Ilustračný obrázok: Pixabay
Severoamerický folklór kmeňa Haidov (Ostrovy kráľovnej Šarloty pri severozápadnom pobreží Britskej Kolumbie, Ostrov princa Waleského na severnom pobreží Aljašky, Kanadské arktické súostrovie) s naratívom iniciácie kultúrneho hrdinu a etiologickým finále krajinotvorby, zapísaný na konci 19. storočia americkým antropológom F. Boasom, preložený z ruského originálu История о вороне, pre slovenské publikum prvýkrát.
Jedného dňa si Havran pomysel: ,,Bolo by dobré, keby sa objavila veľryba a prehltla ma.“
A tak sa stalo. Objavila sa veľryba a prehltla ho. O nejaký čas sa táto veľryba vyplavila na breh, kde ju našli ľudia. Okamžite ju začali rezať. Vtedy si Havran, ktorý sedel v útrobách veľryby, pomyslel: ,,Bolo by dobré, keby syn náčelníka rozrezal veľrybe brucho, aby som znova mohol vyletieť von.“
A tak sa stalo. Syn náčelníka rozpáral veľrybe brucho, odkiaľ Havran ihneď vyletel. Mladík okamžite padol na zem a zomrel, všetci ľudia od strachu utiekli.
Havran uletel do lesa a tam sa premenil na veľmi starého človeka. Oprel sa o palicu, dokríval naspäť a pýtal sa ľudí: ,,Prečo utekáte?“
Ľudia mu rozpovedali, čo sa stalo. Vtedy Havran povedal: ,,Počul som, bolo to už veľmi-veľmi dávno, že niečo podobné sa už stalo. Aj vtedy ľudia utiekli zo svojej dediny, kde nechali všetky svoje veci. Bude asi najlepšie, keď urobíte to isté.“
Vtedy ľudia útekom opustili svoje obydlia. Havran zostal v dedine a zjedol všetky ich zásoby.
Potom odišiel do sveta na potulky. Ako tak kráča, prišiel k jednej dedine. Pozrel sa do prvého domu, nikde nikoho. Vošiel dnu a vidí, že v dom je plný zásob jedla. Ale ľudí nikde. Potešil sa Havran a zachcelo sa mu zobrať si zásoby jedla pre seba. No akonáhle sa ich chcel dotknúť, niečo silné ho udrelo po hlave. Takmer stratil vedomie, obzrie sa, nikoho nevidí. Hodil mäso na zem, vybehol von.
Zahľadel sa na druhý dom, ktorý stál blízko. Vošiel dnu. Tiež bol prázdny, nikde nikoho. Avšak v dome, rovnako ako v tom prvom, bolo plno zásob jedla. Pozerá okolo seba. Na stenách uvidel kresby, vyškriabané nechtami. Chvíľu premýšľal, no čoskoro zasa myslel na jedlo. Otočil sa k mäsu a keď si ho chcel vziať, neviditeľná sila ho chytila za vlasy. Obzrel sa, nikde nikoho. A vtom táto sila, ktorá ho držala za vlasy, celou silou odhodila Havrana k dverám, takmer že nespadol. Zabudol na mäso a vybehol von. Pochopil, že prišiel do dediny, v ktorej žili ľudia-tiene.
A tak sa túlal ďalej. Prišiel na miesto, kde žil Bobor. Bobor žil v zadnej časti krásneho domu. Za domom bolo obrovské jazero, kde sa bobor každý deň chodieval hrávať, a potom sa vracal domov. V tomto jazere žilo veľa lososov, a po brehoch rástli rôzne bobule. Každý večer bobor prichádzal domov s množstvom rýb a bobúľ, ktoré si uvaril a jedol.
Jedného dňa sa Havran rozhodol zobrať bobrovi všetky jeho bohatstvá. Premenil sa na úbohého chudáka, obliekol sa do handier a prišiel do bobrovho domu. Večer sa Bobor vrátil domov s rybami a bobuľami, a tu uvidel sedieť pri prahu svojho domu zúboženého Havrana.
,,Čo ty tu robíš?“, opýtal sa ho Bobor.
,,Vec sa má tak“, rozhovoril sa presvedčivo Havran, ,,že môj otec nedávno zomrel, a pred smrťou mi povedal, že ty a ja sme bratia. Ty a ja máme spoločných predkov. Požiadal ma, aby som ťa našiel a poprosil ťa o jedlo.“
Bobor ho pozval do svojho domu. Uvaril rybu, bobule a pohostil ho. Bolo mu Havrana ľúto.
Na druhý deň odišiel Bobor k jazeru, Havran zostal sedieť doma. Bobor sa vrátil napoludnie a priniesol mu lososa. Správal sa k Havranovi ako k mladšiemu bratovi, a rozhodol sa, že ho bude kŕmiť každý deň.
,,V mojom jazere“, povedal mu, ,,je vždy plno rýb, a po brehoch rastú divé bobule.“
Na druhý deň sa Havran vybral k jazeru. Nadvihol vodu, vytiahol z nej niekoľko rýb, schoval pod šaty, prišiel domov, uvaril a zjedol. Prišiel Bobor, vidí Havrana sedieť hladného a nariekať. Tak ho nakŕmil.
Na ďalší deň Havran znova odletel k jazeru. Zdvihol vodu, chytil ju zobákom a vyletel s ňom na vrchol vysokého cédra.
Keď prišiel Bobor loviť ryby, pozerá, jazera nikde niet. Pozrie hore, vidí Havrana sedieť na konári stromu a držať v zobáku jeho jazero. Zavolal Tatlatadega, obludu s dlhým telom, dlhým chvostom a množstvom nôh. Zavolal aj všetkých bobrov a všetkých medveďov, a poprosil ich zvaliť strom. Vlci začali obhrýzať korene, bobry začali hrýzť kmeň, všetky zvieratá robili, čo mohli. Keď strom začal padať, Havran preletel na susedný. Všetky zvieratá v lese pomáhali Bobrovi, zvalili aj druhý strom, potom ďalší a ďalší.
Keď už nevládali, hovoria Havranovi: ,,Havran! Vráť nášmu vládcovi vodu! Nerob mu starosti!“
No Havran nechcel nič také počuť. Odletel zo stromu a kadiaľ letel, po troche vylieval vodu zhora na zem. Odvtedy sa objavili všetky rieky, ktoré sú na Ostrovoch kráľovnej Šarloty, a tiež rieky Skeena a Stikin.[1]
[1] ВАХТИНА, Н. Б; РОМАНОВОЙ, О. И. 1997. Мифы, сказки и легенды индейцев: Северо-западное побережье Северной Америки. Москва: Издательская фирма «Восточная литература» РАН, c. 161 – 163.
Preklad: Sonka Valovič Sazama
