Ilustračný obrázok: Pixabay
Folklór ázijských Eskimákov s etiologickým motívom, zapísaný v roku 1948 sovietskym lingvistom G. A. Menovščikovom, preložený z ruského originálu Ворон и сова, pre slovenské publikum prvýkrát.
Tak hovoria, že bolo. Havran a Sova žili v tom istom príbytku. Priateľsky spolu vychádzali, nehádali sa navzájom a o korisť sa tiež vždy spravodlivo podelili. Začali však starnúť. Jedného dňa hovorí Sova Havranovi:
,,Zostarneme, zomrieme, ale naše deti a vnúčatá budú na nás podobní, takí ako my – celí bieli.“
Tu Sova poprosila Havrana, aby jej biele perie namaľoval farebne, aby bola krásna. Havran súhlasil, vzal čierny tuk zo starej lampy a pierkom z chvosta začal Sove maľovať perie. A Sova zmeravene sedí, nehýbe sa. Celý deň ju Havran starostlivo maľoval, aby bola čo najkrajšia.
,,Keď vyschneš, namaľuješ aj ty mňa.“
Sova súhlasila a len čo jej vyschlo perie, hovorí Havranovi: ,,Posaď sa, nehýb sa a zatvor oči.“
Sedí Havran zmeravene, nehýbe sa, oči pevne zatvorené. Zobrala Sova lampu a všetku čerň, ktorá v nej zostala, vyliala na Havrana, od hlavy až po končeky nôh. Nahneval sa Havran:
,,Och, ako zle si spravila! Ja som ťa celý deň tak pekne maľoval, aby si bola krásna, veď sa len na seba pozri! Odteraz bude medzi nami ležať nepriateľstvo. Aj naše vnúčatá a pravnúčatá budú nepriateľmi. Toto ti havrany nikdy neodpustia. Len sa pozri, aký som zostal čierny. Už nikdy nebudeme priateľmi a navždy si zostaneme cudzí. A odvtedy sú všetky havrany čierne a všetky sovy pestré.[1]
[1] МЕНОВЩИКОВ, Г. А; БРАГИНСКИЙ, И. С; МЕЛЕТИНСКИЙ, Е. М. 1985. Cказки и мифы народов Севера. Москва: Наука, c. 32 – 33.
Preklad: Sonka Valovič Sazama
Pridaj komentár