Ilustračný obrázok: Pixabay
Korjacky folklór s motívom rozdelenia totemových rodov na Havranov a Vlkov, zapísaný v roku 1928 sovietskym lingvistom S. N. Stebnickým, preložený z ruského originálu Куйкынняку и волк, pre slovenské publikum prvýkrát.
Rozhodol sa Kutchynnjaku sánkovať. Vybral sa do hory. Ide, za sebou ťahá vodné sane. Vyšiel na skalu, spustil sa zhora k samému more a skrútil sa cez vlny. Vracia sa späť. Sám ťahá sánky. Prišiel Vlk: ,,A čože robíš, bratranček? Sánkuješ sa? Nu-ka, bratku, aj ja sa posánkujem!“
,,Neopováž sa sadnúť! Dolámeš!“
,,Nič sa ty neboj! Veď iba raz!“
Spustil sa Vlk dolu, trikrát za sebou, pokiaľ ho Havran nezastavil: ,,No dobre, dobre. ide sa domov!“
O nejaký čas sa Vlk rozhodol. ,,Pôjdem navštíviť bratranca…“ Odišiel. Ako sa blíži k nemu, vidí: na ceste sa váľajú nohy Kutchynnjaka. ,,Och! Bratranec! Akou smrťou si zomrel?“ A zjedol nohy.
Prešiel kúsok ďalej, vidí: na ceste sa váľajú ruky Kutchynnjaka. ,,Och! Bratranec! Akou smrťou si zomrel?“ A zjedol ruky.
Prešiel kúsok ďalej, vidí: na ceste sa váľa hlava Kutchynnjaka. ,,Och! Bratranec! Akou smrťou si zomrel?“ A zjedol hlavu.
Prešiel kúsok ďalej, vidí: na ceste sa váľa trup Kutchynnjaka. ,,Och! Bratranec! Akou smrťou si zomrel?“ A zjedol trup.
Kráča Vlk ďalej. Vtom Kutchynnjaku zakašľal v jeho žalúdku: ,,Hej, bratku, kamže ideme?“
,,K tvojmu domu“, odpovedá Vlk.
Tu sa Havran pýta: ,,A čo je tu toto?“
,,Obličky.“
,,Hmmm. A toto, bratku, je čo?“
,,Pľúca.“
,,Hmmm. A toto?“
,,Pečeň.“
,,Hmmm. A toto na kočovnú jurtu podobné, je čo?“
,,Oj-oj, nechytaj! To je srdce!“
,,Dobre.“
Onedlho sa ho Kutchynnjaku znova vypytuje: ,,Hej, bratku, kamže ideme?“
,,K tvojmu domu“, odpovedá, ,,už sme skoro tam.“
Znova sa Kutchynnjaku pýta: ,,Kam sme prišli?“
,,Už sme na streche zemľanky, ideme ku dverám.“
Vtom Kutchynnjaku vystrel pazúry a zadrapol Vlkovi rovno do srdca. Vlk zomrel. Havran zakričal: ,,Miti! Vynes nôž! Rozrež Vlka!“
Vzala Miti nôž, vyšla von, rozrezala Vlka. Vystúpil Havran z tela, hovorí: ,,Rýchlo, Miti, vtiahnime ho dnu!“ Vtiahli ho dnu, hlavu odrezali.
A Tayatchyt, mladší brat Vlka – čaká brata doma. Hovorí: ,,Ej, kamže odišiel starší brat? Treba mi ho hľadať.“ Vyšiel von, našiel stopy.
,,Tu sú! Ku Kutchynnjakovi, zdá sa, išiel.“
Prišiel Tayatchyt k Havranovi, ten ho zdraví od stola: ,,Vitaj, bratku! Prišiel si? Nuž, vojdi!“ Vošiel.
,,Nu-ka, Miti, pohosti zaťa hlavou tuleňa.“ Postavila Miti na stôl okrúhlu misu s hlavou: ,,Tu máš zať, jedz!“
Spoznal hlavu staršieho brata: ,,Nechcem! Ber to preč!“
,,Nu-ka, Miti, pohosti hosťa hlavou lachtana.“ Postavila Miti na stôl okrúhlu misu s hlavou: ,,Tu máš zať, jedz!“
Znova spoznal hlavu staršieho brata: ,,Nechcem! Ber to preč!“ Náhle sa postavil, tresol po stole: ,,Idem zvolať dav! Všetkých zhromaždím!“
Odišiel. Zvolal rôznu zver: medveďov, divých jeleňov, horských baranov, losov. Aj líška prišla.
,,Pôjdeme k Havranovi!“
Išli. ,,Hej, bratku, tak sme všetci tu!“
Kutchynnjaku ich pozval dnu, pohostil bobuľami. Tayatchyt hovorí: ,,No, medveď, čo s tým máme robiť?“ Medveď na to: ,,Jedzme bobule!“
Vstúpili zvieratá. A Kutchynnjakovi sa podarilo práve včas zahrabať do popola rybie žiabre a chvosty, ktorým povedal: ,,Keď na vás zakričím, začnite dymiť.“ A sluhom: ,,Pohostite ich!“
Všetci vošli dnu, Kutchynnjaku stráži prichádzajúcich ľudí. Sluhovia začali pripravovať pec. Pec skučí, praská, medveď sa pýta: ,,A čože to klope?“
,,Vrece s orechmi.“
,,Budeme jesť orechy“, zaradoval sa medveď.
Pec skučí, praská, šuští, medveď sa pýta: A čože to šuští?“
,,Vrece s čučoriedkami.“
,,Budeme jesť čučoriedky“, zaradoval sa medveď.
Niekto kričí zvonka: ,,Praskol vchod do zemľanky, treba priniesť brvno!“
Kutchynnjaku vyšiel von. Zakryli orechmi všetky otvory a zakričal: ,,Rybie žiabre, chvosty, začnite dymiť!“
Zadymili, zadusili sa všetky zvieratá, okrem líšky a Tayatchyna. Líška okamžite utiekla do tundry.
Opäť išiel Tayatchyt zvolávať zvieratá, tentokrát z mora: veľryby, mrožov, tuleňov, lachtanov, ryby. ,,Pôjdeme k Havranovi!“
Išli. ,,Hej, bratku, tak sme zasa všetci tu!“
Uvidela ich Miti, hovorí: ,,Zle je, Kutchynnjaku! Nerozoznať more od pevniny!“
,,Rýchlo, Miti, podaj mi farbu z jelšovej kôry!“ Podala mu farbu, nalial do mora. Všetky morské živočíchy zomreli. Zostal iba Tayatchyt.
Tayatchyt išiel opäť zvolať zvieratá na pomoc. Prišiel do tundry, zvolal všetkých čiernych – čierne červy, húsenice, larvy, dážďovky. ,,Pôjdeme k Havranovi!“
Išli. ,,Hej, bratku, tak sme zasa všetci tu!“
Uvidela ich Miti, hovorí: ,,Zle je, Kutchynnjaku! Celá zem je pokrytá červami!“
,,Rýchlo, Miti, podaj mi lyže obtiahnuté jeleňou kožou!“ Podala mu lyže, obul sa, niekoľkokrát prešiel po červoch a všetkých rozpučil. Opäť zostal sám iba vlk. Havran naňho zakričal: ,,Neopováž sa viac ku mne priblížiť! Zabijem aj teba!“
Odišiel Vlk domov. Zvliekol si vlčiu srsť a zavesil ju von. Srsť visela vonku celú zimu. Potom ju zvesil, zaniesol Havranovi: ,,Zdravím, bratku! Kde mám zavesiť svoju vlčiu kuchlianku? Všetko je pokryté snehom.“
,,Hneď pred vchodom a vytras ju!“
Začal vytriasať sneh. ,,No“, premýšľal, ,,určite som všetkých zasypal.“
Pozrel dovnútra, a tam nič – všetci boli živí, iba na podlahe leží kôpka snehu. ,,Ach, smola!“ Odišiel domov. Aj Kutchynnjaku vyzliekol svoje havranie perie, zavesil ho von. Viselo tam celú noc. Na druhý deň zvesil, priniesol Vlkovi: ,,Zdravím, bratku! Kde mám zavesiť svoju havraniu kuchlianku? Všetko je pokryté snehom.“
,,Hneď pred vchodom a vytras ju!“ Raz zatriasol, celá zemľanka sa zasypala snehom. Všetci vlci v nej zhynuli. A Havran sa vrátil domov.[1]
[1] МЕНОВЩИКОВ, Г. А. 1974. Сказки и мифы народов Чукотки и Камчатки. Москва: Наука, c. 402 – 405. Preklad: autorka.
Pridaj komentár