Hneď na začiatku uvádzam, že tento príspevok nie je nenávistne zameraný proti žiadnej skupine ľudí. Všetci žijeme svoje komplikované životy a máme právo svojou cestou hľadať šťastie.
Agenda LGBTQ+ je však viac ako čokoľvek iné politika. Politiku by sme mali konfrontovať s reálnymi výsledkami a nie s ideologickými heslami. Presne toto ma napadlo, keď sa mi do rúk dostala správa Ministerstva spravodlivosti USA o obetiach (domáceho) násilia medzi „inak sexuálne orientovanými“ v porovnaní s bežnou „heterosexuálnou“ populáciou. Priznám, že som ostal prekvapený a namiesto veľa slov dám radšej graf:
Stručný popis:
Graf zobrazuje frekvenciu výskytu domáceho násilia podľa sexuálnej orientácie a genderovej identity za roky 2017-20 v populácii USA. Zelenou šípkou som zvýraznil výsledok v bežnej populácii v „klasickom“ vzťahu dvoch rôznych pohlaví.
PS: V grafe je kategória „Something else“, čo znamená iné pohlavie, ale v metodike nie je presne popísané, o čo išlo. Proste to berme tak, že ani žena/ani muž.
Na základe mediálnej masáže som si myslel, že zdrojom nešťastia ľudí s exotickou sexuálnou orientáciou, inou ako majú podľa biologického pohlavia, je život v utajení. Že keď sa budú môcť otvorene priznať a vstupovať do partnerských vzťahov s rovnako cítiacimi ľuďmi, že budú šťastnejší. Kladiem si otázku, či je niekoľkonásobne častejší výskyt domáceho násilia v takýchto vzťahoch príznakom vyššieho (konečne nájdeného) šťastia. Nebudem čitateľov unavovať podrobnými údajmi, záujemcovia si to môžu nájsť v originále štúdie, no spomeniem ešte aspoň alarmujúci údaj, že sexuálnych útokov a znásilnení je na 1000 ľudí 1-2 medzi heterosexuálnymi pármi, ale 3 medzi homo-pármi a 27-28, ak ide o bisexuálov.
Nedalo mi a pátral som, či je toto zistenie celkom nové a čo sa s tým plánuje robiť. A bol som ešte prekvapenejší. Psychológovia, sudcovia, polícia a právnici, všetci o tomto probléme vedia dávno. (A konečne chápem, prečo sa zrazu objavil „Istambulský dohovor“.) Jedna rozsiahla meta-štúdia zhrňuje výsledky podobných prieskumov za obdobie od roku 1989 do 2015. Konštatujú, že prakticky všetky štúdie zistili, že domáce násilie medzi homo-pármi je minimálne rovnako časté ako medzi hetero-pármi, ale spravidla oveľa častejšie. Jednoduchá tabuľka s číslami to vyjadrí najlepšie:
Domáce násilie v „nie-hetero“ domácnostiach je proste desaťročia trvajúci problém, na ktorý sa politikom a mimovládkam nepodarilo nájsť žiadny liek, lebo vo výsledkoch štúdií nie je zreteľný trend zlepšovania, skôr naopak. Pritom zodpovední sa poctivo snažia hľadať príčiny násilia medzi homo-partnermi a aj o takýchto výskumoch existujú zverejnené štúdie. Je známe, že domáce násilie v bežných hetero-pároch je častejšie, ak ide o menej vzdelaných a menej zarábajúcich ľudí, ale v tejto štúdii, ktorá sa zameriavala len na mužské páry, to bolo celkom naopak. Prevažne šlo o bielych dobre zarábajúcich mladých mužov s vysokoškolským diplomom.
Najprekvapujúcejšie zistenie, aspoň pre mňa, bol najčastejší faktor, ktorý bol prítomný pri domácom násilí gay-párov. Bola to homofóbia. Ešte že v štúdii uviedli, že si táto vec vyžaduje ďalšie skúmanie. Nie som teda jediný, kto nerozumie tomu, prečo sa dvojica hrdých gayov pobije kvôli tomu, že jeden z nich (alebo obaja?) je homofób. Viem si však predstaviť, že povrchné interpretácie, že homo-páry majú ťažší život a ubližuje im homofóbia, sú vodou na mlyn oficiálnej propagande, ktorá nepotrebuje ani logiku, ani podrobné poznanie vecí.
Za pozornosť však stojí aj „veľkosť“ tohto problému. Poctivé americké štúdie totiž uvádzajú aj presné počty ľudí, ktorých sa to týka a teda skutočnú frekvenciu „iných orientácií“ v populácii.
A tu sme práve pri jadre problému, ktorý sa priamo dotýka nás na Slovensku. LGBT lobby na Slovensku síce má masívnu podporu médií a aj najvyšších politických miest, ale nemá relevantné údaje. Portál Startitup totiž bez škrupúl operuje s termínmi „čoraz viac“ a ohľadom Slovenska neuvádza žiadny konkrétny údaj. Bez najmenších rozpakov pracujú s údajmi z USA a oranžový riadok vo vyššie uvedenej tabuľke interpretujú ako „50 % ľudí s inou orientáciou sa bojí priznať“. Verím, že čitateľom nemusím zdôvodňovať, prečo je táto interpretácia nekorektná.
Nuž dobre, oficiálne údaje nemá ani štatistický úrad, nerobil žiadne takto zamerané zisťovanie. No ani iniciatíva „Inakosť“, ktorá s podporou Ministerstva spravodlivosti SR robila anonymný internetový prieskum postojov v slovenskej LGBT komunite, sa nezmohla ani na hrubý štatistický odhad konkrétne na slovenskú populáciu a tiež používa údaje z USA. O záujme občanov Slovenska o tento problém hovorí možno aj účasť v spomenutom internetovom dotazníku – 2088 respondentov z necelých 4400 zobrazení stránky.
Na Slovensku proste nie sú známe relevantné údaje a hoci nechcem tento problém úplne anihilovať, som presvedčený, že ani zďaleka nedosahuje oných 5 %, ktorými aktivisti šermujú. A pri tejto príležitosti si neodpustím ešte jednu výčitku. Médiá aj politici si zvykli (a vo verejnosti im to prechádza), že svoje postoje a rozhodnutia nezdôvodňujú relevantnou štatistikou, ale jednotlivými vybranými prípadmi. Akokoľvek môžeme byť empatickí a emocionálne zasiahnutí jednotlivými prípadmi, takto sa profesionálna politika robiť nemá.
Nikto ma nepresvedčí, že venovať toľko pozornosti „komunite LGBTQ+“ je spoločensky natoľko prospešné, že napríklad im venujeme aj energiu, ktorú by si zaslúžili napríklad epileptici. Tých je mimochodom, podľa overených zdravotníckych údajov na Slovensku viac ako 1 % obyvateľov. Mnohí z nich majú kvôli svojmu stavu sťažené uplatnenie. Ich zdravotný stav preukázateľne zhoršuje vystavenie stresu. Keby sme celkový život spoločnosti prispôsobili tomu, aby sa ľahšie žilo epileptikom, napríklad celkovým znížením úrovne stresu, pomohlo by nám to všetkým.
