Duša národa…

Ilustračný obrázok: Pixabay

Úvod autorky:

Dnes, v sychravom „dušičkovom počasí” som si spomenula na udalosti spred dvoch rokov. Na šialené medicínske a sociálne pokusy, ktoré robila vláda Igora Matoviča na vlastných občanoch. Skúšali, ako jednoducho a rýchlo im prejde nielen porušovanie zákonov, ale najmä hrubé potláčanie základných ľudských práv a slobôd. A naozaj, likvidácia ľudskej dôstojnosti hrubým a neľudským zasahovanín do najintímnejších sfér života ľudí sa im podarila veľmi rýchlo.

Na jednej strane zákaz pokloniť sa pamiatke drahých zosnulých, na druhej strane vynútenie si otrockej poslušnosti počas celoplošného testovania tvrdými reštrikčnými opatreniami.

Onedlho síce vyšla pravda o tom, že občania tohto štátu sa stali „pokusnými králikmi” – obeťami týchto nechutných experimentov, ale škody, ktoré súčasná vláda vtedy napáchala na ľuďoch a pácha ich doteraz, sa budú naprávať veľmi ťažko.

Pred dvoma rokmi som zobrala všetky kahančeky, ktoré sme doma ešte mali a išli sme sa spolu s manželom pokloniť na Dukliansky pamätník a cintorín tým, ktorí priniesli obeť najvyššiu a padli za našu slobodu. V tom zvláštnom tichu, ktoré tam panovalo, som premýšľala o tom, ako rýchlo sa ľudia vzdali svojej osobnej slobody…

A dnes znova premýšľam o duši nášho národa…

Duša národa

V piatok večer, keď sa zotmelo, boli sme zapáliť sviečky na hroboch.
Celý cintorín bol rozsvietený kahančekmi a ľudia mlčky chodili v ich mihotavom svetle okolo hrobov.
Bol to zvláštny výjav, ktorý mi zovrel srdce a tlačil slzy do očí.
Kedysi, keď som bola dieťa, chodili sme na Dušičky zapaľovať sviečky na hroby práve večer a miesto posledného odpočinku našich predkov tiež žiarilo v ich svetle.
V minulý piatok to bol krásny, ale neuveriteľne bolestivý pohľad na hroby tých, ktorí nás predišli do večnosti. Keď sme s manželom stáli pri hrobe nášho syna, silno som ho objala a rozplakala som sa.
V ten deň som myslela na to čo sa stalo, keď sme boli prinútení ísť pripomenúť si pamiatku nášho syna tak narýchlo, pretože si niekto zmyslel, že siahne nám všetkým na to najintímnejšie čo máme, a tým je spomienka na našich drahých, ktorí nás opustili. A spomenula som si aj na to, že mnohí ľudia to už nestihnú.
Neskôr večer som premýšľala nad tým, čo by na to, že sme niečo také dovolili a dopustili povedali práve tí, ktorí spia svoj posledný spánok tam, kde nám zakázali ísť, vraj pre naše dobro.
A práve vtedy som pochopila čo sa v skutočnosti stalo a stále deje. Na tom pietnom mieste vo svetle sviečok, bolo v jemnom chlade večerného vzduchu cítiť ubolenú a utrápenú dušu nášho národa.
A cítila som aká je zraniteľná a zranená práve v takýchto chvíľach, keď je národ rozdelený tak, že syn nenávidí otca, brat brata. Priateľ sa priateľovi otočí chrbtom a ľudia sa jeden druhého začínajú báť.
V takých chvíľach duša národa plače nad tým, ako sa ľudia jedného rodu, jednej veľkej rodiny – národa, začínajú jeden druhému odcudzovať.
V takých chvíľach duša národa začína pomaly umierať, osamotená, nechcená, odkopnutá tými, ktorí ju mali milovať.
V takých chvíľach sa začína strácať z našich životov. Umiera aj v našich dušiach. A my všetci, ktorým záleží na našich predkoch, na našom národe, na našom štáte, krajine, máme morálnu povinnosť zachrániť ju. Chrániť a vyliečiť z rán, ktorými sme ju bezohľadne ranili.
Áno, je to naša morálna povinnosť voči samotnej duši národa, ale aj morálna povinnosť voči našim predkom a aj tým, ktorí prídu po nás…
Pretože ak zlyháme a neurobíme to, mnohým bude stačiť vymeniť dušu národa za smradľavé lajno zabalené v pozlátku, ktoré im tento svet ponúka, či za kus pomyjí, ktoré mnohým niekto nalieva do válovov ako vidinu vlastného úspechu a bohatstva, vtedy prídeme o všetko.
Prídeme o svoje rodiny, národ, štát, krajinu.
Prídeme o vlastnú históriu, tradície, materinský jazyk.
Prídeme o samých seba, vlastné duše, slobodu aj životy.

Devana

Slnovratovo 26. október 2020