Obrázok od JetalProduções z Pixabay
V súvislosti s krízou v zdravotníctve sa hovorí prevažne o lekároch, niekedy o pacientoch, ale málokedy o zdravotných sestrách. Nedostatok zdravotných sestier v slovenskom zdravotníctve je dlhodobý problém. Okrem nízkeho finančného ohodnotenia a vysokej psychickej a fyzickej záťaže sa ako problém javí odchod vyše polovice absolventiek odboru do zahraničia.
Sestry si určite za svoju, často veľmi nevďačnú a ťažkú prácu určite zaslúžia oveľa viac, ako dostávajú. Problém je, že na sebe nechajú štát a zamestnávateľov orať. Pamätám sa, ako sa dávnejšie, keď podávali výpovede lekári, pokúsili aj sestry niečo vybojovať, ale nechali sa opiť rožkom, teda vrátili sa do práce spoľahnúc sa naivne na sľuby politikov.
Československo malo jedno z najkvalitnejších vzdelávacích systémov pre sestry a bolo to v praxi vidno. Degradácia systému nastala po vstupe do EÚ. Únia nebola príčinou, tou bola neserióznosť určitej úzkej skupiny. EÚ štandardizovala výuku zdravotníckych pracovníkov najmä z dôvodu slobody pohybu a voľnosti trhu. Stanovila minimálne kritériá pre každý medicínsky odbor, sestry nevynímajúc. To bol a je správny počin. Sestry mali definovaný minimálny rozsah hodín výuky.
Nikdy nebolo vysokoškolské vzdelanie podmienkou na získanie statusu všeobecnej sestry. Až sestry špecialistky. Lenže, už v tom čase boli založené fakulty ošetrovateľstva. Študovalo na nich minimum žiakov. Tak sa prišlo s myšlienkou, že sestra musí mať VŠ. Aby sa možnosť byť sestrou viazala na VŠ štúdium. Úplne stačilo predĺžiť stredoškolské vzdelanie do požadovaného počtu hodín, čiže 5 namiesto 4 rokov a mohli ďalej vychádzať kvalifikované sestry už zo strednej zdravotnej školy. Teraz končia ako nič – čo sme v systéme nazvali praktická sestra, nespĺňajú parametre a ak chcú byť sestrou musia absolvovať minimálne ďalšie 3 roky bakalárskeho štúdia. Samozrejme, že väčšina už pokračuje na magisterskom a samozrejme už nechce robiť ošetrovateľstvo v pôvodnom zmysle. Už sa cíti ako lekár, chce písať, rozkazovať a tváriť sa dôležito ku všetkej úcte k mnohým.
Druhou príčinou neatraktivity sesterského povolania je rozsah kompetencií. Je veľa reálne ošetrovateľských postupov, napríklad starostlivosť o dekubity, katétre, stómie, ale sestry potrebujú vždy príkaz lekára. Nemôžu ani s VŠ podávať základné symptomatické lieky antipyretiká, analgetiká a podobne. Iná vec je, že kompetencie by ešte chceli, zodpovednosť však menej.
A treťou a asi najdôležitejšou príčinou je trvalý, neskutočný neporiadok v zdravotníctve. Mnohým zdravotným sestrám hrozí syndróm vyhorenia. Ešte je dobre. Za 10 rokov keď terajšie 50-tničky odídu nebude a nebude mať o pacientov kto starať. Dlhé roky tom vieme a nič s tým nerobíme.
Je dôležité zabrániť prehlbovaniu problémov s nedostatkom zdravotníkov a zamerať sa na zlepšenie pracovných podmienok, ktoré by prilákali mladých ľudí do sektora. Navyše populácia starne, je čoraz chorľavejšia, a tak rastie aj dopyt po tých, čo sa dokážu o pacientov postarať. Treba stihnúť byť chorý do najbližšieho času alebo ostaňme zdraví.
Je to, samozrejme, škodoradostné tvrdenie.
Dušan Piršel
Dodatok Mariána Moravčíka:
Ostať zdravý ako škodoradostná rada? Práve naopak. Nepoznám človeka, ktorý by sa cítil dobre so statusom „pacienta“. A márne sa snažím rozpamätať, či náš systém zdravotníckeho vzdelávania vychováva odborníkov, ktorých hlavnou úlohou by bolo, aby sme ostali zdraví. V nedávnom období bol takým populárnym odborníkom MUDr. Igor Bukovský. A od zdravotníckeho hlavného prúdu, vrátane niekoľkých ministrov a ministeriek, sa tešil hlavne výsmechu a znevažovaniu. Nie kvôli jeho vedomostiam, ale práve kvôli predmetu špecializácie, že ľudí nelieči (rozumejme správne – nevyrába pacientov), ale radí im, ako ostanú zdraví.
Tento postoj hlavnoprúdovej medicíny k prevencii a rôznym pomocným zdravotníckym špecializáciám beriem ako lakmusový papierik. Budem až na ňom vidieť, či sa v zdravotníctve niečo skutočne mení k lepšiemu.
