Obrázok od Engin Akyurt z Pixabay
Zvyšujúci sa stres, tlak a náhlenie vytláčajú kvalitu a nahrádzajú ju často kvantitou. Mrzí ma, že namiesto trvalých a dlhodobých hlbokých vedomostí, si v hektickej dobe ľudia osvojujú najmä krátkodobé know-how.
Samozrejme, že inovovať treba, ale tiež je žiadúce odlišovať podstatu od kozmetiky a jadro veci od okrajových záležitostí. Neuctieva sa múdrosť a pragmatizmus, čo je veľká škoda a ešte väčšia chyba.
Jednoznačne sa prikláňam k názoru, že koreňom zla a dezinformácii je nedostatok poznania. Preto často manifestovaná veta „učiť sa, učiť sa, učiť sa“ by mala byť pre moderného človeka charakteru HOMO SAPIENS v civilizovanom svete celoživotnou výzvou, víziou, mottom i krédom. Ale ľudia sa už veľmi učiť nechcú, lebo sa im to zdá nepohodlné trápenie plné strastí, nie slasti. Cieľom poznania je predsa hlbšie porozumieť spoločnosti, jej dnešným problémom i vývojovým trendom; aby sme mohli svojim poznatkami prispieť k zlepšeniu spoločenských pomerov, k zvládnutiu nových výziev, k posilneniu slobody, spravodlivosti, férovosti.
Čo sa týka dezinformácií – je to slovo, ktoré sa dnes používa na označenie čohokoľvek s čím ja vnútorne nesúhlasím. Pritom dezinformácia je v pôvodnom zmysle, úmyselne šírená lož. Sú ľudia, ktorí šíria veci, s ktorými nesúhlasím dezinformátormi? Nie nevyhnutne. Umožňuje im to mať pocit, že chápu téme, ktorej nechápu ani nemôžu chápať pre nedostatok vzdelania a najmä pre nedostatok času a energie, ktoré by boli nutné tému aspoň ako tak pochopiť. A samozrejme pre vlastné limity – ergo tuposť.
Je dezinformáciou, že žena môže byť mužom a muž ženou? Iste je. Tak, ako by bola dezinformácia, že človek sa môže stať delfínom. Ľudia sú limitované bytosti a mýlia sa. Ak chceme uspieť v boji „s dezinformáciami“ tak jedine kvalitným vzdelaním, nie papagájovaním, vzdelaním, ktoré bude viesť ľudí k tomu, aby premýšľali, aby sa konfrontovali s myšlienkami a názormi, ktoré sú odlišné. Takže áno nedostatok vedomostí spôsobuje, že ľahšie uveríme akejkoľvek sprostosti a sami sa staneme nadšenými šíriteľmi. Ale keďže je nedostatok vedomostí votkaný do základov našej existencie – „dezinformácie“ sa poraziť nedajú. Lebo sú vyjadrením našich vlastných limitov.
Úplne na záver si kladiem veľkú otázku. Kto už potrebuje vzdelaných a samostatných občanov. Vlády? Štátny aparát? Politické elity. Nie som si celkom istý. Samozrejme, že sa môžem mýliť, ale zdá sa mi, že často potrebujú ustráchaných a nesebestačných jedincov. Možno s tým súvisí aj bieda slovenského školstva, ktorá nie je náhodná, ale systémová. Preto je byť učiteľ pomaly pohana. Minimálne finančne určite.
Každopádne, ide o komplikovaný problém, ktorý si vyžaduje komplexné riešenia na rôznych úrovniach spoločnosti.
Dušan Piršel
Dodatok Mariána Moravčíka:
Tento výborný komentár nepotrebuje už žiadne vylepšenie, no doplním ho o jeden netriviálny pohľad na vec.
Dezinformácie v prvom rade poškodzujú toho, kto ich prijíma. Spravidla je ich účelom, aby človek urobil (alebo naopak neurobil) niečo, čo odporuje jeho záujmom. V tejto súvislosti sa málo zdôrazňuje, že dezinformácia je nielen nepravdivé informovanie, ale aj zamlčanie informácie, ktorá by inak človeku mala byť dostupná. So vzdelávaním to súvisí tak, že ak sa zo vzdelania vypustí určitá dôležitá časť, môže ísť o dezinformáciu, aj keď žiaci nedostanú žiadne nepravdivé informácie. To isté platí aj o médiách – cenzúra môže byť (a často je) dezinformácia.
A uvediem aj jeden názorný príklad.
Prirovnajme si vzdelávanie s pestovaním záhrady. Dezinformácie sú ako burina, ktorá škodí našim rastlinám. Ak pestujeme krehké jednoročné byliny alebo trávnik, čo je analógia povrchného kaleidoskopického vzdelávania, musíme veľa energie venovať pletiu buriny, naše rastliny sú vystavené mnohým útokom. Ale ak záhradu pestujeme ako sad ovocných stromov, s analógiou hlbokého systematického dlhoročného vzdelávania, je burina nepodstatná. Žiadna burina našim stromom neublíži, lebo tie sú vysoko nad ich úrovňou.
