Vráťme vážnosť vzdelávaniu

Vzdelanie je možno jediná nádej, ktorá by mohla zachrániť našu spoločnosť. Čomu hovorím vzdelanie? Ja považujem vzdelanie za cestu k porozumeniu sveta, apelujúce na racionalitu. Bez porozumenia toho, čo robíme a aké to má dôsledky, je cielenie vzdelávania len na ekonomickú prosperitu úplne iluzórne.
Povedané inak, experti na marketing a internetový predaj, masy právnikov, ekonómov, bankových úradníkov, budú v podmienkach hladomoru vyvolaného suchami a povodňami destabilizovanej klímy umierať od hladu, a nie ekonomicky prosperovať.
 
Gigantický problém nášho vzdelávania je jeho obsah – presnejšie obsahová (ne)relevantnosť zoči-voči podmienkam budúcnosti. Budúcnosť nepoznáme, a preto by malo byť vzdelávanie veľmi pestré, počítajúce s rôznymi možnými scenármi budúcnosti, nielen s ružovou prosperitou na základe technologického rozkvetu ľudstva. Naše školstvo vzdeláva deti a mládež na život v prosperite 20. respektíve prvých dvoch dekád 21. storočia – teda na život v minulosti. Automaticky predpokladá, že budúcnosť je lineárnou projekciou minulosti.

Ale všetko môže byť inak – a potom sa ukáže, že deti a mládež na reálny život nie sú pripravení. Niečo podobné sme v menšej miere zažili po páde komunizmu, keď sa rôzne tie vedecké komunizmy, politické ekonómie, dejiny MRH, recitovanie záverov zjazdov KSČ a podobné “poznatky” ukázali ako úplné zbytočnosti. Ak zoberieme ľuďom zmysluplné vzdelanie, zoberieme im zvedavosť a zoberieme im názor. Ľudia bez názoru majú davové správanie. Ľudia, ktorí nie sú zvedaví, prestali čítať z akýchkoľvek dôvodov a nevzdelávajú sa pre vzdelanie samotné, viacej veria v osud a sú oveľa menej šťastní. Stratili totiž zvedavosť.
 
Záverom by som rád ešte poukázal na obrovský problém nášho vzdelávania je jeho úzka špecializovanosť. Posledné širšie koncipované vzdelávanie končí gymnáziom, na úrovni VŠ už ide len o špecializáciu. Výsledok je, že o niečom takom ako sú povedzme zmeny klímy, alebo aktuálne pandémie, populačná explózia a jej dôsledky sa už nikto nič hlbšie na univerzite nedozvie. Zmeniť túto situáciu je prakticky nemožné – svet špecializácie je pohodlný, krátkodobo efektívny a tým pádom všetkým vyhovuje. Jediná dlhodobá stratégia ľudstva sú krátkodobé zisky.
V žiadnom prípade nesmieme stratiť lásku k vzdelávaniu.

Dušan Piršel

Autor narážkou na rôzne predmety marxizmu-leninizmu, ktoré sme sa kedysi učili a ktoré sa nám po prevrate 89 stali „zbytočnosťami“, odhalil, že tá degradácia vzdelávania začala už dávno. Veď sme sa mali učiť pre život a nie kvôli recitovaniu nejakých poučiek na skúškach.
Mám ale aj inú skúsenosť zo skúšky z filozofie. Dostal som otázku, aby som vyvrátil postoje subjektívneho idealizmu. Snažil som sa, ale nepodarilo sa mi to. Skúšajúci vždy našiel v mojich argumentoch slabinu a subjektívny idealizmus obhájil. No nakoniec mi s poznámkou: „Však to nie je také jednoduché?“, napísal výbornú, lebo som neodrapkával poučky a snažil sa používať hlavu.

Nedávno som videl video o vzdelávaní od profesora Fursova. Je dlhodobým kritikom západného systému vzdelávania a v dotyčnom videu sa kriticky vyjadril o skúšaní formou testov – vytvára v nás návyk, že pri riešení životných dilem si vyberáme len z vopred pripravených možností. Takéto vzdelávanie nás nevedie k tomu, aby sme si samostatne sformulovali problém a hľadali originálne riešenia.

Je úplne prirodzené, že v prostredí liberálneho kapitalizmu nebude nikto žiakov na škole učiť, že práca je v kapitalizme vykorisťovaná a že celá spoločnosť je organizovaná tak, aby vyhovovala vlastníkom kapitálu. Z pohľadu našej zvolenej vrchnosti by práve toto boli „dezinformácie“. Ale opýtajme sa sami seba – potrebujeme aj takéto znalosti pre život?
Ak je naša odpoveď „áno“, tak sa podľa toho musíme zariadiť, lebo nikto z dnešných profesorov si tú námahu nedá.