Ďaleko za dedinou,
za siedmimi dolinami
postavil som domček
z nepálených tehál.
Večer čo večer
mu visel zo strechy
briliantový metál.
Nebol to príbytok obyčajný.
Len čo som otvoril oči,
dotkol som sa sveta.
Aký bol vtedy maličký,
nosieval som ho
ako červené jabĺčko
v ľanovom vrecúšku.
Večer som prikladal
na oheň polienka,
aby sa piecka
do izbičky pozerala
dvoma okrúhlymi očkami
v liatinových dvierkach.
Keď horelo cerové,
vstúpil som do medeného lesa.
Zazvonilo bukové,
kráčal som svetom strieborným.
Ale agátové
zaviedlo ma do zlatého mesta.
Zlaté koče,
zlaté kone,
zlatá soľ.
Ja by som si, panebože,
v takom meste
nezvykol.
Pridaj komentár