kpt. Ján Nálepka – Repkin, brigádny generál in memoriam
Ilustračný obrázok: titulná strana knihy od Jozefa Nálepku Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi, ISBN 80-968402-2-3
Učiteľské roky – Biele Vody, 1933
,,Můj spěv je zapomenutí. Ztrácí se bojiště, jimž prochází němá hrůza nepřátel, dým se plouží a vítr dmychá v praskot ohniště, na hvězdu čekal jsem a ve tmách noci bděl…“[1]
Biele Vody sú miestnou časťou obce Mlynky v okrese Spišská Nová Ves, leží v údolí Bielej vody, prítoku rieky Hnilec, ktorým vedie hranica Volovských vrchov a Spišsko-gemerského krasu, severozápadne leží Slovenský raj a juhovýchodne začínajú Havranie vrchy. Obec sa nachádza v blízkosti rodnej obce Jána Nálepku – Smižian.
Ján Nálepka nastúpil na učiteľské miesto v obci Ráztoky-Biele Vody 1. septembra 1933, keď obec mala okolo 350 obyvateľov. Mladý učiteľ sa ubytoval u občana Černického na Palemanskej Maši, odkiaľ dochádzal do školy. Ľudová škola bola umiestnená v súkromnom dome cestára Srižovského a pozostávala z jednej vyučovacej miestnosti, do ktorej sa chodilo cez kuchyňu.[2] Keď mu dedinčania ukázali, že je to škola, nemohol tomu uveriť, a po príchode dnu doslova zdúpnel. Jediná trieda a ešte k tomu v súkromnom domci v katastrofálnych podmienkach!
Z osady zaslal mladý učiteľ potvrdenie o prijatí prekladacieho dekrétu školskému inšpektorovi Emilovi Pavlátovi a v liste zo 16. septembra 1933 okrem iného uvádza: ,,Ďakujem pánu školskému inšpektorovi za snahu za vrelý príhovor, aby som sa dostal hodne ďaleko do sveta! Uisťujem však pána inšpektora, že nikde nie je dosť ďaleko, aby som nevynaložil všetky svoje sily na rehabilitáciu svojho mena a cti. V tomto znamení sa bude uberať moja ďalšia činnosť a moje snaženie. Upozorňujem však pána inšpektora, že ak sa chce zachovať voči druhému tak poctivo demokraticky, ľudsky a čestne ako voči mne, nech mu nedáva také rukolapné dôkazy, ako dal doklady svojho poctivého a skutočného, na inteligenta sa ,slušiacehoʻ, dôstojného chovania mne. Inak, mnoho šťastia v uplatňovaní autority nad bezchrbtovými a priamosť nepoznajúcimi kolegami.“[3] (O niekoľko rokov bude zaujímavé, ako sa ukončí ich vzájomný vzťah.)
V Bielych Vodách sa začalo všetko odznova ako v Marikovej, najprv bolo treba docieliť pravidelnú školskú dochádzku, a aby deťom vštepil viac ako školské osnovy, obetavo sa pustil do mimoškolskej činnosti – nacvičoval s deťmi i dospelými divadlo, učil ich spievať ľudové piesne a spoločne organizovanými posedeniami spestroval život v obci. Z Bielych Vôd do Smižian chodieval na nedeľu domov, vždy lesom – 4 hodiny ostrej chôdze hlbokými lesmi. Obyvatelia obce boli prevažne lesní robotníci. Za necelý polrok svojej činnosti urobil v Bielych Vodách kus práce nielen pri práci s deťmi, ale aj dospelými – a to na poli osvety. Organizoval posedenia, vysvetľoval ľuďom príčiny ich chudoby, písal im žiadosti na úrady a písal ešte viac článkov do novín, v ktorých ostro kritizoval otrasné sociálne podmienky, žiadal nápravu, riešenie problémov a krívd. Hoci sám pomáhal tým najchudobnejším ako len mohol, on sám sa ocitol vo veľmi neutešenej situácii: do Bielych Vôd dochádzal z Palemanskej Maše, kde mu skromné ubytovanie poskytla rodina Černických, lebo tam kde bola škola, nebolo pre učiteľa zabezpečené žiadne bývanie. Jeho finančná situácia bola rovnaká. Keďže vypomáhal aj svojim bratom, zachoval sa úryvok z listu pre brata Ondreja: ,,Bohužiaľ, je práve pred prvým. Nemám u seba peneží, aby som ti mohol nejakú odmenu poslať… nemám zbytočných groší …“[4]
Pre mladého učiteľa plného entuziazmu to nebolo ľahké obdobie – kontrast medzi tým, čomu sa ako študent pripravoval v učiteľskom ústave a realitou, lebo teória a prax sa značne rozchádzali. Nevyšiel ani jeho plán študovať hudbu. Už ako študent na učiteľskom ústave v Spišskej Novej Vsi prejavoval nevšedný záujem o hudbu a literatúru a zaumienil si, že len čo mu to pomery dovolia, pousiluje sa získať odborné vzdelanie v hudobne a literárnej oblasti. Prof. VŠMU Štefan Hoza v rozhovore roku 1964 spomína, že ,,jeho rodák Ján Nálepka mal vážny záujem o štúdium na škole múzických umení v Bratislave, informoval sa o možnostiach štúdia na tejto škole a požiadal ho o prípadnú pomoc pri prijímacích skúškach.“[5]
V rukopisných pozostalostiach možno nájsť dostatok dôkazov o Nálepkovej láske k hudobnému umeniu i k literatúre vo forme notových zápisov rôznych skladieb, ba dokonca aj pokus o štúdiu na tému Hviezdoslav a Vajanský – klasici svetovej literatúry, notové záznamy Sbor venkovanů z Predanej nevesty (komická opera o troch dejstvách Bedřicha Smetanu) či moravskú ľudovú pieseň Zajatá od Antonína Dvořáka (moravské dvojspevy).
Knihy, ku ktorým mal zvláštny vzťah, nielen čítal, ale ich aj svedomite študoval. Svedčia o tom poznámky a výpisky. Štúdiom a čítaním kníh rozširoval obzor svojej kultúrnej rozhľadenosti a overoval si v nich pravdivosť alebo nesprávnosť svojich myšlienok. Keďže knihy získaval veľmi ťažko, starostlivo ich opatroval a v kritických časoch mu nielenže chýbali, ale na ne aj intenzívne myslel (najmä v časoch jeho pôsobenia na sovietskom fronte, keď napísal svojmu bratovi: ,,Som rád, že knihy mám v poriadku...“[6]). Štúdium literatúry a láska k hudbe umocnili v ňom prirodzenú túžbu po ďalšom vzdelaní, čo prejavil snahou dostať sa bližšie k centru kultúry a vzdelania, k Bratislave. Príslušné úrady však vtedy zaujali odmietavé stanovisko voči jeho snahám a z Marikovej ho preložili do spišskej dedinky Ráztoky-Biele Vody.[7]
Napriek všetkému, čo mu strpčovalo život, v drsných podmienkach a nedostatku, pustil sa do štúdia a v októbri 1933 absolvoval kurz O výskume a vyučovaní slabomyseľných. V čase jeho pôsobenia na Bielych Vodách bol na Spiši školským inšpektorom český učiteľ Alois Zbavitel, ktorý na Jána Nálepku nedopustil: ,,Bol nielen dobrým pedagógom, ale aj vynikajúcim osvetovým pracovníkom“ a venoval mu svoju brožúru Ľudová výchova na vidieku.[8]
Brat Jozef spomína: ,,Domov do Smižian prišiel Jano niekoľko ráz a to cez lesy a kopec Medvedia hlava. Prišiel vždy okolo polnoci a keď sme sa ho pýtali, či sa nebál, ako vždy s miernym úsmevom odpovedal, že v jednej ruke mal baterku a v druhej nabitú pištoľ, ak by sa prebudil diviak. O ťažkých podmienkach v škole a v osade, ako aj o sklamaní a diskriminácii zo strany úradov sa, ako obyčajne, nezmieňoval. V polovici novembra sa v Slovenskom denníku dočítal, že Stupava príjme učiteľa. Školská stolica potvrdila kladne jeho žiadosť a od počiatku roku 1934 začal učiť na obecnej škole v Stupave. V Bielych Vodách Jano dlho nepobudol. Keď mal odísť do Stupavy, obyvatelia sa postavili proti jeho preloženiu. Brat Michal, ktorý viezol Janovu skromnú batožinu na voze, spomínal, že ho deti odprevadili až za dedinu a nechceli ho pustiť.“[9]
Ján Nálepka definitívne odišiel z obce už 23. decembra 1933. Na tejto ceste ho vyprevádzal celý húf mužov a detí až na vrch Čertova hlava…“[10]
[1] BOUDYŠ, J. Podzimní spěv. In Národní osvobození. [8. október 1933, ročník X, č. 236, s. 11].
[2] JAKUBOVIČOVÁ, M. ASCHENBRENNOVÁ, T. 1988. Kapitán Ján Nálepka – hrdina ZSSR. Praha: FÚV Československého zväzu protifašistických bojovníkov, s. 18.
[3] NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 31 – 32.
[4] JAKUBOVIČOVÁ, M. ASCHENBRENNOVÁ, T. 1988. Kapitán Ján Nálepka – hrdina ZSSR. Praha: FÚV Československého zväzu protifašistických bojovníkov, s. 18 – 19.
[5] ŠALGOVIČ, V. 1976. Kapitán Repkin odchádza. Bratislava: Obzor, s. 42.
[6] Tamže, s. 43.
[7] ŠALGOVIČ, V. 1976. Kapitán Repkin odchádza. Bratislava: Obzor, s. 43.
[8] JAKUBOVIČOVÁ, M. ASCHENBRENNOVÁ, T. 1988. Kapitán Ján Nálepka – hrdina ZSSR. Praha: FÚV Československého zväzu protifašistických bojovníkov, s. 19.
[9] NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 32.
[10] ŠALGOVIČ, V. 1976. Kapitán Repkin odchádza. Bratislava: Obzor, s. 46 (Archív J. Mikolaja).
