V ostatnom čase si kladiem otázku kde, alebo v čom, vidím záchranu pre Slovensko. Nadšenie a aktivizmus pre budúcnosť Slovenska nestačí. Politické strany na Slovensku sú podľa môjho názoru populistické. Nikto s ničím konkrétnym, kvantifikovateľným neprichádza. Slaboduché vyhlásenia, program ako stredoškolská esej.
Niektorí politici sú výnimoční len sebavedomím a slávou, nie vždy vedomosťami či rozhodnutiami.
Začnem možno trochu humorne. Snáď by stálo za úvahu zaexperimentovať a na pár mesiacov skúsiť nechať vládnuť AI, pričom výstupy pre verejnosť by robil umelo vytvorený hovorca – avatar. Kopec peňazí by sa ušetrilo, politici by si oddýchli s 50 % platmi a médiá by sa ukľudnili, lebo by vedeli, že umelú inteligenciu sa nedá nasrdiť. A po analýze by nasledovalo referendum, či sa bude pokračovať v trende.
Vážnejšie by som odpovedal obrazom, že ak pošlete dieťa na ulicu sa hrať v snehobielych šatočkách ku mláke ku ostatným deťom a budete očakávať, že sa vráti s čistými šatami a ešte aj ostatné deti prídu domov čisté, tak takto to asi nebude fungovať. Buď ho oblečiete vhodne a nepremokavo a očakávate návrat zablateného „strašidla“, tak všetko lepšie od tohto očakávania vás poteší a neprinesie zúrivosť a sklamanie. Svet naokolo sa v zásade nelíši, tak ako ľudia sa od seba v zásadných veciach nelíšia a je na každom jednotlivcovi či štáte, aby sa snažil vyzrievať v čase podľa zásad svojich predkov/politických predchodcov, od ktorých stálo za to, aby si ľudia z nich brali vzory správania a myslenia. A ktorí za to nestáli, nech sa rozplynú v zabudnutí.
Uvedomujem si, že z týchto problémov nás nevyvedú podpriemerní až priemerní politici. Pomôže celosvetová transformácia na základe nových interdisciplinárnych vedomosti, ktoré napíšu iný príbeh. K tejto transformácii je nutný individuálny prístup k sebavzdelávaniu v dnešnom informačnom prostredí, pretože najcennejšie informácie sa v klasickom edukatívnom systéme nenachádzajú.
Čo sa týka ďalšej vízie, chýba mi nejaký strategický dokument rozvoja SR vo všetkých oblastiach napr. do roku 2040, ktorý by bol podporovaný všetkými parlamentnými politickými stranami a hlavne, ktorý by bol záväzný pre všetkých bez ohľadu na to, kto bude vo vláde.
Jednoducho bola by to druhá ústava, ktorá by sa nemenila, a ak, tak len k lepšiemu. A o tomto by mala byť politická a aj volebná súťaž. Sľuby, ktoré sú dané len na jedno volebné obdobie v podstate sú len prestupovaním na mieste. Možno aj takto by sme sa mohli vyliečiť z choroby nazývanej aj „naučená bezmocnosť”.
Dušan Piršel
Dodatok Mariána Moravčíka
K tomuto podnetnému textu rád pridám niekoľko poznámok, ktorými by som chcel hlavne upozorniť na zásadné veci medzi riadkami, aby neunikli pozornosti vnímavého čitateľa.
Predovšetkým, morálny a systémový chaos sa týka celej západnej spoločnosti. Veľa sa na rôznych miestach píše o príčinách, pôvodcoch aj zámerných smeroch vývoja, tie momentálne ponechám stranou. Tu by som chcel zdôrazniť, že kríza je veľmi hlboká a zasahuje celý systém. Vôbec nejde o to, že by sa „len niečo pokazilo“, že stačí odstrániť populistov a nejaké zaostalé skupinky, ktoré podliehajú dezinformáciám alebo fantasmagoricky progresívnym nápadom. Nič z toho nepomôže. Celý náš západný systém je v slepej uličke. Ako alternatíva neexistuje žiadny „návrat do normálu“, pretože už náš nedávny „normál“ je nielen nenormálny, ale aj nemožný.
Je potrebné sa zamyslieť nad redizajnom spoločnosti a je otázne, za akých podmienok by bol možný redizajn spoločnosti len na Slovensku…
V každom prípade je potrebné pripraviť sa na obdobie veľkých zmien a je nutné si uvedomiť, že fragmentovaná a nespolupracujúca spoločnosť v budúcnosti nebude mať šancu. Obrazne to napíšem tak, že len hlupáci a samovrahovia vyhodia uprostred letu z lietadla pilotov z toho dôvodu, že ich nemôžu ani cítiť.
O niečo podobné sa pokúša slovenská opozícia.
Pár slov k „druhej ústave“. Súhlasím, že taký konsenzus by bol v spoločnosti mimoriadne potrebný, len keby k nemu bola vôľa. Ústava je právny dokument, no bola by potrebná takáto celospoločenská „psychologická dohoda“, ideálne podporená výsledkom referenda. Takáto spoločenská dohoda by sa dala riešiť aj formou preambuly k ústave, no čo sa týka slovenskej Ústavy, nestačí odvolanie na cyrilo-metodskú tradíciu a ako vízia rozvoja pár viet:
„v záujme trvalej mierovej spolupráce s ostatnými demokratickými štátmi, usilujúc sa o uplatňovanie demokratickej formy vlády, záruk slobodného života, rozvoja duchovnej kultúry a hospodárskej prosperity…“ je úplne nedostatočných a skôr priamo v ich výklade sa nachádza niekoľko príležitostí na celospoločenský spor.
Záchrana Slovenska by bola možná, ale ako som už spomenul v predchádzajúcich odsekoch, bola by potrebná politická sila ochotná ísť až na korene.
