Ilustračný obrázok: Pixabay
Folklór ázijských Eskimákov (Čukotský polostrov) s naratívom vzniku Aurory Borealis – polárnej žiary severnej pologule , zapísaný v roku 1940 sovietskym folkloristom G. A. Menovščikovom, preložený z ruského originálu Юноша, ставший сполохом, pre slovenské publikum prvýkrát.
Kedysi bolo tak. Žil pobrežný človek so ženou. Detí u nich nebolo. Človek neustále chodil na more, lovil rôznu morskú zver. Jedného dňa nič neulovil a vrátil sa domov s prázdnymi rukami. Bolo už veľmi neskoro, nastala noc. Ako tak kráča k domu, pozerá na oblohu a vidí polárnu žiaru. Na oblohe sa hrá toľko ohnivých gúľ! Jeden malinký záblesk spadol z neba a to rovno k domu pobrežného človeka. Pridal človek do kroku, ponáhľa sa domov, vošiel dnu a vidí: jeho žena je tehotná. Zaradoval sa človek. Záblesk mu priniesol šťastie. Obaja sa najedli a ľahli si spať.
Na druhý deň sa človek opäť vybral na more, ulovil niekoľko tuleňov, a ako sa vracia domov, vidí: žena porodila chlapca. Otec syna nazval Zábleskom. Chlapec rástol každým dňom a čoskoro sa stal mladíkom.
Jedného dňa odišiel otec na lov, ďaleko na more po ľade. Udrel severák, prelomil ľady, a človek na mori zahynul. Mať chlapca smútila, smútila, až ukončila svoj život remeňom.
Chlapec zostal sirotou medzi cudzími ľuďmi. Raz tak premýšľal: ,,Mať i otec zomreli. Otec zahynul na mori, matka vlastnou rukou. A starí ľudia hovoria, kto sa utopí v mori, či odíde dobrovoľnou smrťou remeňom, ich duše prejdú cez úzky most do nebeskej ríše v zábleskoch polárnej žiary, ktorá im svieti na cestu. Tam je už môj otec, i moja mať.“
Vyšiel v noci k moru, pozrel na nebo, kde sa hrali blesky s ohnivými loptičkami. Vzal remeň, vyhodil do výšky. A blesky sa hrali ešte viac. Začal sa s nimi hrať a pri hre úplne zabudol na pozemský svet. Takto sa znova vrátil na oblohu, odkiaľ kedysi spadol na zem. Tu, medzi zábleskmi polárnej žiary, stal sa ich staršinou. Koniec.
[1] МЕНОВЩИКОB, Г. А. 1974. Сказки и мифы народов Чукотки и Камчатки. Москва: Наука, c. 51.
Preklad: Sonka Valovič Sazama
