kord na kord matný akord vzdialenej krvi láskyplné oko strelca vtáci sa rozleteli na kusy rozbrázdili oblohu krvavými črepinami
Minulo rokov sto či dvesto, Hádam aj zopár miriád. Na Diov Gaia gáni prestol: Zmrzačil Krona, a je rád…
Žila som ledabolo, tak ako trávička, deň, večer, ráno bolo, na vode penička. A roky utekali, ach, ten ich rýchly let!
Ukladá nám Duša do pamäti Zrak, sluch, chuť, čuch, a tiež prstov hmat Z päty tŕň si vyťahuje Yeti Z ničoho nič dá nám Pamäť mat
Pada dišč, pada dišč, budze rano šľisko, ňedbam ňič, ňedbam ňič, mam frajira bľisko.
Straší ťa prach zo smrti Máš sa prašne Pretože strach si a na strach sa obrátiš
Nebolo vidu, sluchu, vôní, Nebolo Svetla ani Tmy. Chýbali Priestor, Čas aj Pohyb, Bol iba Chaos bezodný.
Čakanka čaká, slnko lúče tasí Škovránok v nebi švitorí V zrkadle rosy češú kvietky vlasy Šelestia lístím javory
Máločo lepšie ilustruje úpadok mainstreamovej kultúry, ako úroveň protestných piesní. V časoch Boba Dylana (našej mladosti) boli protestsongy súčasťou mainstreamovej kultúry
svojvoľná nezbedná samopašná trojčlenná duša Kennyho Barrona vystrája strieľa si z nás ako colt ktorý znamená žriebä ako áno ako nie ako lano ako znie
