Z oblohy na nás padá modrá modla dažďa – rúti sa na nás mokré z neba v mokrom období.
Hradné na múry vyštverá sa Eurystheus. Nudu zaháňa… Krajina vôkol čarokrásna, Čosi však smrdí, zaváňa…
Na tráve ležím, mäkkej, nekosenej a zhora hľadí nebo zrakmi hviezd. Vzrušený vzduch a srdce rozochvené.
Skôr ako pôjdeš na večnosť Prejdeš si skúškou človeka Tu spoznáš, aký krajčír si Kto Tvoje šaty oblieka
Užívam si hrotu ihly Je nás tu viac ako dosť Anjeli si o mňa strihli – Mám, či nemám byť ich hosť?
Vytrvalý mäsiar lásky ďalej jemne vraždí v raždí, v zhárajúcom daždi miznú jeho stopy navždy.
Mädlí si Erystheus dlane… Hérakla zrie už v Tartare. Dni jeho má už porátané. O iné kráľ sa nestarie.
Nespím, bdiem, verše nedajú mi spať. Deň nebol dobrý, noc je po ňom zlá. Obskakuje ma utrápená mať, a nevie, ako by mi pomohla.
Čo bolo, to bolo .. zabudneme navždy Naša loď náhli sa búrkami mora Každé ráno s víchrom denne zápasíme Modrý vták v myšlienkach je večná túžba
Vytváram si koláž zo Života – Podsúva sám Život koláže – Jazyk sa mi za zubami motá O retiazku si ho priviažem
