Obrázok od HANSUAN FABREGAS z Pixabay
Naša spoločnosť veľmi zhrubla. Problém je všeobecný úpadok morálky a ľudskosti po roku 89. Zjavne to bude frustráciou, ale aj nahromadením hnevu, preneseného z obrazoviek televízorov,
Čo mňa veľmi mrzí, že tento fenomén neobchádza ani našich zdravotníkov. Verbálne útoky na zdravotnícky personál sú denným chlebíčkom najmä urgentných príjmov. Možno aj preto sa v poslednom období zdravotníci cítia byť ohrození a vnímajú to ako krivdu. Čo je pochopiteľné.
Zdravotníci nesmú byť vystavovaní verbálnym ani fyzickým útokom. Ale preboha keď ide o život, nemôžem ublížiť tomu, čo ho ide zachrániť. Je zaujímavé, že po každom útoku ideme prijať sankcie, zákony. Tento štát naozaj nemá v platnosti zákony, ktorými by riešil dané útoky?
Čo je za agresiou pacientov? Nie je to aj chorý systém v zdravotníctve, kde pacient je na chvoste záujmu? Nie je to náhodou zúfalstvo pacientov? Ambulancie a nemocnice sú všade miesta zvýšeného a niekedy aj veľmi vysokého stresu. Vystresovaní sú niekedy nekonečne dlho čakajúci pacienti (čakajúci niekedy v bolesti a strachu), v prípade detských pacientov rodičia, a vystresovaní sú aj mnohí lekári a sestry, ktorým sa po 50-tich pacientoch za deň dovalia ešte ďalší piati, alebo riešia pacientov (a príbuzných), ktorí majú nereálne očakávania, alebo majú svoje predstavy o tom ako ich treba liečiť – hoci lekár môže mať úplne iné predstavy.
Nervózni a prepracovaní lekári a sestry potom môžu zareagovať arogantne – a vzbĺkne napätie a konflikt. Je to ťažká situácia, ktorá nemá jednoduché riešenia. Problém je systémový, napríklad v prepracovanosti a nedostatku zdravotníkov, najmä prvého kontaktu, v absolútne nedostatočnej zdravotnej prevencii. Kvôli množstvu práce s liečením nie je na kvalitnú prevenciu čas – čo problém samozrejme v bludnom kruhu stupňuje, lebo liečiť je náročnejšie a drahšie ako podpora zdravia a prevencia.
Samozrejme, že útok na zdravotníka – a to aj verbálny, nieto ešte fyzický musí byť právne sankcionovaný. Ale systém štátnych inštitúcií by mal byť taký vyladený a efektívny, aby to fungovalo „samo“ a veci sa vyriešili lokálne. Nie je dobrou vizitkou nášho systému, že z takýchto udalostí, aby sa niečo vyriešilo, musíme urobiť celospoločenský problém.
Dušan Piršel
Dodatok Mariána Moravčíka:
Na vyššie uvedené problémy by každý z nás bol schopný uviesť veľa príkladov z vlastného života. Určite každý má skúsenosť s nekonečným čakaním a odmietaním typu „bez testu mi sem nechoďte a bez očkovania už vôbec!“
Proste nemám pocit, že agresiu ako normu do zdravotníckych zariadení zavádzali pacienti. Veď to nie je tak dávno, čo sa medializovali informácie o zaobchádzaní s generálom Lučanským v istej nemenovanej nemocnici. Veď vtedy bol na ošetrenie prepravovaný takým ohľaduplným spôsobom, ktorý mu spôsobil zranenie hlavy a urgentnú nutnosť vyšetrenia na CT. Ako sa k tomu postavilo vtedajšie vedenie nemocnice (a budúci minister) spolu s celou vládou a médiami? – Tu sa neudialo nič mimoriadne, netreba žiadnu publicitu, je to v nemocnici normál!
Prípad konkrétnej agresie pacienta na urgentnom príjme krásou nechceného ilustruje spoločenskú nebezpečnosť vyjadrovaní politikov a moderátorov v médiách. Lebo ak by mal byť ozbrojený útok na premiéra, ktorý nám všetkým robí službu, „ľudsky pochopiteľný“, tak prečo neozbrojený útok na zdravotníka, ktorý nám tiež všetkým robí službu, by mal byť exemplárne potrestaný?
Vo všetkom, čo sa vo verejnej sfére robí, nám chýba dôslednosť. Získali sme návyk na dvojitý meter a etické imperatívy máme situačné. A hlavne potrebujeme rozlišovať, kto je boh a kto vôl.
Ako autor, Dušan Piršel, apeluje už dávno, mali by sme spomaliť. A dôsledne sa podrobiť sebareflexii, opraviť, čo sa dá. Presný opak reakcie kapitána Titanicu, keď sa dozvedel o plávajúcich ľadovcoch na obzore – a dal zrýchliť, aby to loď mala čím skôr za sebou.
