kpt. Ján Nálepka – Repkin, brigádny generál in memoriam
Ilustračný obrázok: titulná strana knihy od Jozefa Nálepku Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi, ISBN 80-968402-2-3
Blízko k revolte (začiatky publikačnej činnosti)
Svoju mimoškolskú a spoločenskú činnosť začal Ján Nálepka rozvíjať už počas štúdií a to na pódiu auly učiteľského ústavu v rámci Komenského samovzdelávacieho krúžku, ktorému predsedal v školskom roku 1929/30. V rámci tohto krúžku vystúpil s prednáškou 50 rokov Matice školskej, kde v závere skonštatoval: ,,My, ako budúci učitelia, máme stále pred očami cieľ – národ vzdelávať, povzbudiť národne, utužiť v ňom lásku k vlasti.“[1] Budúci učiteľ začal byť verejne činný.
Hoci pokrokoví členovia pedagogického zboru pôsobili na svojich študentov v duchu československej vzájomnosti, snažili sa aj politicky ovplyvňovať ich myslenie – v hraniciach potrieb a záujmov, ktoré vyhovovali existujúcemu spoločenskému poriadku. Ján Nálepka veľa času strávil medzi dospelými roľníkmi a roľníckou mládežou, besedoval s nimi o zlej situácii a o tom ako zlepšovať a skultúrniť život na dedine. Za jeho aktivity sa mu dostalo od školy ,,odmeny“ a to v treťom ročníku učiteľského ústavu – trojkou zo správania. Dôvodom bolo písanie článkov do politického časopisu a za spomenuté prednášky na dedinách. Do svojho denníka si zapísal: ,,Škoda sa tým zaoberať. Mám trojku a koniec. Písať budem ďalej, aj keď sa na hlavu postavia.“[2] Inklinoval k agrárnej strane, ktorá bola stranou maloroľníckeho ľudu a vo svojom programe bola za spolužitie Čechov a Slovákov v lone Slovanstva. Okresným predstaviteľom tejto strany vyhovovala Jánova nebojácnosť a výrečnosť, preto si u nich veľmi skoro získal rešpekt a dôveru. Čoskoro sa naplno začne prejavovať jeho publicistická činnosť, relatívne bohatá na články, ktorými strhával svojich čitateľov nielen mladíckym zápalom, ale aj pádnou argumentáciou. Písal články do periodík ako Podtatranský kraj, Podtatranská Slovač a pod. V nich odhaľoval demagógiu ľudáckej politiky, propagoval roľnícky dorast a agrárnu stranu, bil sa za práva roľníkov a jeho vystúpenia boli veľmi kritické: ,,…nezostaneme prázdnymi kritikmi. Chceme, aby každý poctivý roľník patril medzi dobrých Slovákov a Slovanov. Žiadame zrovnoprávnenie dediny s mestom. Sme si vedomí toho, že hoc sme národ malý, musíme byť duchom veľkí.“[3]
Kritika agrárnej politiky ,,buržoázneho“ typu (statkárovi všetko, chudobnému nič)
V marci 1931 sa zúčastnil mimoriadneho kurzu Slobodného učenia sedliackeho, ktorého sa zúčastnilo 41 poslucháčov z podtatranských dedín, kde vystúpil s prejavom a ako predseda dorastu prejavil radosť nad tým, že ,,dedinská mládež ochotne sa hlási k životu a chce počúvať svojich prednášateľov a poradcov“.[4]
K brutálnym daňovým opatreniam napísal: ,,A prečo sa neklepe tam, aby zaplatili nedoplatky a dane, kde sú ešte dnes miliónové zisky? Či pre tých nie je zákon? Proti kapitálu zákon nejestvuje? Či by sa kapitalistom nedalo tiež stúpiť na krk a kontrolovať ich príjmy nútenou štátnou správou? Roľníci, poďte všetci do jedného tábora a žiadajme jednotne splnenie našich požiadaviek! Vezmime si za heslo: ‚Roľníci celého Spiša, spojte sa!‘ Musíme sa dočkať nápravy, ale nie nariekaním, ale odvahou a jednotou!“[5]
Všíma si aj činnosť pozemkového úradu: ,,Pána Predsedu vlády a Národného zhromaždenia sa pýtame: či vie, že máme dojem, čo by Štátny pozemkový úrad nebol zriadený pre blaho národa a ochranu drobných záujemcov, ale na ochranu grófov a statkárov? Žiadame, aby to, na čom naši praotcovia sedliaci pánom zadarmo robili, čo bolo praotcom sedliakom ukradnuté šľachtickými uchvatiteľmi, to čo je naše, to aby nám bolo za primeranú náhradu…!!! vrátené.“[6]
Ján Nálepka veľmi skoro začína ,,vidieť do hry“ okresnému i župnému vedeniu agrárnej strany, ktorú ako roľnícky syn a člen Roľníckeho dorastu podporoval (agrárnici vyhlasovali, že chránia záujmy roľníkov). V prehlbujúcej sa hospodárskej kríze začína jasnejšie rozlišovať sociálny status ,,vlastníkov pôdy“. Kým malí a strední roľníci boli na tom čoraz horšie a o to posledné prichádzali následkom exekúcií, bohatým statkárom (kulakom) a veľkostatkárom sa žilo nad pomery dobre – zveľaďovali svoje majetky a bohatli. Kde bola teda sľubovaná spravodlivosť? Ján Nálepka protestoval s rozhodnosťou jeho vlastnou. Obvinil agrárnu stranu zo zrady tých najbiednejších, vytkol im ich zákonnú nedotknuteľnosť pre boháčov, ostro poukázal na nespravodlivú pozemkovú reformu riadenú zvláštnym metrom – statkárom všetko, chudobnému nič!
V roku 1931 vystúpil veľmi kriticky voči agrárnej politike priamo na tribúne vo Zvolene, kde ho oponenti strhli z tribúny. Doma matke povedal: ,,Musel som im to konečne povedať otvorene.“[7] Od tejto udalosti v radoch agrárnej mládeže viac aktívne nepracoval, avšak svoju publikačnú činnosť do periodík agrárnej strany neukončil.[8] Dôležitá životná etapa Jána Nálepku za završuje. Maturitnou skúškou s veľmi dobrým prospechom (9. júna 1931) končí štúdiá na učiteľskom ústave, stáva sa učiteľom a ľudsky i politicky dozrieva.
Vzťahy medzi Čechmi a Slovákmi počas rokov 1927 – 1931 boli ovplyvnené významnými udalosťami. Jednou z nich bolo 45. ročné výročie spolku Detvan, ktorý od svojho vzniku (15. marec 1882) formoval zdravé jadro československej vzájomnosti. Československá vzájomnosť dostala nové pejoratíva ako pančechizmus, kuvici slovenského národa, do popredia sa pretlačil slovenský nacionalizmus, ktorý hlásal: ,,Už niet národa slovenského, už niet reči slovenskej, je len národ československý a nárečie slovenské!“[9] Veľkou udalosťou bolo ôsme výročie tragickej smrti M. R. Štefánika († 4. máj 1919) a odhalenie jeho mohyly na Bradle[10]; Štefánik dôrazne odmietal akýkoľvek separatizmus, nehájil nikdy len slovenské záujmy, pretože bol presvedčený, že ,,len víťazstvom celku dôjdu splnenia všetky túžby a potreby Slovákov“.[11] Ďalšou udalosťou bolo jubilejné desiate výročie československej štátnosti (28. a 30. október 1918), ktorá slovami M. Hodžu stojí naďalej na pevných základoch, lebo napriek odporcom čechoslovakizmu ,,slovenská spisovná reč existuje, je historickou skutočnosťou.“[12]
Odkedy A. Hlinka (29. februára 1919) v Žilinskej rezolúcii varoval: ,,Budem pracovať pre všetko, čo zosilňuje jednotu československého ľudu“, ale jeho činy hovorili o opaku (autonómii Slovenska), maďarská propaganda začala otvorene pracovať za revíziu trianonského mieru (hranice maďarského štátu po rozpade Rakúsko-Uhorska, definitívna strata Sedmohradska a na Slovensku Felvidéku), a to konkrétne pripojením Slovenska k Maďarsku. Aké nebezpečné bolo oslabovať a podkopávať základné piliere štátnosti a demokracie v jednotnom silnom Československu (vnútorným rozvratom) sa ukázalo v plnej sile. Dôvodom tohto pnutia bola ľudácka agresia proti Čechom na Slovensku, čo Maďarsko šikovne využilo na propagandu, že Česi a Slováci (ktorí boli ,,násilne“ vtiahnutí do spoločnej republiky) sú dva rôzne národy a ich rozdelenie je možné.[13]
Na čoraz krehkejšie vzťahy Čechov a Slovákov zareagoval pri príležitosti svojich 80. narodenín československý prezident T. G. Masaryk s nasledovným posolstvom: ,,Demokracia sa nesmie zvrhnúť v demagógiu a zamieňať sa s anarchiou. Demokracia je vládou ľudu, ale niet žiadnej vlády bez poslušnosti a kázne. Republika a demokracia vyžadujú vôbec vzdelanosti a politickej vyspelosti občianstva, voličov… Naša zahraničná politika smeruje k hospodárskemu a kultúrnemu zblíženiu so všetkými národmi: je to práca o mier, ktorého potrebujeme ku konsolidácii nového štátu. Neženieme sa pritom za vidinami utopistickými. Prežívame dobu prechodnú. Nemáme žiadnych úmyslov agresívnych. Budeme ale pripravení na obranu nášho štátu… Nie je náhodou, že svetovou vojnou boli oslobodené národy slovanské a východné vôbec…“[14]
POSLÁNÍ NA SLOVENSKO (Jan Neruda)
Slovenko, Slovenko, matka naše pláče,
a Tvůj zpěv po horách jak veselé ptáče.
Matka pláče, volá: ,,Kde jsi, dcero moje?“
a Ty z chladné dálky: ,,Nejsem více Tvoje!“
Kdo, když matka pláče, vesele si zpívá,
kdo, když matka volá, chladně jen se dívá,
kdo se sříká vlastní staré matky svojí,
toho se i samo slunce dotknout bojí.
Či se za cizího hodláš, sestro, vdáti,
za cizince jíti a nám sbohem dáti?
My tu ovšem vzdychnem: ,,Dej Ti pánbůh štěstí!“ –
v oblacích však havran jinou píseň věstí.
Nevidíš, že vůkol země žízní prahne,
a že od západu černé mračno táhne?
Věru, než se Tvoje nevinná šíj sehne,
slovo času v Tatrách již se v hrom rozlehne!
Má tatranský orel paní své se ptáti:
,,Či smím s bratry Tvými v jednom šiku státi?
či mám s bídním supem trvat u pokoji
a pak oči klubat mrtvolám po boji?“ –
Slovenko, Slovensko, bojím se o Tebe,
sestro moje drahá, chraň Tě dobré nebe. – [15]
[1] NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 17.
[2] Tamže, s. 18.
[3] Tamže, s. 21.
[4] Zahájenie mimoriadneho kurzu S. U. S. v Poprade. In Slovenský denník. [13. marec 1931, ročník XIV, č. 60, s. 6].
[5] JAKUBOVIČOVÁ, M. ASCHENBRENNOVÁ, T. 1988. Kapitán Ján Nálepka – hrdina ZSSR. Praha: FÚV Československého zväzu protifašistických bojovníkov, s. 11.
[6] NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 21.
[7] NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 21.
[8] NÁLEPKA, J. 1995. Druhá maturita a nové poznatky o kpt. Jánovi Nálepkovi. Bratislava: NVK International, s. 147.
[9] Klamári z povolania. In Slovák. [21. august 1928, ročník X, č. 187, s. 1].
[10] Architekt Dušan Jurkovič o mohyle Štefánikovej na Bradle. In Slovenský denník. [23. september 1928, ročník XI, č. 219, s. 2].
[11] Štefánikova oslava v Bratislave. In Slovenský denník. [23. september 1928, ročník XI, č. 219, s. 3].
[12] Dr. Milan Hodža o aktuálnych otázkach slovenských. In Slovenský denník. [27. november 1928, ročník XI, č. 272, s. 1].
[13] Maďarská propaganda proti Československu. In Považské Hlasy. [24. august 1929, ročník XII, č. 19, s. 1 – 2].
[14] Pán prezident T. G. Masaryk o štáte, demokracii, o nás. In Roľnícke noviny. [9. marec 1930, ročník XXVII, č. 57, s. 1 – 2].
[15] NERUDA, J. Poslání na Slovensko. Zo zbierky: PÍSECKÝ, F. 1918. Věštci a proroci. New York: České národné združenie, Slovenská liga a Československý umelecký literárny klub, s. 47 – 48.
