kpt. Ján Nálepka – Repkin, brigádny generál in memoriam
Ilustračný obrázok: titulná strana knihy od Jozefa Nálepku Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi, ISBN 80-968402-2-3
,,Svet bičom práska, korbáčom nás bíja, hladina žitia sŕka sa a zvíja, nemôže nebo do nej nahliadnuť. Obrazy dňa a noci drahocenné sa trasú, lámu, drobia skaličené…“[1]
Po úspešnom absolvovaní meštianky, zakončenej 24. júna 1927, Jánovo nadanie napovedalo, že si nájde lepšie uplatnenie v svojom živote, ak bude študovaný a tak môže mať zaistenú lepšiu budúcnosť, hoci otec trval na tom, že žiadny z jeho synov nebude chodiť do škôl. Vždy, keď prišla reč na štúdiá, Jozef Nálepka spomína: ,,Keď otec tvrdo trval na svojom, matka sa odmlčala. Snažila sa viacej o tom nehovoriť. Otec ani nevedel, že Jano bol na prijímacích skúškach a ešte niekoľko ďalších mesiacov nepostrehol, že Jano navštevuje Učiteľský ústav v Spišskej Novej Vsi.“[2]
Štátny československý koedukačný učiteľský ústav v Spišskej Novej Vsi
Ján Nálepka sa prihlásil na prijímaciu skúšku, ktorú úspešne zložil a v školskom roku 1927/1928 sa stal študentom na Štátnom československom koedukačnom učiteľskom ústavev Spišskej Novej vsi, kde sa pokrokoví slovenskí a českí pedagógovia snažili vychovávať študentov v duchu československej vzájomnosti (t. j. bratského spolužitia Slovákov a Čechov). Po odbornej stránke bol ústav známy svojou vysokou úrovňou, najmä českých profesorov, ktorí boli nielen skúsení a vzdelaní, ale aj veľmi nároční. Svojim žiakom trpezlivo vysvetľovali otázky o tom, čo je to demokracia, sloboda, vlastenecká výchova, slovanská vzájomnosť a kultúrna úroveň ľudu.[3] Myšlienka československej jednoty v zmysle štátneho zriadenia (nie v duchu etnického čechoslovakizmu) sa stala ďalším Nálepkovým vyhradením, ktoré výrazne ovplyvňovalo jeho konanie a rozhodovanie. Ako sa neskôr ukázalo, Ján Nálepka si všetky lekcie pokrokových českých a slovenských pedagógov veľmi dobre osvojil, lebo sloboda nebola preňho len prázdnym pojmom, ale živým slovom, čo potvrdil jeho ďalší život.
Láska ku knihám so slovanskou orientáciou
Ján Nálepka počas svojich študentských rokov spoznával diela A. Jiráska, J. Vrchlického, J. Nerudu, F. L. Čelakovského, K. H. Máchu, B. Němcovej, K. H. Borovského… Pod vplyvom týchto diel nadobudol úprimný vzťah k bratskému českému národu, jeho dejinám a kultúre. Zo spomienok Jozefa Nálepku sa dozvedáme, že Ján sa už v tomto mladom veku vždy správal ,,demokraticky, pripúšťal a toleroval názory iných. Nikdy nekričal, v diskusii sa nehádal, nevyhrážal sa a nepoužíval tvrdé slová. Snažil sa presviedčať predovšetkým argumentami. A tých mal vždy dosť. Svoje názory bránil energicky. Rád sa nechal poučiť, ale neznášal odpor vo veciach, keď bol presvedčený, že sú pravdivé.“[4]
Počas štúdií veľa čítal, už v prvom ročníku učiteľského ústavu si založil vlastnú knižnicu, kde okrem diel P. O. Hviezdoslava, I. Kraska, K. Čapka, J. Wolkera, J. Nerudu či B. Němcovej mal aj diela klasikov svetovej literatúry (J. London, A. Dumas, H. de Balzac, A. S. Puškin, N. A. Nekrasov, L. N. Tolstoj a i.) postupne zhromaždil približne štyristo kníh, medzi nimi napr. aj sériu kníh Budování státu od F. Peroutku, ktoré sú zaujímavé pre každého, kto chce bližšie poznať vznik a budovanie československého štátu, jeho dramatické udalosti, situácie a vnútropolitické boje. (Knižný inventár knižnice Jána Nálepku je v plnosti uvedený v prílohe.)
Na jeho lásku ku knihám spomína Jozef Nálepka takto: ,,V jedno odpoludnie, keď sa (Ján) vrátil zo školy, privítala ho matka so slovami: -Tak čo sa neučíš? – Po večeroch ho sledovala, ako číta knihy a ráno ho karhala, že petrolejku zasa zhasol až nad ránom. Zdalo sa jej, že len číta a neučí sa. Jano si pokojne sadol a vraví: -Mama, ja sa nepotrebujem učiť, všetko si pamätám, čo nám profesori dnes vykladali. – A skoro pol hodiny reprodukoval učiteľov výklad. Matka tomu veľmi nerozumela, ale videla, že o veciach pekne a súvisle hovorí. Uspokojila sa. Čakala však, aké bude prvé vysvedčenie. Bola milo prekvapená. Jano bol výborným žiakom počas celého štúdia… Občas aj mne dal nejakú knihu, prevažne obrázkovú. V knihe od M. Majerovej som našiel slovo střevíčky a nemohol som porozumieť, o čo ide. Neskoršie ma zaujala kniha No pasaran! zo španielskej vojny. Vštepoval mi lásku ku knihám. Ako učiteľ ma požiadal, aby som vypracoval zoznam všetkých kníh a dával na ne pozor. Posledný zoznam som spravil, keď bol Jano dôstojníkom.[5] Nad knihami sa však z neho nestával umiernený intelektuál, naopak – čím viacej vedel, tým viacej poznával spoločnosť, tým presvedčivejší a pevnejší bol vo svojich názoroch, tým viac ich hájil; a keď mu matka povedala: -Pravdy nedôjdeš – , presvedčene odporoval: -Raz k nej musím dôjsť! – “[6]
Podľa Františka Ondru bol zameraný na štúdium významných spisovateľov a politikov a vo veľkej obľube mal poľských a ruských spisovateľov s celkovou slovanskou orientáciou.[7] Keď sa Ján pýtal svojich bratov na dátum Masarykovho či Štefánikovho narodenia, zvykol im vravievať: ,,To musíte obidvaja vedieť, aj keď vás zobudím o polnoci.“[8] Jozef Nálepka dodáva: ,,Na gramofóne, ktorý priniesol otec z Ameriky, zahral československú hymnu a všetci sme museli stáť v pozore. Susedov Janko sa pri hymne chytil za gombík a Jano sa naňho oboril: -Keď sa hrá hymna, musíš stáť v pozore, aj keby ti mucha sedela na nose. – “[9]
K Nálepkovým najobľúbenejším predmetom patrila hudobná výchova. Spieval plným tenorom nielen slovenské piesne, ale aj operné árie. Z hudobných nástrojov hral na husliach, organe, harmonike, klavíri, base, violončele, cimbale a trúbke. Podľa údajov jeho spolužiakov vedel hrať až na dvadsiatich hudobných nástrojoch. Hrával v školskom študentskom orchestri, ale aj na zábavách a svadbách v Smižanoch. Dodnes sa zachoval jeho úhľadný notopis Sboru venkovanů zo Smetanovej Predanej nevesty; v jeho repertoári nechýbali český hudobný skladateľ Z. Fibich, ruský hudobný skladateľ P. I. Čajkovskij, či klavirista francúzsko-poľského pôvodu F. Chopin, ako aj desiatky prekrásnych slovenských ľudových piesní, ktoré mal nesmierne rád. Traduje sa, že len čo Ján prišiel domov zo školy a najedol sa, otvoril obidva oblôčiky na prednej izbe (smerom od hlavnej ulice) a začal hrať a spievať. Mal zo spevu a hudby radosť a doprial ju aj svojim rodákom, keď kráčali popod okná ulicou. Na tieto chvíle spomína aj mladší brat Jozef: ,,Koľkokrát som si pomyslel, že by mohol spievať tichšie. Chodci sa zastavovali pred našim domom a nevedeli, či hrá rádio alebo niekto spieva…“[10]
Keďže v rodine pochopiteľne nebol klavír, Ján to vyriešil tak, že ,,po vyučovaní zostal v škole a poctivo cvičil na klavíri prakticky každý deň. Domov prichádzal až okolo šiestej hodiny popoludnia.“[11] Jeho spolužiačka (neskoršie učiteľka zo Spišskej Novej Vsi) prezradila, že dievčatá čakali, kedy skončí hrať na klavíri a keď sa potom išiel prejsť na korzo, ,,my sme sa ponáhľali za ním v nádeji, že si s ním pohovoríme, ale nie vždy sa nám to podarilo. Jano obyčajne šiel zamyslene tam a naspäť a nikoho si nevšímal.“[12]
Na Jánovo hudobné nadanie a povahu si spomína aj Oľga Durdiaková (neskôr učiteľka zo Starého Smokovca), keď bola žiačkou III. triedy meštianky: ,,Ako som ho poznala? Najprv len z fotografie a z rozprávania, z vychvaľovania mojej sestry a jeho spolužiakov a spolužiačok. Ako študent bol rečniť v Batizovciach. O čom rečnil neviem, ale viem, že sa o jeho reči v dedine dlho hovorilo. Pán farár i dedinčania boli s ním veľmi spokojní. Ako by aj nie! Hral a spieval krásne! Mal veľké hudobné nadanie, veľkú lásku k hudbe a spevu. Dával mi hodiny z huslí i zo spevu. Bol pritom prísny, zamračený, vážny. Ale keď sa moje výsledky v hre zlepšili, zmenil sa zasa aj on. Správanie mal milé, jemné, bol veselý a zábavný. Moji rodičia si ho azda pre hudobné umenie a úprimné správanie obľúbili ako vlastného syna. Moja dobrotivá mamka pri balení desiaty do školy (dochádzali sme v tom čase tri sestry do Spišskej Novej Vsi) nikdy nezabudla s desiatou aj pre Janka. Nebadane sme mu ju niektorá cestou vpašovali do aktovky. Ja som stále mávala pred ním určitý rešpekt – často ma totiž z niečoho skúšal.
Ján Nálepka netúžil po sláve, ani po moci, ani po pôžitku, vo všetkých prácach a podujatiach bol veľmi vytrvalý, až dôsledný. Nebýval nikdy nervózny, nepokojný, mal pevnú, vyrovnanú myseľ – plnú optimizmu a neúnavnej aktivity. Ľudské vzťahy nikdy nebral na ľahkú váhu. Nebol úzkoprsý, ani obmedzený, posudzoval všetko kriticky, spravodlivo. Pripúšťal diskusiu i kritiku, ale nerád pripúšťal zmenu vo svojom spôsobe života. Už ako študent bol veľmi vynaliezavý. Napríklad na sestrinej svadbe, na ktorú prišiel ako dôstojník v prezenčnej službe, bolo treba rozkrájať poschodovú tortu, ale nožom to pekne nešlo. Janko zobral šabľu a rez urobil ako odborník – cukrár. Pri vhodnom počasí vždy dal prednosť prechádzke, v lete spoločným výletom. Na jednom z nich v Slovenskom raji takmer celú trasu absolvoval ako bosý, lebo svoje topánky požičal mojej sestre, ktorú nové topánky veľmi tlačili. Vďaka jeho nezvyčajnej obratnosti v chodení a lezení si nohy vôbec nedoráňal. Vždy sa usiloval žiť tak, aby nikoho neranil. Chcel, aby jeho i náš vzájomný život mal skutočný hlboký zmysel. Túžil po úspechu, ale nie za cenu krivdy, násilia a lži.“[13]
Popri hudbe bolo jeho vášňou aj divadlo. V Smižanoch existoval roľnícky dorast a Ján sa stal jeho vedúcim. Činnosť tejto organizácie zameriaval na usporadúvanie ochotníckych divadiel, hrávali slovenské hry: divadelnú veselohru Jozefa Hollého Kubo, divadelnú hru Jána Chalupku Kocúrkovo alebo Len aby sme v hanbe nezostali, jednodejstvovú veselohru Pavla Socháňa Tobiáš Klepeto alebo Kvartieľ vo veľkom meste, satirickú tragikomédiu Ivana Stodolu Čaj u pána senátora či Náš pán minister a hry Ferka Urbánka. Ján hry režíroval, veľmi rád mal komické postavy a sám vystupoval v jednoaktovkách. Nácviky predstavení boli v skromných podmienkach – v stolárskej dielni (u Černického), v obecnom dome, v bočnej izbe miestnej krčmy, v rodičovskej stodole…[14]
Že bol Ján Nálepka ako chlapec veľmi nadaný a túžil sa naučiť čo najviac, potvrdzuje jeho záujem aj o to, čo sa v škole neučili – a to konkrétne cudzie jazyky. Ján sa pustil do samoštúdia latinčiny, francúzštiny, nemčiny, srbochorvátčiny a v treťom ročníku sa z učebnice P. Suchanova začal učiť ruský jazyk.[15]
Pozitívny vzťah k športu a k zdravému životnému štýlu
Mimoriadny vzťah mal aj k športu, ktorému sa denne venoval. Jeho pedagogický talent sa preto prejavil aj v tejto oblasti a cieľavedome získaval pre šport deti aj mládež. V rodných Smižanoch bol jedným zo zakladateľov futbalového klubu (FK Smižany, roky 1929 – 1931) a volejbalového družstva.[16] František Ondra spomína: ,,Okrem futbalu sme hrávali aj volejbal. Brat Ondrej a ja sme mali za úlohu udržiavať ihrisko, vykopať chren, pozbierať kamene, vylajnovať plochu a natiahnuť sieť. V našich malých hlavičkách sa už rodila myšlienka i odhodlanie, že až budeme väčší, budeme tiež hrať volejbal. Prešlo možno desať rokov a my, 14 – 15 roční mládenci, začali sme hrať volejbal. Najprv na ceste, neskoršie na grófskej roli na dolnom konci dediny. Naša radosť netrvala dlho, lebo keď sa objavil komisár obce, učiteľ Štefan Babík, vyhnal nás odtiaľ. Lenže o pár dní sme sa tam objavili znovu a to už sa nám komisár vyhrážal, že nás udá v škole. Z toho sme niektorí mali obavy, ale v hre sme pokračovali. Nevieme, kto neskoršie prišiel s týmto smelým návrhom, aby sme zabrali väčší kus z role a zriadili tam riadne futbalové ihrisko na pokraji dediny. To sa už neodvážil proti nám nikto.“[17]
Ján Nálepka napriek všestranným povinnostiam a štúdiu pôsobil naďalej v skautskom oddiele. F. Ondra pokračuje: ,,Ako skauti sme značkovali turistické chodníky, opravovali cestičky, chodníky a mostíky – všetko bezplatne. Robili sme výlety po celom Slovenskom raji a neskoršie aj do Vysokých Tatier. V oddiele panovala prísna disciplína. Nikto nesmel fajčiť či požívať alkoholické nápoje.“[18]
Na skautskú organizáciu spomína aj významný rodák zo Smižian, neskôr v roku 1948 emigrujúci na Západ, Dezider Slavoj-Štrauch: ,,Najdôležitejšie a najvzácnejšie životné skúsenosti som získal ako člen skautskej organizácie počas desiatich rokov. V pamäti si držím nezabudnuteľné zážitky a spomienky. Nálepka bol mojim veľmi dobrým priateľom z čias strednej školy a z doby skautovania v Smižanoch. Jano mal les a prírodu veľmi rád. Často odbehol sám alebo s priateľmi a priateľkami na Kláštorisko alebo do blízkeho okolia.“[19]
Na tieto výlety spomína aj Jozef Baláž: ,,Slovenský raj bol našim druhým domovom. Nebolo v roku azda jednej nedele, aby sme neboli v čarokrásnom Čingove, ktorý, pravda, ešte nebol v tom čase narušený civilizačným ruchom. V roku 1930 sme zorganizovali výlet na Kláštorisko. Malo to byť na 1. mája. Vtedy sa oslavoval tento sviatok vychádzkami do prírody. Dňa 30. apríla sme vyrazili zo Smižian, prenocovať na Kláštorisku a potom stráviť deň na čistinke Skaly útočišťa. Skupina odišla už o 13. hodine, ostatní sme mali ísť po návrate zo školy. Ale popoludní sa spustil veľký búrkový lejak. Upustili sme od rozhodnutia a zostali sme doma. Avšak odvážny Janko nechcel zmeniť rozhodnutie a sám sa vybral na Kláštorisko. Došiel však iba do Čingova, ďalej nemohol pokračovať pre hromobitie a prudký dážď. Prenocoval v skalnej diere a 1. mája ráno o štvrtej hodine sa vydal na ďalšiu cestu. O šiestej hodine bol už pri kamarátoch v kolibe drevorubačov na Kláštorisku a nás ostatných predstihol tak o celé dve hodiny.“[20]
Vášeň pre cestovanie a objavovanie nových kútov sveta
Človek s takými širokými záujmami celkom pochopiteľne túžil okrem rodného kraja spoznávať aj iné miesta, o ktorých toľko čítal. Túžba cestovať a spoznávať sa napokon prejavila v konkrétnych činoch. Navštívil Prahu (prvý krát v máji 1929, neskôr v júni 1930), Kladno, Mělník, Dečín, Hradec Králové, niekoľko hradov a zámkov; z cudzích krajín to bolo Poľsko, (ktoré bolo najbližšie), kde sa konala výstava Súdobá kultúra poľská. Ján zorganizoval skupinu spolužiakov a na bicykloch sa vydali, hoci s ťažkosťami, do Poznane. Z výstavy prešli cez Krakov a Katovice, lebo chceli napísať poľskému konzulátu v žiadosti o vízum, poznať súčasný život a vývoj bratov Poliakov“.[21]
V júli 1930 sa mu naskytla jedinečná príležitosť navštíviť Belehrad ako delegát I. všeslovanského kongresu stredoškolského študentstva, kde si ako hosť mohol prezrieť pamätihodnosti niekoľkých miest a počas spiatočnej cesty, tieto nezabudnuteľné a cenné zážitky korunoval krátkym pobytom vo Viedni.[22] V Belehrade sa dostal do komisie, ktorá mala pripraviť záverečný dokument, a keď sa podujatie skončilo, zaznamenal si: ,,Zjazd prispel k hlbšiemu pochopeniu, k prehĺbeniu citu a vedomia spolupatričnosti mládeže slovanských národov.“[23] Z Juhoslávie priniesol mladším súrodencom drobné darčeky, napr. pre matku oválny podnos s nápisom Sarajevo, Ondrovi červenú čiapku s brmbolcom a modrú lodičku, ktorú bratovi ihneď nasadil na hlavu a postavil ho do pozoru s otázkou, ako sa volá. Odpoveď znela: ,,Ondro Nálepka – Slovák!“[24]
Idea všeslovanskej vzájomnosti – panslavizmu
Jána veľmi fascinovala všeslovanská idea. Jozef Nálepka spomína: ,,..už ako študent sníval o spojení Slovanov a o vytvorení veľkého slovanského celku, ktorý by čelil agresívnym zámerom zo západu známym ako Drang nach Osten (ťah na východ; prvýkrát pomenovaný v 19. storočí ako nemecká expanzia do slovanských zemí). Pred nami si často kládol otázku, prečo nemôžu spolu žiť Česi a Slováci a prečo sa nemôžu zjednotiť všetci Slovania tak, ako sa zjednotili Nemci. Tejto myšlienke venoval veľkú pozornosť a robil všetko pre jej realizáciu. Aj nás v tomto duchu vychovával. Za stodolou sme zasadili symbol slovanstva – lipu. Ja som ju mal polievať, aby silnela a mohutnela ako ten slovanský kvet. Aj pri odchode k sovietskym partizánom si do denníka zapísal: Ideme bojovať za oslobodenie Slovanov…“[25]
[1] JESENSKÝ, J. Život. In Slovenské pohľady. [December 1929, ročník XLV, č. 12, s. 11].
[2] NÁLEPKA, J. 1997. Prvá maturita a Vysoké Tatry. Košice: Oriens, s. 12.
[3] JAKUBOVIČOVÁ, M. ASCHENBRENNOVÁ, T. 1988. Kapitán Ján Nálepka – hrdina ZSSR. Praha: FÚV Československého zväzu protifašistických bojovníkov, s. 8.
[4] NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 16.
[5] Tamže.
[6] BERLINSKIJ, D. POGREBINSKIJ, M. 1952. Hrdina Sovietskeho zväzu Ján Nálepka Repkin. Praha: Naše vojsko, s. 11.
[7] NÁLEPKA, J. 2002. Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi. Spišská Nová Ves: Polygrafia, s. 14.
[8] NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 20.
[9] Tamže.
[10] Tamže, s. 16.
[11] NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 17.
[12] NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 17.
[13] NÁLEPKA, J. 2002. Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi. Spišská Nová Ves: Polygrafia, s. 17.
[14] NÁLEPKA, J. 2002. Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi. Spišská Nová Ves: Polygrafia, s. 13.
[15] JAKUBOVIČOVÁ, M. ASCHENBRENNOVÁ, T. 1988. Kapitán Ján Nálepka – hrdina ZSSR. Praha: FÚV Československého zväzu protifašistických bojovníkov, s. 9.
[16] Tamže.
[17] NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 19.
[18] NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 20.
[19] Tamže.
[20] NÁLEPKA, J. 2002. Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi. Spišská Nová Ves: Polygrafia, s. 11.
[21] JAKUBOVIČOVÁ, M. ASCHENBRENNOVÁ, T. 1988. Kapitán Ján Nálepka – hrdina ZSSR. Praha: FÚV Československého zväzu protifašistických bojovníkov, s. 9 – 10.
[22] Tamže, s. 10.
[23] NÁLEPKA, J. 1995. Druhá maturita a nové poznatky o kpt. Jánovi Nálepkovi. Bratislava: NVK International, s. 149.
[24] Tamže.
[25] NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 21.
(zdroj: archív Múzea Spiša – Rodný dom kpt. Jána Nálepku)
