kpt. Ján Nálepka – Repkin, brigádny generál in memoriam
Ilustračný obrázok: titulná strana knihy od Jozefa Nálepku Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi, ISBN 80-9684
Za hlasom svojho srdca
Keď Ján Nálepka na tajnom zhromaždení dôstojníkov oznámil, že pluk prejde k partizánom, Jozef Čambalík s Nálepkovým návrhom ostro nesúhlasil. Ján Nálepka ho nazval zradcom, na oplátku Čambalík pred dôstojníkmi obvinil Nálepku, že chce narobiť zo všetkých Slovákov boľševikov a zaprisahal sa, že nikdy nedopustí, aby ani pluk, ani jeden vojak, prešiel k partizánom. Podľa Saburova, veliteľ pluku pplk. Čáni v tejto vypätej situácii stratil hlavu a oznámil štábu divízie, že v pluku sú nepokoj a do osady Komuna prišiel narýchlo esesácky oddiel s tankami.[1] Oddeliť sa od dôstojníkov londýnskej orientácie sa ukázalo ako fatálne – úspešný prechod pluku bol ohrozený.
Svoje slovo splním! (List bratovi Jozefovi, 14. máj 1943)
Vo večerných hodinách 14. mája 1943 Ján Nálepka napísal list bratovi Jozefovi, v ktorom bolo heslo o prechode, na ktorom sa dohodli počas jeho poslednej frontovej dovolenky v Tatrách: ,,Živý a zdravý som. Počasie sa vylepšilo, chystám sa na prechádzku – preto končím! P. Profesorovi (Kotočovi – pozn. autorky) povedz, že slovo – o čom sme hovorili, splním. Len vy sa držte! Pozdravujem všetkých čo najsrdečnejšie, rodičov, bratov, sestry a Aničku. Aj Teba! Tvoj Jano.“[2]
Zamaskované guľomety pripravené na boj
Dobre premyslený a prepracovaný plán, ktorý navrhol Ján Nálepka, bol síce ohrozený, ale nie zastavený. Na uľahčenie tohto prechodu značnej časti 101. slovenského pluku k partizánom, boli partizánske oddiely Ščorsa a Buďonnyj poslané do priestoru, kde boli rozmiestnené slovenské vysunuté jednotky. V noci na 15. mája tieto oddiely na čele so Saburovom a jeho komisárom Bogatyrom prišli do blízkosti dediny Remezy, kde mali prísť podľa dohovoru Slováci. Pretože sa predpokladala možnosť zrážky s hitlerovcami, ktorí mohli Slovákov prenasledovať, partizáni zamaskovali guľomety, zaujali veliteľom vopred určené miesta a začali sa pripravovať na boj.[3] Noc prešla v napnutom očakávaní, nikto po zrade Čambalíka nevedel, či Ján Nálepka ešte žije, alebo či je iba uväznený, nakoľko nikto podľa stanoveného času prechodu neprichádzal. Ako sa neskôr ukázalo, celý pluk, ako plánoval Nálepka, sa previesť nepodarilo.
Zradca Jozef Čambalík – špión v službách západných rozviedok s krycím menom Joe
Z archívnych materiálov sa o Čambalíkovi dozvedáme ako o špiónovi v službách západných rozviedok s krycím menom Joe (Čambala), ktorý bol ,,za druhej svetovej vojny v slovenskej armáde veliteľom práporu, nasadeného na ruský front, kde sa zoznámil s Jánom Nálepkom. Tu podľa inštrukcií spolupracoval s Nálepkom a s partizánskou skupinou vedenou sovietskym dôstojníkom Saburovom, neskôr sa aktívne zapojil do SNP. Za zásluhy v odboji si zaslúžil ostrohy, a tak začal roku 1945 študovať v Moskve Frunzeho vojenskú akadémiu, odkiaľ bol však za dva roky vylúčený pre notorické opilstvo a nemravný život. O rok neskôr, po februárových udalostiach (Víťazný február 1948), musel rovnako odísť z armády – na nútenú dovolenku. Vytýkali sa mu rovnaké chyby: opilstvo, nemravný život, ale aj separatistické tendencie, lebo ako posádkový veliteľ v Žiline sa zapísal urážlivými výrokmi proti českým dôstojníkom.“[4] A ako sme už vyššie spomenuli, Jozef Čambalík po roku 1948 emigroval do USA, kde vstúpil do vojenských spravodajských služieb.[5]
Prechod k partizánom opísal vo svojich spomienkach Peter Benkovič: ,,Bolo to 14. mája 1943. Po obede som sedel v jedálni a popíjal som. Vtom prišiel Nálepka a spýtal sa: ‒ Peter, čo robíš? Nevieš, čo máme pred sebou? — Odpovedal som, že viem. Večer som si ľahol, aby som si pred cestou odpočinul. Vtom počujem silnú dávku guľometu. Vyskočím a vo dverách som sa zrazil s kpt. Nálepkom. Povedal, že je zostrená pohotovosť celej posádky a že prechod nie je možný. Bolo krátko po ôsmej hodine večer a povedal mi, aby som čakal na ďalšie rozkazy. Asi o pol jedenástej v noci zabúchal Nálepka na dvere a povedal, že pôjdeme na obchôdzku stráží, aby som sa pripravil. Ja už som vedel, čo to značí. Šiel som chytro do skladu a zobral tam najnevyhnutnejšie veci. O chvíľu prišiel Nálepka, Lysák, Petro a mal som osedlať štyri kone. Prišli sme k strážam, ktoré stáli na okraji mesta a tie nás zadržali. Nálepku poznali po hlase a povedal im, že ideme kontrolovať stráže. Aby pri návrate na nás nestrieľali. Za mestom sme sa dali do cvalu a zrazu sme zbadali svetielka – dohodnuté signály, ktoré nám mali ukázať cestu. Keď sme boli od Jeľska asi 5 km (to už bolo v lese), pristavili nás partizánske hliadky a pýtali sa na heslo. Nálepka ho povedal a vtom nás obstúpili zo všetkých strán. Keďže bola jasná noc, zazreli sme rozličné uniformy nemecké, poľské, maďarské. Najprv sme si mysleli, že sme prezradení, že je s nami koniec. Všetko sa vyjasnilo a pokračovali sme do dediny Remezy.“[6]
Ján Nálepka v rozhovore s A. Šijanom o tomto prechode zanechal nasledovné svedectvo: ,,V tom čase sme pripravovali v Jeľsku skupiny, ktoré mali prejsť k Saburovovi. Ale i tentoraz sa nám nepodarilo uskutočniť náš plán, lebo partizáni, ktorí mali čakať našu skupinu, prišli do dediny trochu zavčasu. A miestny starosta o tom informoval velenie. Hneď na to vyhlásili bojový poplach. Ale ja a so mnou dôstojníci Petro-Katin, Lysák Imrich a ešte jeden vojak, Peter Benkovič, sme sa rozhodli v tento deň prejsť k partizánom za každú cenu. O našom rozhodnutí sme informovali listom Saburova. Moji priatelia ma čakali s osedlanými koňmi až do polnoci, lebo skôr som sa nemohol uvoľniť. Boli sme zradení, ani pluk, ani prápor prejsť nedokážu. Mali sme šťastie, že sme sa odtiaľ dostali. Potom sme odišli do dediny Remezy a tam sme sa stretli s gen. A. N. Saburovom. A to je všetko.“[7]
Na svitaní v sobotu 15. mája Ján Nálepka v sprievode dvoch dôstojníkov a vojaka 101. pešieho pluku pricválali na koni do priestoru dediny Remezy, kde už partizáni netrpezlivo čakali na Slovákov. Jána Nálepku sprevádzali: I. Lysák-Jacko, Michal Petro-Katin a Peter Benkovič. Tu v lese prebehlo legendárne stretnutie so Saburovom, kedy bol položený základ ich spoločnej bojovej cesty v radoch ukrajinských partizánov a ich slávnemu bojovnému priateľstvu. Nálepkova túžba tvárou v tvár bojovať po boku hrdinských sovietskych partizánov proti spoločnému fašistickému nepriateľovi sa splnila.
O prvých minútach prechodu Jána Nálepku na druhú stranu spomína A. N. Saburov takto: ,,… v diaľke sme začuli dupot konských kopýt. Znel stále zreteľnejšie, bližšie, a už sme počuli aj ťažký dych koní. ‒ Stoj! Kto tu? — ozvalo sa lesom ostré zvolanie našej hliadky. ‒ Z Bratislavy! — zaznelo heslo, ktoré sme určili ešte v posledný deň. Hlas, ktorý odpovedal, mal ledva badateľný mäkký prízvuk. Naša stráž odpovedala: ‒ Tu Kyjev! Jeden ku mne. Ostatní ostať na mieste! —
Doletela k nám pritlmená vrava a nezrozumiteľný hovor. Nemáme trpezlivosť čakať, ale premôžeme sa. V tej chvíli pribehne náš kameraman Frolenko: ‒ Sadnite si, rýchle si sadnite, — hovorí spola rozkazovačne, spola prosebne. – Už som urobil prvé zábery. Prišli slovenskí dôstojníci — a namieril kameru na okraj lesa.
Za kríkmi sa objavili jazdci. Na štíhlom, vysokom hnedákovi uvidel som v koženom kabáte a v plnej poľnej nášho Jána. Naklonil sa k veliteľovi hliadky Čižovovi, klusajúcemu po jeho boku, a čosi mu povedal. Potom ho udrel po pleci a veselo sa zasmial. Nezbadal nás ešte… Za ním šli ďalší traja jazdci. Nálepka zastavil koňa, zdvihol sa v strmeňoch, ľahko zoskočil na zem a odovzdal uzdu Čižovovi. Potom čosi zakričal. Ostatní jazdci zoskočili z koní, postavili sa na zem a znehybneli. Nálepka kráča k nám. Stojíme v pozore. Hlasno zrazí opätky, zazvoní ostrohami: ‒ Súdruh veliteľ útvaru! —presne po vojensky a bez náhlivosti hlási Nálepka, ‒ dovoľte mi, aby som vám predstavil skupinu slovenských dôstojníkov. — Pokročí ku mne a znova zasalutuje: ‒ Kapitán Nálepka-Repkin sa vám dáva k dispozícii. — Spraví krok nabok, znova zrazí opätky a teraz už u Jánovho hlasu mizne oficiálny tón. Zvučia len vzrušené, srdečné slová: ‒ Chcel by som vám odovzdať odkaz vojakov a dôstojníkov, ktorí zostali v Jeľsku. Prosili ma, aby som odovzdal partizánom srdečný pozdrav a vieru v úprimné priateľstvo a úplné porozumenie. —
Nehýbem sa z miesta a prezerám si ostatných dôstojníkov. Stoja v slávnostnej póze, vidno, že čakajú na moju odpoveď. – Z celého srdca ďakujem vašim vojakom a dôstojníkom za veľkú pomoc, ktorú poskytli sovietskym partizánom a našej armáde. Vítam vás v našej partizánskej rodine. — Nespomínam si, čo všetko som vtedy ešte hovoril. No zapamätal som si veľmi presne, že naše priateľské, mocné objatia povedali viac ako všetky slová…“[8]
Podľa výpovede Saburova, reč padla aj na zradu v pluku v osobe Čambalíka a na neutrálne naladených dôstojníkov, ktorí sa dostali pod jeho vplyv. Ján Nálepka priznal svoju chybu, keďže mu nenapadlo myslieť na to, ,,že tí, ktorí nenávidia nacizmus, postavia sa proti aktívnemu boju“, a navyše Čambalík vytiahol eso z rukáva, keď v ten deň oznámil slovenským vojakom, ,,že pluk odchádza oddychovať na Slovensko“, čomu mnohí neodolali, lebo túžba po domovine bola prisilná. A tak mal Saburov pred sebou troch dôstojníkov – Lysák rozprával priamo, bez okolkov, Katin dipomaticky obrusoval ostré hrany a Nálepka sa snažil zostať veselý, hoci chápal a priznal si svoju chybu.[9]
Potom prišla otázka, či chcú slovenskí dôstojníci zostať s partizánmi, alebo odísť do Moskvy. Odpoveď Jána Nálepku znela: ,,Chcem tu prejsť školou radového partizána.“ Ostatní dôstojníci boli rozhodnutí zostať pri Nálepkovi. Ján Nálepka v tejto chvíli ešte netušil, že A. N. Saburov sa rozhodol vymenovať ho veliteľom československého partizánskeho oddielu.[10]
[1] SABUROV, A. N. 1963. Tajomný kapitán. Bratislava: Vydavateľstvo politickej literatúry, s. 269.
[2] NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 165 – 166.
[3] BERLINSKIJ, D. POGREBINSKIJ, M. 1952. Hrdina Sovietskeho zväzu Ján Nálepka Repkin. Praha: Naše vojsko, s. 14.
[4] PÁRA, E. NÁPRAVA, L. 1970. Sedmnáct let československým agentem na Západě. Praha: Naše vojsko, s. 27.
[5] NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, 143.
[6] NÁLEPKA, J. 2002. Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi. Spišská Nová Ves: Polygrafia, s. 127. Peter Benkovič bojoval aj v SNP, po vojne odmietol všetky návrhy na zamestnanie ako zaslúžilý bojovník a ostal radšej cestárom.
[7] NÁLEPKA, J. 2002. Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi. Spišská Nová Ves: Polygrafia, s. 127. Peter Benkovič bojoval aj v SNP, po vojne odmietol všetky návrhy na zamestnanie ako zaslúžilý bojovník a ostal radšej cestárom.
[8] SABUROV, A. N. 1963. Tajomný kapitán. Bratislava: Vydavateľstvo politickej literatúry, s. 274 – 275.
[9] САБУРОВ, А. Н. 1975. У друзей одни дороги. Воспоминания. Москва: Воениздат, c. 200.
[10] Tamže.
Pridaj komentár