Začnem upozornením, že tento text je úvahou, teda je názorom. Snaží sa interpretovať historické fakty tak, aby inšpirovali iné názory a nerobí si nároky byť lepším ako ktorýkoľvek iný názor.
Migrácia je v súčasnej politike, zvlášť v politikách EÚ, veľmi módny pojem. Prezentuje sa verejnosti ako sľubné riešenie „demografickej krízy“ aj sociálnych problémov súvisiacich s momentálne vyšším podielom dôchodcov v spoločnosti. Obavy a varovné hlasy sa zvyčajne zľahčujú, prípadne vykresľujú ako prejavy prehnanej „xenofóbie“. Ak však nevnímame dejepis len ako kratochvíľny román, ale aj ako zdroj poučenia, určite si všimneme aj udalosti s masovou stimulovanou migráciou.
Ide napríklad o obdobie 13. storočia, hlavne jeho druhej polovice. V rokoch 1240 – 41 sa územím terajšieho Slovenska (vtedy Uhorska) prehnala invázia mongolskej armády. Jej cieľom bolo podmanenie bohatých krajín západnej Európy, k čomu vplyvom historických náhod nedošlo, no cestou táto neporaziteľná armáda dokonale spustošila väčšinu územia dnešného Slovenska. Celé oblasti boli vyľudnené, kronikári píšu, že ani mŕtvych nemal kto pochovávať.
Takéto niečo (historici odhadujú, že Uhorsko prišlo o 1/3 obyvateľov) má podstatne väčší nárok hovoriť si „demografická kríza“ ako niekoľkoročný záporný prírastok obyvateľstva, bez akýchkoľvek viditeľných príznakov. Vyľudnené oblasti bolo potrebné čím skôr začať kultivovať, inak by sa celkom zničila vybudovaná infraštruktúra. Vtedajší panovníci, Bolo IV. a po ňom Ondrej III. to riešili stimulovanou migráciou. Išlo hlavne o baníkov, remeselníkov a roľníkov z nemeckých krajín, staviteľov z Talianska, ale aj vojensky zdatných kmeňov z východnej Európy, za mnohých si spomeňme aspoň na Polovcov, Kumánov a Sikulov, ktorých panovník usadil do pohraničných oblastí.
Táto migrácia nepochybne bola „kultúrnym obohatením“, lebo celé oblasti by sa bez nej v priebehu niekoľkých rokov zmenili na zalesnenú divočinu. Aby kráľ stimuloval migrantov, títo dostali štatút „kráľových hostí“ a zároveň určitý stupeň výsadného postavenia oproti starousadlíkom. Dôležitým prvkom týchto výsad bolo, že si mohli ponechať svoje právne zvyklosti a ich súdne záležitosti nepodliehali rovnakej jurisdikcii ako záležitosti ostatných kráľových poddaných.
Aké dôsledky malo systematické protežovanie migrantov, sme mohli vidieť po niekoľkých storočiach. Starousadlé obyvateľstvo sa zrejme už nikdy nevymanilo z podradného postavenia a niektoré uhorské učebnice dejepisu písali o tom, že migranti osídľovali panenské a ľudskou rukou nedotknuté lesy.
Kvôli objektívnejšiemu pohľadu pripomeniem, že protežovanie migrantov prebiehalo aj mnoho desaťročí po zažehnaní demografickej krízy po mongolskom vpáde. Začiatkom 14. storočia sa súbehom historických „náhod“ stal anjouovský cudzinec – Karol Robert. Bol síce jednoznačným favoritom pápeža, ale svoje postavenie vládcu bol nútený obhajovať v dlhoročných bojoch proti domácim oligarchom, najmä Matúšovi Čákovi z Trenčína. Aj v tomto zápase sa „kráľovi hostia“ – migranti osvedčili ako veľmi efektívny nástroj a ich protekčné postavenie sa teda mnoho ďalších desaťročí upevňovalo.
Naša historická skúsenosť nás teda núti kriticky vnímať snahy o stimuláciu migrácie, hlavne ak nie je jasne viditeľná jej nevyhnutnosť. Ak oficiálne miesta oprávnené pochybnosti ihneď odsudzujú ako „pravicovú xenofóbiu“, len tým posilňujú podozrenia. Minimálne tým zreteľne dávajú najavo, že ide o opatrenia, ktoré nie sú myslené ani určené v náš prospech.
„Náš“ znamená – bežných občanov, od ktorých formálne pochádza ich moc.
Teraz je najvhodnejší moment na zakončenie tejto úvahy. Samotní migranti sú totiž pasívnym prvkom a nástrojom politiky, ktorú pripravujú osoby povinné konať predovšetkým v našom záujme. A toto je hlavný problém.
Pridaj komentár