kpt. Ján Nálepka – Repkin, brigádny generál in memoriam
Ilustračný obrázok: titulná strana knihy od Jozefa Nálepku Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi, ISBN 80-968402-2-3
Rodiaci sa vzťah k myšlienke slovanstva
Keď Ján Nálepka nastúpil do meštianskej školy v Spišskej Novej Vsi, v septembri 1923 nastúpil na miesto riaditeľa J. Bačány. V januári 1923 začal na meštianskej škole svoju činnosť Hviezdoslavov samovzdelávací krúžok, pomenovaný na počesť P. O. Hviezdoslava (ktorý zomrel v novembri 1921). V tomto krúžku sa formovalo aj Nálepkovo zanietenie pre divadlo, kedy sa žiaci stretávali každých 14 dní, vždy v sobotu a uskutočňovali svoje samovzdelávacie aktivity pod dozorom učiteľa F. Kačera. Mladí divadelníci robili prednášky, čítali diela slovenských a českých autorov, napodobňovali monológy z prozaických diel, spievali, predvádzali hry. Založili si knižnicu a sami sa vyzbierali na nákup kníh. Škola ďalej disponovala kurzami slovakizácie (resp. odmaďarčovania), ľudovou kuchyňou, aktivizáciou Matice slovenskej a spolkov, usporadovala výlety do Rudohoria, Podpoľania, Nitry, Turca, Liptova, Levoče, Prešova, Tatier (napr. do Levoče sa šlo pešky a naspäť vlakom), viedla žiakov k myšlienke slovanstva, k vzkriesenému československému štátu, k štátotvornej prítomnosti jeho velikánov (T. G. Masaryk, M. R. Štefánik) a celkovo nabádala mládež, aby ,,s dobrými skutkami milovala seba, svoj národ a svoju drahú vlasť.“[1]
Počas školských rokov sa u mladého Jána Nálepku formovalo národné povedomie a pozitívny vzťah k československej vzájomnosti. Ako dieťa zažil silnú maďarizáciu, s ktorou sa stretol tvárou v tvár v prvom roku pôsobenia v ľudovej škole, kedy Slovensko ešte stále (neoficiálne) trpelo pod maďarským diktátom a Maďari heslom ,,vyhubiť“ usilovali sa čím skôr zničiť tvrdohlavú slovenskú národnosť. Česi, ktorí sami trpeli pod nemeckou nadvládou a rovnako prežívali ťažké časy, po vzniku Československa udržiavali stály styk oboch vetiev česko-slovenského národa a mnohí z Čechov prispeli ako len mohli k podporovaniu československej vzájomnosti tým, že na Slovensko cestovali, odoberali slovenskú tlač, kupovali slovenské knihy, zakladali na Slovensku knižnice či podporovali slovenských žiakov na českých školách.[2]
Sloboda prichádzala pomaly, zakorenený tisícročný útlak nebolo možné vytrhnúť s koreňmi zo dňa na deň. Keď sa na Slovensku otvorili prvé slovenské školy (ľudové, meštianske, stredné), nebolo kníh, z ktorých by sa slovenské deti mohli učiť, nebolo knižníc so slovenskými autormi či jazykom, kde by mohli čítať, aby týmto spôsobom spoznávali svoj národ, svoje dejiny, svoju vzdelanosť, lebo ,,učebníc slovenských od päťdesiat rokov žiadna taká nebola vytlačená, poneváč maďarské vlády nielenže by ju neprijali, lež ani by ju nedovolili predávať.“[3] Cirkev, ktorá mala na starosti svoje diecézy, nevštepovala v čase útlaku slovenskému národu lásku k materinskému jazyku, jej katolícki kňazi slovami Jozefa G. Tajovského sa ,,nebili za práva ľudu, za slovenčinu nepreložili krížom slamy, vojny sa nezúčastnili, za slovenský ľud sa hanbili, obyčajne mu škodili, maďarizovali kostol aj školu a boli poslušnými sluhami maďarskej vlády…“[4]
Hrob, do ktorého uložili Maďari a maďaróni slovenské školstvo, bol taký hlboký a široký, že do neho mal byť pomaly položený i celý slovenský národ, v ňom mala byť pochovaná jeho slovenčina. A iba z tohto dôvodu slovenské školstvo nevyhnutne potrebovalo bratskú ruku Čechov, lebo ako písal súdobý denník v roku 1918 ,,na túto prácu nepostačíme sami. Budeme potrebovať českých učiteľov nielen na stredných a vyšších školách, kde slovenských ľudí – až na nepatrné výnimky – v prvých rokoch nášho znovuzrodenia vôbec nebudeme mať, ale budeme ich potrebovať i na nižších školách, kde – ako vidíme zo štatistiky nášho školstva – dnešný počet slovenských učiteľov nezodpovedá ani štvrtine potreby.“[5]
O gramotnosti slovenského národa (napriek vyššie spomenutých príčinám) hovorí fakt, že aj pri tak silnej maďarizácii sa Slováci v gramotnosti (znalosti čítania a písania, ktoré sa považuje vo všeobecnosti za merítko vzdelania národov) v roku 1903 nachádzali na štvrtom mieste (71%). Pred Slovákmi stáli Nemci, Maďari a Chorváti. Najhorší stav bol v cárskom Rusku, ktorý presiahol iba slabých 14%.[6]
Pozitívny vzťah k slovanstvu, ktorý sa naplno prebudil u Jána Nálepku, predurčoval jeho ďalšie životné osudy na pôde učiteľstva, kde mohol vštepovať budúcej generácii nielen lásku k materinskému jazyku, ale aj hlboký cit k národnému povedomiu a slovanským koreňom, a aby mladá slovenská generácia slovami Sama Chalupku, už nikdy nedopustila ,,siahnuť kradmou rukou na svoju slobodu“.
[1] KORMOŠOVÁ, R. 2011. Sila ducha doby. Spišská Nová Ves: OZ Epeus, s. 67 – 73.
[2] Československá vzájomnosť v práci. In Sloboda. [28. január 1919, ročník 2, č. XI, s. 2].
[3] Veľký nedostatok kníh na Slovensku. In Hlas lidu. [12. február 1919. ročník XXXIII, č. 195, s. 4].
[4] O samospráve Slovenska. In Hlas lidu. [25. október 1919, ročník XXXII, č. 101. s. 2].
[5] Slovensko a Slováci. In Československá samostatnosť. [16. november 1918, ročník IV, č. 24, s. 5].
[6] Tamže.
(zdroj: archív Múzea Spiša v Spišskej Novej Vsi)