kpt. Ján Nálepka – Repkin, brigádny generál in memoriam
Ilustračný obrázok: titulná strana knihy od Jozefa Nálepku Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi, ISBN 80-968402-2-3
Armáda Slovenského štátu
,,Cmitery nesmierne a úzkosť bez hraníc, vek lebiek prebitých a prestrelených snov, ach, koľké príčiny sa mučiť otázkou, byť či nebyť… S ich hlavou v ruke stáť nad protestami hrobov, a nežne vdýchnuť na ňu chvíľu bez úzkosti, byť cele pre nich, byť v nich a v nich byť, v ich krvi a kosti, myslím, že je to otázka…“[1]
Po rozbití Československa prišli zmeny aj v armáde. Po povinnom odchode mnohých českých dôstojníkov zo Slovenska bolo treba upraviť armádny stav a vybudovať nový dôstojnícky zbor slovenskej armády. Ľudáci pri budovaní slovenskej armády v histórii národa nemali na čo nadväzovať. Situácia sa vyhrotila násilným vkliesnením Čiech a Moravy do nacistického Nemecka a po 15. marci bol v jej štruktúre absolútny nedostatok vyšších i nižších dôstojníkov. Riešenie ako a odkiaľ čerpať nové sily, prišlo aktivovaním pokrokovej inteligencie, najmä učiteľov, ktorých bol po viedenskej arbitráži prebytok, a tak minister školstva J. Sivák doplnil oklieštený armádny zbor o novú krv. Viacerí pokrokoví učitelia uvítali túto príležitosť, aby sa dostali spod teroru miestnych Hlinkových gárd, ideologického tmárstva a nátlaku kňazov na cirkevných školách. Takto sa dostali do armády okrem Jána Nálepku aj I. Lysák, Ľ. Kukorelli, L. Pavlovič, J. Gonda, P. Marceli, P. Gajdoš a iní, ktorí neskôr zohrali významné úlohy v národnooslobodzovacom boji.[2] Ďalej bola aktívna povinná mobilizácia robotníctva a roľníctva. Významnou a neprehliadnuteľnou zložkou v armáde bola hneď od začiatku tzv. duchovná služba. Ľudáci pomocou vojenských duchovných účelovo využívali v armáde ich vplyv.[3]
Náboženská otázka zohrávala v slovenskej armáde až takmer kurióznu úlohu, lebo medzi slovenskými dôstojníkmi bola prevalencia evanjelikov nad katolíkmi, a ľudácky režim videl – okrem komunistickej opozície – nebezpečenstvo tzv. československej opozície osobitého druhu aj v evanjelických cirkevných organizáciách, keďže strana a garda niesli Hlinkovo meno, ktorý bol až staromódne zaťatým nepriateľom luteránstva a v náboženských veciach taký neznášanlivý, ako ktorýkoľvek protireformačný fanatik. Táto ,,chybička krásy“ sa vyriešila svojským spôsobom – stanoviskom slovenských evanjelických biskupov v Juhoslávii – neopustiť platformu protestantizmu a zároveň vyhnúť sa podozreniu, že evanjelici sú proti Slovenskému štátu, či obvineniam o českých agentoch. Svoju slovenskosť vojaci evanjelického vierovyznania demonštrovali tak, že sa rozhodli nevolať sa Hlinkovým menom, ale ju zdôrazňovali tým, že organizovali oslavy na počesť M. R. Štefánika, nosili odznaky s jeho portrétom a pod.[4]
K vysokým dôstojníkom evanjelického vierovyznania patril napr. aj minister obrany F. Čatloš, bývalý československý legionár, ktorého prvé kroky ako ministra národnej obrany ozrejmovala nasledovná výzva: ,,Vyhlásenie samostatného Slovenského štátu zasiahlo hlboko do doterajšieho vojenského poriadku. V poslušnosti a rozvahe budeme môcť správne vyriešiť otázku vojenskej rozluky. Rozlúčka nech je, kde toho bude treba priateľskou… Slovenskí vojaci a HG ani obyvateľstvo nesmie sa dotýkať Čechov v ich vyčkávacom postavení… Českí vojaci a gážisti nesmú zasahovať do vecí vnútorného poriadku… Slováci, vojaci, odo dneška sami preberáte zodpovednosť za svoj štát a život slovenského národa, preto slúžte verne a s najväčším oduševnením. Česi, ktorí ste vykonali pre Slovensko záslužnú prácu, buďte uistení, že vám Slovensko bude navždy povďačné…“[5]
(Zo spomienok gen. JUDr. A. Rašľu)
O armáde Slovenského štátu, najmä o jej dôstojníkoch sa po roku 1945 hovorilo zväčša len pri previerkach. Generál JUDr. Anton Rašľa vo svojej knihe spomienok Civilista v armáde píše: ,,To, čo poznáme z kádrových dotazníkov, je neúplné a často falošné. Na tejto armáde ostávala akási nezmazateľná škvrna – účasť na vojne proti ZSSR v rokoch 1941 – 1943. Aj renomovaní historici sa okúňali objektívne objasniť jej činnosť a charakter. Pravdou však je, že účasť na vojne po boku nemeckého Wehrmachtu bola nedobrovoľná a túto nedobrovoľnosť dávali vojaci i velitelia okato najavo svojim vľúdnym vystupovaním voči miestnemu slovanskému obyvateľstvu. Slovenskú armádu roku 1939 posmešne nazývali armádou poručíkov. Je známe, že v čs. armáde do roku 1938 bolo medzi vyššími veliteľmi veľmi málo Slovákov – iba jediný Slovák bol generálom: gen. Rudolf Viest. V posledných rokoch však bolo možno zaznamenať väčší prílev Slovákov do vojenskej akadémie. Tak sa stalo, že pri vyhlásení Slovenského štátu bolo najviac Slovákov-dôstojníkov s odbornou vojenskou prípravou v hodnosti poručíka.
Mladí dôstojníci začali v armáde predstavovať politickú silu. Všetci vyštudovali v československých stredných školách, kde bola liberálna a demokratická výchova. Pod vplyvom tejto výchovy mali nesporne pokrokovejšie názory než starší absolventi maďarských polgárok a gymnázií. Okrem toho F. Čatloš nariadil aktivizovať mnoho záložných dôstojníkov, väčšinou učiteľov (takto sa dostal do armády aj Ján Nálepka). To boli všetko ľudia protigardisticky orientovaní, lebo kto bol členom HSĽS alebo aktívnym gardistom, mal možnosť robiť výhodnejšiu kariéru v civilných povolaniach. Medzi nimi bola väčšina luteránov, aj mnoho bývalých členov (už zakázaného) Sokola. Takto sa veľmi posilnili pokrokové živly v armáde. Najmä bývalí učitelia šírili vo svojich jednotkách slovanské povedomie a v armáde sa vôbec prejavoval nacionalizmus, lebo sa tu uznávala téza, že táto armáda je určená na obranu proti Maďarom. Núteným aktivizovaním dôstojníkov s dobrým vojenským popisom sa však neúmyselne robil dobrý kádrový výber z hľadiska pokrokového zmýšľania. Skutočnosť, že aktivizovanie bolo nedobrovoľné, urobila z nich rebelantov. Aj keď vyzdvihujem ich národné povedomie, hraničiace niekedy s nacionalizmom, treba povedať, že aj to bolo akousi demonštráciou proti oficiálnym činiteľom, akým bol napr. Tuka, ktorého nepovažovali za Slováka, takže tu vyrástol protiklad k oficiálnemu – gardistickému – nacionalizmu…“[6]
Veliteľ roty sprievodných zbraní, Michalovce, 20. peší pluk
Mobilizácia vyššie uvedených záložných ročníkov vyhlásená na druhý deň po vzniku Slovenského štátu sa vzťahovala aj na Jána Nálepku, ktorý 16. marca 1939 nastúpil na výkon služby v20. pešom pluku v Michalovciach vo funkcii veliteľa roty sprievodných zbraní.
Spis s osobnými údajmi Jána Nálepku (z tohto obdobia) uvádzal, že bol absolventom Učiteľského ústavu v Spišskej Novej Vsi, ktorý úspešne ukončil maturitnou skúškou v roku 1931. Po nástupe do zamestnania pôsobil ako učiteľ v Hornej Marikovej, Bielych Vodách a v Stupave. Odvedený bol 24. apríla 1934, na vojenskú prezenčnú službu nastúpil 16. júla 1934 v 37. pešom pluku v Levoči. (V Levoči do konca februára 1935 absolvoval školu na dôstojníkov pechoty v zálohe, pri záverečnej skúške bol hodnotený stupňom veľmi dobrý s poradím ako štrnásty najlepší z 259 absolventov školy.); na konci februára 1935 ho v hodnosti slobodníka ašpiranta preložili do 32. pešieho pluku (Gardský) v Košiciach; 1. marca 1935 bol povýšený na desiatnika ašpiranta; 1. augusta 1935 bol povýšený na čatára ašpiranta; začiatkom septembra 1935 sa uchádzal o hodnosť dôstojníka v zálohe (ktorých skúšky spolu s ďalšími 47 poddôstojníkmi, absolvoval 10. septembra 1935 s výborným hodnotením ako najlepší zo zúčastnených); 1. decembra 1935 bol menovaný do hodnosti podporučíka v zálohe (ako veliteľ guľometnej čaty, funkciu ktorú vykonával až do skončenia prezenčnej služby 16. júla 1936).[7]
Hodnotenia nadriadených veliteľov v kvalifikačnej listine za dobu prezenčnej služby uvádzali nasledovné charakterové vlastnosti Jána Nálepku: bystrý, chápavý, energický, spoľahlivý, samostatný a výborne spôsobilý na funkciu nižšieho dôstojníka pechoty v zálohe. Po skončení prezenčnej služby sa Ján Nálepka vrátil do Stupavy, kde sa opäť venoval učiteľskému povolaniu. V Stupave ho zastihla všeobecná mobilizácia, vyhlásená 23. septembra 1938, počas ktorej vykonával funkciu veliteľa čaty guľometnej roty.Podľa služobného hodnotenia veliteľa pluku sa prejavil ako energický veliteľ s pozitívnym vplyvom na podriadených. Z činnej služby bol v dôsledku demobilizácie prepustený 11. decembra 1938. Krátko po návrate do Stupavy ho miestni gardisti prinútili opustiť učiteľské miesto v tomto meste a jeho ďalším pôsobiskom sa na stala škola v Nemeckej Porube na východnom Slovensku, kde pôsobil až do marcovej mobilizácie piatich najmladších ročníkov zálohy.[8] Obliekajúc si vojenskú uniformu, netušil ešte, že sa do školy už nikdy nevráti. Zo školských služieb bol Nálepka definitívne prepustený 22. decembra 1939, kedy mu Ministerstvo školstva svojim dekrétom oznámilo: ,,Keďže Vás Ministerstvo národnej obrany prevzalo do zboru dôstojníkov z povolania, sprosťujem Vás služby na Štátnej ľudovej škole v Nemeckej Porube dňom 30. septembra 1939 a zároveň vyväzujem zo stavu definitívnych učiteľov štátnych národných škôl na Slovensku. Uvedeným dňom zastavujem všetky doterajšie pôžičky, plynúce z Vášho prvšieho služobného pomeru…“[9].
V živote Jána Nálepku sa začína nová životná etapa… Udalosti v Mníchove, ktoré sa odohrali pred pol rokom, zdrvili ho rovnako ako všetkých, ktorí žili myšlienkou československej vzájomnosti a verili v silu jednotného demokratického Československa. Diktát veľmocí kruto postihol tak krajiny české, ako i Slovensko. Zaplatili sme Košicami a množstvom slovenských miest, stratili sme Užhorod a Mukačevo. Diktátu sme sa podrobili, ale vnútorne sa s ním mnohí nezmierili. Mnohí ešte stále zostávali v presvedčení, že raz sa viedenský rozsudok zreviduje a skoriguje, že slovenská odtrhnutá zem sa znova spojí so slovenskou materinskou zemou, preto s boľavým srdcom sledoval udalosti, ktoré sa pred ním odohrávali ako na zrýchlenom filmovom páse – zradu, rozbitie republiky, okupáciu českých zemí a vznik klérofašistického slovenského štátu. Jeho vlastenecké cítenie sa búrilo, keďže on sám – Slovan, vlastenec, antifašista – stal sa súčasťou nástroja moci ľudáckej vlády, ktorú z duše nenávidel. Nebolo žiadnych pochýb, že kolaborácia s Hitlerom sa odzrkadlí tak ako na poli politickom, spoločenskom a hospodárskom, aj na poli armádnom. Germanizované Slovensko sa stalo na osobnú žiadosť Jozefa Tisa tzv. krajinou na ,,úver“, poslušným vykonávateľom Hitlerových želaní a plánov, odvrhlo českého brata a upísalo sa pod ,,ochranné“ krídla nacistického Nemecka na dlhých 25 rokov, ktoré už nemalo dôvod zastaviť sa pred ničím.
Keďže však Ján Nálepka nikdy nič nerobil polovičato, snažil sa využiť situáciu vo svoj prospech, pomaly sa vžíval s novým prostredím, a hoci sa búril, lebo jeho srdce bilo smerom na východ, podriadil sa a plnil svedomito povinnosti dôstojníka, na obranu svojej oklieštenej krajiny, ktorá bola napriek kolaborácii s Hitlerom, v skutočnom nebezpečenstve blížiaceho sa zániku. Vnútorný rozpor s fašizmom, nesúhlas so slovenskými pomermi a nemohúcnosť radového človeka ho vháňali do zúrivosti, ale bolo treba mlčať – zatiaľ neprišiel vhodný čas…
[1] NOVOMESKÝ, L. Kráľovič dánsky. In Elán. [Máj/jún 1939, ročník IX, č. 9 – 10, s. 2].
[2] ŠOLC, J. Ján Nálepka. In Historie a vojenství. [Október 1973, ročník XXII, č. 5, s. 868].
[3] ŠALGOVIČ, V. 1976. Kapitán Repkin odchádza. Bratislava: Obzor, s. 92.
[4] RAŠLA, A. 1967. Civilista v armáde. Spomienky na roky 1938 – 1945. Bratislava: Vydavateľstvo politickej literatúry, s. 71 – 72.
[5] ŠTEFANSKÝ, V. 1998. Generál Ferdinand Čatloš. Bratislava: Ministerstvo obrany SR, s. 39. Pôvodný zdroj: VHA Trnava, f. F. Čatloš, kar. č. 6, Autentický úvod k slovenskej štátnosti.
[6] RAŠLA, A. 1967. Civilista v armáde. Spomienky na roky 1938 – 1945. Bratislava: Vydavateľstvo politickej literatúry, s. 70 – 71.
[7] BYSTRICKÝ, J. Ján Nálepka – dôstojník slovenskej armády v rokoch 1939 – 1943. In Vojenská história. [8. júl 2013, ročník XVII, č. 3, s. 137]. Pôvodný zdroj: Vojenský historický archív (VHA) Bratislava, f. KVV Bratislava, šk. č. 6, č. 22558/dopl. 1939.
[8] Tamže.
[9] JAKUBOVIČOVÁ, M. ASCHENBRENNOVÁ, T. 1988. Kapitán Ján Nálepka – hrdina ZSSR. Praha: FÚV Československého zväzu protifašistických bojovníkov, s. 26.
