kpt. Ján Nálepka – Repkin, brigádny generál in memoriam
Ilustračný obrázok: titulná strana knihy od Jozefa Nálepku Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi, ISBN 80-968402-2-3
Formovanie Nálepkovho charakteru na pozadí politickej elégie v rokoch 1937 – 1938 (kultúrno-historický kontext, 3. časť)
13. septembra 1938 zaznela z Norimbergu Hitlerova reč plná urážok a hrozieb smerom k Československu: ,,Pomery v Československu sú neznesiteľné. Sudetskí Nemci boli ozbíjaní o svoje samourčovacie právo, boli hospodársky zničení, aby tak mohli byť plánovite vyhubení… Nemeckí ľudia sú tam potlačovaní, lebo spievajú svoje piesne, ktoré sa Čechom nehodia, sú do krvi bití, lebo nosia biele pančuchy, ktoré sa Čechom nepáčia, sú týraní, lebo zdravia podľa svojho spôsobu… Ozbíjanie týchto ľudí musí mať svoj koniec…“[1]
Po odznení Hitlerovej norimberskej reči situácia v sudetonemeckých krajoch začínala byť kritická. Československou vládou bolo rozšírené stanné právo v desiatich sudetonemeckých okresoch so zákazom všetkých verejných zhromaždení[2] a na Henleina, ktorý utiekol za hranice, vydaný zatykač.[3] Útoky na česko-nemeckom pohraničí zo strany sudetských Nemcov sa už nedali zastaviť bez obetí na civilných českých životoch. Henleinovci vykrikovali protištátne heslá, rozbíjali okná verejných budov, bezdôvodne strieľali do Čechov…[4] Aby sa zakamufloval únik informácií o statočnom bránení civilistov českými četníkmi zemského veliteľstva, nemecký rozhlas vypúšťal rôzne provokačné informácie, ktoré mali za cieľ naštrbiť aj povesť slovenských vojakov, ktorí odhodlane bránili pohraničie a tak z nemeckého rozhlasu vyšli dezinformácie o prvých zbehnutých slovenských vojakoch, ktorí vraj odmietli zo solidarity strieľať na sudetských Nemcov, čo bola vyslovená lož.“[5]
Česko-nemecká otázka bola pre Nemcov iba zámienkou k novej vojne a novým výbojom. To, čo cisár Wilhelm nedokončil, to chcel dokončiť Hitler. Išlo o nadvládu v Európe, o rozšírenie nemeckej moci na celú strednú Európu, o úplné zničenie Československa, v ďalších etapách Poľska, Ruska a nakoniec o hegemóniu nad Európou a tým i nad ostatným svetom. Kto čítal Mein Kampf, kde sa s brutálnou otvorenosťou píše, v čom spočíva nové rasové ,,náboženstvo“ Nemcov, ten nemohol zostať na pochybách. Táto nová viera bola omnoho nebezpečnejšia ako taliansky fašizmus, lebo pôsobila mysticky na široké masy svojou jednoduchosťou ,,krvi a hmotnej sily“ – plemenná vláda, telesná sila, bojová odhodlanosť. Podľa Hitlera iba nemecká kultúra mohla spasiť svet. Po veľkom boji, ktorí vraj museli Nemci podstúpiť, mala prísť zlatá doba šťastia a vysokej civilizácie. Hitler sa považoval za božieho proroka, ktorý po spôsobe Mohameda ovládne a vyničí všetky menejcenné plemená, t. j. predovšetkým Židov, potom Slovanov a iných, ktorí sa mu postavia do cesty.
Hoci sa udalosti valili ohromnou rýchlosťou, 19. septembra prichádzali iba kusé informácie o údajnom návrhu, v ktorom rozhodli vlády Anglicka a Francúzska, aby československá vláda podstúpila pohraničné oblasti s viac než 50% nemeckého obyvateľstva Nemecku. Na verejnosť prenikli informácie z anglickej tlačovej agentúry Reuter, ktoré boli vzápätí dementované a na obsah dohody sa uvalilo embargo. Londýnsky Havas uviedol iba slová francúzskeho predsedu vlády E. Daladiera novinárom: ,,Ľutujem, že vám môžem iba veľmi málo povedať. Nemôžem vám sdeliť, čo sa dnes stalo, lebo som Chamberlainovi zaviazaný slovom.“ Robotnícke noviny v tento deň uviedli svoje domnienky, zatiaľ nezaručených informácií: ,,Akýkoľvek je tento návrh, musíme si aj teraz znova a znova uvedomovať, že predovšetkým nesmieme podľahnúť… To by chcel predsa Hitler, aby sme stratili pokoj, vnútornú istotu a dokázali tak slabosť. Slabí však nesmieme byť a musíme za každých okolností ostať verní najmä sebe a svojej vlasti. Pevní, jednotní, rozvážni, ale i odhodlaní musíme tu stáť, aby sme nakoniec mohli zvíťaziť.“[6]
K národu sa prihovoril ministerský predseda dr. Hodža: ,,Nejde len o mier, ide nám o dôstojnú budúcnosť celistvej republiky. Plebiscit v Československu nie je prijateľný. Nepodarí sa nás rozdvojiť. Nemá právo snívať o mieri, kto nie je schopný boja. Uhájime sa, nech sa deje, čo sa deje, pretože sme verní sebe. Chceme mier a slobodu a slobodu a mier. Máme silnú odvahu a silné srdcia! Odkazu prezidenta Osloboditeľa, ktorý vložil do našich rúk, zostaneme verní!“[7]
20. septembra ešte stále neboli známe oficiálne výsledky z Londýna. Pridlhé čakanie na výsledky rokovania Chamberlaina a Hitlera začali hlodať anglickú a francúzsku tlač – opozičnú i koaličnú. Prichádzajú s ospravedlnením, hoci o výsledkoch sa zatiaľ iba špekuluje. Podľa nich sa Anglicko len vyhovára a hanbí za návrhy dané Československu, ktoré zvýšia maximálne chuť Nemecka.[8] Na krajnom krídle ospravedlňovania stojí Times, Daily Mail, Daily Express: ,,Veľká Británia nepopiera právo Francúzska dodržať spojeneckú zmluvu voči Československu, ale dodatočne dáva najavo, že sa nezaväzuje k vojenskej podpore Francúzska…“, či ,,máme pocit zahanbenia a istotu, že ani obetovaním Československa nebude mier vykúpený. Naopak, zvýši sa len honba nacistov za ďalšou korisťou“; konzervatívne Figaro: ,,Ak sú informácie o londýnskej konferencii presné, treba konštatovať, že ústupky, ktoré ponúkajú Francia a Anglia, sú ohromné. Presahujú všetko, čo sa mohlo predpokladať“; L’Oevure: ,,Pod dojmov prvých správ o uznesení londýnskej konferencie sa javí druhá cesta Chamberlainova do Nemecka zbytočnou, pretože londýnska konferencia britských a francúzskych ministrov vlastne úplne vyhovela všetkým Hitlerovým požiadavkám“; komunistický Humanité: ,,Povinnosťou Francúzska je zachrániť mier a nie obetovať nezávislosť Československa“.[9] Všetky tieto slová prezrádzajú, prečo príslušné úrady tak dlho mlčali…
21. septembra po 16. 00 hod. prišli prvé správy, ktoré prenikli oficiálne na verejnosť a ktoré bohužiaľ predstihli aj tie najpesimistickejšie očakávania. Vyslanci Veľkej Británie a Francúzska predložili Československu ultimatívne požiadavky. Toto rozhodnutie však vyvolalo v Československu demonštrácie, ktoré požadovali, aby bol zvolaný parlament a aby bola ustanovená vláda skutočnej obrany štátu. Tohto dňa vystúpil na obranu Československa v Spoločnosti národov v Ženeve sovietsky minister zahraničných vecí Litvinov, ktorý podrobil nátlak na Československo obrovskej kritike.[10]
Osudné dni sa blížia, spojenci nás opustili v tých najkritickejších chvíľach. Nikto nechcel vojnu, ale nikto ani nechcel ponižujúci a potupný mier.
22. septembra 1938 vo vládnom posolstve pre československý národ sa Česi a Slováci dozvedajú, že ,,opustení všetkými, prijali sme návrh veľmocí…“ [11] V tento deň podal predseda vlády dr. Hodža demisiu (nahradil ho generál J. Syrový[12]), aby nová úradnícka vláda na čo najširšom základe z predstaviteľov všetkých zložiek československého národa a odborníkov prispela k upevneniu národa.[13] Pražské robotníctvo v tento deň zastavilo stroje a vyšlo do ulíc v mohutnej manifestácii, kde pred poslaneckou snemovňou prehovoril K. Gottwald: ,,V tejto chvíli sa tvorí nová vláda, ktorá sa opiera o ľud, armádu, o poctivých demokratov všetkých politických strán. Republika je v nebezpečenstve, ale ľud, ktorý si vynútil novú vládu, sa postará aj o to, že dobyvateľ republiku nedostane. Ľud Londýna a Paríža rovnako ako aj Červená armáda Sovietskeho zväzu sú s nami a celý demokratický svet nám odkazuje: Držte sa a nedajte sa!“[14]
Keď nám vlastní spojenci začali diktovať ako porazeným, 23. septembra bola novou vládou vyhlásená všeobecná mobilizácia československej brannej moci na ochranu svojich hraníc.[15] Oznámenie mobilizácie bolo prijaté všetkým obyvateľstvom pokojne, bez rozrušenia a ako samozrejmosť, na mnohých miestach s prejavmi nadšenia. Už hodinu po vyhlásení lúčili sa mnohí záložníci so svojimi rodinami a domovom. Vo väčšine obcí nastúpila bezodkladne a disciplinovane do služby pohotovosť CPO. U dôležitých objektov nastupovali hliadky národných gárd, a po výzve k zatemňovaciemu cvičeniu, zakrátko zhasli svetlá v krajine. Rady automobilov stlmili svetlá a ľudia v mestách sa potichu pohybovali podľa pokynov hliadok CPO.[16] Po budovách sa hromadili popísané nápisy – Nedáme sa! Nastali miliónové vlastenecké manifestácie po celom štáte, pred parlamentom sa hromadili ženy a volali: ‒ Dáme vám svojich synov, dajte im zbrane! — Všade ľud spieval štátnu hymnu, zvolával heslá ako Chráňte hranice!, Hanba Anglii!, Hanba Francii! Nikde nebol nikto napadnutý, nebolo použité násilie, nikde nebol ohrozený majetok a nebolo dôvodu, aby orgány štátnej moci okrem výzvy k pokoju, proti zástupom vystúpili. Z celej krajiny boli vláde zasielané telegramy, v ktorých sa tlmočil nesúhlas s prijatím požiadaviek západných mocností. Národ mobilizáciu privítal, aj keď to znamenalo koniec mieru. Ešte stále veril v svojich spojencov. Zmobilizovaných bolo 1 250 000 Čechoslovákov, bolo pripravených 350 tankov, 5000 diel a 900 lietadiel, nehovoriac o opevnení, ktoré bolo najmodernejšie na svete. Československí muži išli do vojny a ešte stále čakali, že im pomôžu tí, ktorí to sľúbili, bojovať s najkrutejšou veľmocou, pretože čakali, že nebudú bojovať sami a boli ochotní zomrieť za slobodu svojich detí. Československo malo dobre vyzbrojenú armádu, veď sa 20 rokov pripravovala k obrane. Sympatizovali s nami USA a celý antifašistický svet, aj časť Nemcov, ktorí sa stavali proti agresii.[17]
V týchto rozhodujúcich chvíľach sa 28. septembra k československej verejnosti prihovoril aj Spolok slovenských spisovateľov: ,,Československý štát nám, Slovákom, otvoril cesty k slobodnému národnému dejstvovaniu. V ňom začali sme život, ktorá nás ako rovných mal uviesť do kultúrnej spoločnosti slobodných národov. Tento štát je dnes ohrozovaný zákernými nepriateľmi. Tým v mnohých srdciach vznikajú obavy, že by sa započatý vývoj mohol zlomiť v drieku. My, slovenskí spisovatelia, ujímame sa slova v plnom vedomí vážnosti chvíľ, ktoré nás stavajú na temnú križovatku dejín pred tvár celého kultúrneho sveta, aby sme jasne prehlásili: Slováci v Československej republike povstali k novému životu, s ňou žijú a padajú. Cítime osudovú naliehavosť najužšej spolupráce s Čechmi pri diele obrany nášho spoločného štátu, ktorý je uskutočnením najvrelších túžob našich predkov a v ktorej si dúfame vybudovať svoj lepší zajtrajšok. Ako malý národ, ktorý bol po stáročia vydaný nepriazni nevoľného osudu, hlboko preciťujeme pravdivosť stanoviska našich básnikov a odkazujeme to našim nepriateľom: že ‚otrokom byť je hanba, ale ešte väčšia hanba je byť otrokárom‘. A voláme všetkým Slovákom a Čechom: ‚Voľte radšej nebyť, ako byť otrokmi!‘ Veríme, že uhájime svoj štát, že spolu s bratmi Čechmi uhájime svoj národný život. Sme presvedčení, že najlepšie sily ľudstva budú stáť po našom boku, ak svoje práva na život budeme musieť hájiť so zbraňou v ruke. Naši najlepší nezúfali ani v najťažších chvíľach, borili sa o svoje ľudské a národné práva aj za tých najhorších podmienok. Nezabúdajme, že sme národom, ktorého ľud o svojom hrdinovi báji, že si zatancoval aj pod šibenicou. Dnes sme silnejší, než sme kedykoľvek boli. Nepodľahnime nepriateľskej propagande, ktorá nás chce zastrašiť ešte pred bojom, nepoddajme sa malomyseľnosti! Buďme pevní, ako naša armáda, – a zvíťazíme! Podpísaní: Ján Jesenský, Emil Boleslav Lukáč, Gregor-Tajovský, Fraňo Kráľ, Ján Poničan, Milan Pišút, Elo Śánror, Andrej Žarnov, Tido Gašpar.“[18]
K národu sa prihovorila a morálne povzbudila aj Štefánikova spoločnosť: ,,V tejto chvíli niet času na škriepky – to si sami medzi sebou vybavíme v pokojnejších dobách. Nebudeme sa hádať, či sme jeden alebo dva národy. O tom nám hovoria revolučné manifesty z roku 1918 a ústavná listina. Dnes ide o bytie či nebytie tohto štátu, ktorý sme si svojou krvou a svojimi útrapami vybojovali a ktorý si spoločnou prácou budujeme. V jednote je sila! Preč s nesvornosťou! Naša je republika. Bráňme ju spoločne prácou i zbraňou! Hrozná odpoveď leží na nás, ak dedičstvo otcov neodovzdáme neporušené svojim potomkom. Prestaňme sa deliť. Je dosť na tom, že nás naši odvekí nepriatelia rozdvojujú, aby nás znovu dostali pod svoje jarmo: Čechov Nemci, Slovákov Maďari a Poliaci. Poznajme sa, milujme sa! Pravda zvíťazí!“[19]
Komunistická strana Československa tesne pred mníchovským diktátom na stránkach Rudého práva tvrdo odsudzovala nešťastné pokusy vládnucej moci hazardovať s vlastným národom: ,,Máme skvelú armádu a národ je jednotný. Veď by nás ostatný svet nemohol nechať osamotených. Ešte teraz by sa mala ukázať naša sila. Ešte nie je neskoro.“ Ľudový komisár zahraničných vecí Litvinov vyhlásil po tieto dni, že ,,keďže neprípustné Hitlerove podmienky priviedli Anglicko a Francúzsko v prípade nemeckého útoku na pomoc Československu, je sovietska vláda sama odhodlaná dodržať svoje záväzky. Pripomínajú, že svet stojí bezprostredne pred vojnou a iba energia a úzka spolupráca mierumilovných veľmocí ju môže odvrátiť.“ Rusko v tomto zmysle podniklo aj oprávnené kroky a ,,mnoho desaťtisíc mladých robotníkov, ktorí sú sústredení v plukoch a divíziách všetkých zbraní sa zúčastnilo v poslednom čase manévrov na všetkých častiach sovietskeho územia za spolupráce pravidelného vojska.“[20]
29. septembra 1938 sa v Mníchove zišla konferencia šéfov vlád Nemecka, Veľkej Británie, Francúzska a Talianska.[21] Československo ešte stále malo nádej, že ,,konferencia v Mníchove bude voči nemu spravodlivá“.[22] Bez účasti zástupcov Československa prijali rozhodnutie, v ktorom sa republika mala vzdať rozsiahlych pohraničných oblastí v českých krajinách v prospech fašistického Nemecka. Pod zámienkou, že ide o oblasti obývané nemeckou menšinou, Československo malo odstúpiť územie, na ktorom boli životne dôležité surovinové zdroje, obrovský ekonomický potenciál, hustá dopravná sieť a významné pohraničné opevnenia. De facto išlo o úplné podlomenie hospodárskeho života republiky a znemožnenie jej obranyschopnosti. Československá vláda bola povinná ďalej do troch mesiacov splniť požiadavky aj maďarskej a poľskej menšiny v Československu.
V predpoludňajších hodinách. 30. septembra 1938 prezident republiky Eduard Beneš a československá vláda mníchovský diktát oficiálne prijala.[23] Udialo sa tak bez vedomia národa, ktorý sa o kapitulácii dozvedel až po piatej hodine popoludní. Tento bezprecedentný postoj signatárov mníchovského diktátu demonštroval vierolomnosť predstaviteľov európskeho fašizmu – nacistického Nemecka a fašistického Talianska, ako aj vlád demokratických veľmocí – Francúzska a Veľkej Británie, uspokojiť agresivitu Hitlera obetovaním životne dôležitých záujmov svojho spojenca. Naša zem bola pripravená na vojnu, namiesto toho sa dočkala zrady! Československo malo od roku 1924 podpísanú spojeneckú zmluvu s Francúzskom, ktoré garantovalo územnú nedotknuteľnosť republiky predovšetkým proti prípadnému útoku zo strany Maďarska. Ďalšia rana prišla v podobe agresie zo strany Poľska, ktoré využito kritickú situáciu našej zeme a začalo si taktiež nárokovať územie Tešínska, ktoré mu po zrade pripadlo. Francúzsko nás zradilo, Anglicko zapredalo a pomoc Sovietskeho zväzu, ktoré ako jediné zo spojencov stálo pri nás, odmietla československá vláda.
Mníchovský diktát povzbudil všetky reakčné sily, posilnil fašistické hnutie vo svete a dal ťažký úder protivojnovému hnutiu. Umocnil politický vplyv nacistického Nemecka a utvoril priestor pre jeho ďalšiu expanziu. Zlikvidoval Československo, diplomaticky ho izoloval a ponechal v postavení priameho bezprostredného objektu hitlerovskej agresie a pod hrozbou násilia utvoril podmienky pre jeho nacistickú okupáciu. Za mníchovskú parceláciu a zradu Československa sa svet predháňal v ováciách na Chamberlaina[24] a Mussolinioho[25], akoby záchrancov mieru, v Berlíne sa uvažuje o účasti britskej légie pri odovzdávaní sudetského územia Nemcom, ak by sa Československo rozhodlo veci akokoľvek sabotovať.[26] Ováciami bol zahrnutý aj Daladier za ,,vlasteneckú odvahu a chúlostivý úkol“.[27] Politická krátkozrakosť vysokých vládnych dejateľov bola v každom prípade absurdná…
Mníchovská zrada sa začala napĺňať behom niekoľkých hodín. Potupené Československo sa muselo ticho prizerať ako nemecké vojská a ozbrojené Henleinove povstalecké tlupy, ktoré do diktátu vraždili české civilné obyvateľstvo, sebavedome napochodovali na české územie s vlajkami zobrazujúcimi hákový kríž. Tisíce a tisíce drobných českých, ale aj nemeckých obyvateľov, oddaných našej demokratickej republike, nenachádzalo útočišťa. Nad právom zvíťazila moc, právo pästí a násilia. To všetko vraj v záujme mieru. Pre ,,záchrancov“ tohto mieru sa chystali vysoké štátne vyznamenania, rozprávalo sa o Nobelovej cene za mier.
Ťažká kríza, ktorou sme prechádzali, bola dôležitým medzníkom nášho národného vývoja. Ešte nebolo vidieť dosť zreteľne obrysy nového usporiadania vecí, ku ktorým onedlho dôjde. To, čo však bolo viditeľné, bolo zrútenie sústavy spojeneckých zmlúv medzi Československom, Francúzskom a Sovietskym zväzom. Najhoršie na tom zostávalo Francúzsko (hádam viac ako my), lebo vlastnou vinou zostalo bez akýchkoľvek spojencov, odkázané len na vypočítavé Anglicko, ktoré malo vždy iba svoje vlastné záujmy. Oslabenie Francúzska sa naplno ukázalo čoskoro pri jeho obsadení Hitlerom, ktoré bolo najkratším dobytím iného štátu v histórii.
Z druhého pohľadu možno vnímať Rumunsko. Tu sa spojenectvo Malej dohody vcelku osvedčilo, lebo Rumunsko ako malodohodový štát pochopilo, že naša samostatnosť je aj ich samostatnosťou. Rumunsko nám v určitých veciach vyšlo v ústrety nad rámec svojej dohody, rovnako ako juhoslovanský ľud (ktorý taktiež nemohol za kroky svojej vlády) a plne Československo podporoval. Do úžasu nás však dáva postoj Poľska, ktoré akoby si ani neuvedomovalo, že je ješitnosťou udržiavať umele vypätý pomer so susedom, s ktorým mali najmenej sporných bodov, vyžadujúcich vybavenia. Poľsko uznalo dobrovoľne uzatvorenou zmluvou naše hranice s Tešínskom, Oravou a Spišom, kde sa Poliakom ako menšine (okolo 80 000) darilo oveľa lepšie ako v domovine a ich životná úroveň tu bola na oveľa vyššej úrovni ako v Poľsku. Skutočné nebezpečenstvo však striehlo na jeho západnej hranici, a táto krátkozrakosť bola už nevysvetliteľná. Nemci si mohli kedykoľvek vzniesť nárok na územie obývané nemeckou menšinou, a to s väčším dôrazom ako pri Československu. Poľsko sa však chovalo k Nemecku tak vtieravo, ako k Československu nevľúdne. Táto krátkozrakosť prinesie poľskému národu zo strany Nemcov do roka veľa utrpenia… Práve tak je tomu s Maďarskom, ktorému sa nikdy nepodarilo Slovákov podrobiť, iba ak by si chceli znova vylámať zuby. Tak sú v tomto čase dané reálne predpoklady pre blok štátov, ležiacich medzi Nemeckom a Sovietskym Ruskom. O tom, prečo Londýn a Paríž darovali Viedeň a Prahu Nemcom budú historici ešte dlho medzi sebou polemizovať, pokiaľ sa nezačne prekrúcať história ad absurdum. Potom sa už všetky fakty budú zdať nepohodlné a zbytočné…
Pod vplyvom medzinárodných udalostí ľudáci nezodpovedne vystupňovali svoje požiadavky, rozširujúc ich obsah a neuvážiac, aké by to mohlo mať dôsledky pre samotné Slovensko. Hovorili v mene ,,celého“ slovenského národa, hoci vedeli, že sú len menšou časťou, ktorí dlhé roky osočovali Československú republiku, doslova nenávideli a urážali Čechov, nepovedali krivého slova k rozpínavosti a zradnej politike henleinovcov a esterházyovcov, a fanaticky sa rozpisovali o Hitlerových úspechoch. Slovami Hitlerovho obdivovateľa Tisa: ,,Národ slovenský jedine v zástupcoch HSĽS vidí svojich reprezentantov, ktorých politický program a postup bol udalosťami ospravedlnený a preto sa jedine na nich spolieha a do ich rúk vkladá svoj osud“, predikovala sa svetlá budúcnosť klérofašistického štátu, lebo ,,očistíme slovenskú krajinu od cudzích živlov, upevníme si svoju národnú svätyňu, aby žil a spokojne sa v nej rozvíjal národ slovenský“.[28]
Nacistické Nemecko sa zmocnilo značnej časti ekonomicky a vojensko-strategicky významného československého územia (univerzity, školy, tlač, knižnice, textilný priemysel, železiarsky priemysel, papiernicky priemysel, chemický priemysel, karlovarský porcelán, obľúbené kúpeľné mestá, atď.).[29] Likvidujúc jeho dovtedajší systém spojeneckých zmlúv a podporou vnútorných fašistických síl vytvorilo predpoklady pre úspešné zrealizovanie plánu úplnej likvidácie Československej republiky. Všetko sa začalo uskutočňovať podporovaním cudzej štvavej propagandy[30], protežovaním ľudáctva v republike[31], podporovaním agresie autonomistov v židovskej otázke[32], zostrovaním vnútropolitického napätia[33] a rýchlym územným okliešťovaním republiky[34]. Hitlerovské Nemecko odvolávajúc sa na mníchovské dohody podporilo požiadavky poľského štátu na odstúpenie Tešínska (nóta poľskej vlády z 30. septembra[35]) a nároky horthyovského Maďarska na južné časti Slovenska a Zakarpatskej Ukrajiny na sudetský spôsob: ,,…nás Maďarov predovšetkým zaujíma maďarská otázka. Výsledok mníchovskej konferencie znamená pre nás úspech. Zástupcovia štyroch mocností podpísali slávnostný dohovor, že oprávnené nároky Maďarov v Československu musia sa uplatniť.“ [36] Československá vláda tak po vyriešení hraničného problému s Poľskom, podľa mníchovskej parcelácie začala upravovať československo-maďarskú hranicu.
5. októbra podal prezident oklieštenej Československej republiky Edvard Beneš demisiu s odôvodnením, že ,,pomery sa zmenili tak, že by moja osoba , ako osoba politika, mohla byť prípadnou prekážkou vývinu, ktorému sa musí teraz náš štát prispôsobiť, najmä z medzinárodného hľadiska a vzhľadom na potrebu získať rýchle pokoj v celom našom okolí a dobrý pomer a spoluprácu so susedmi.“[37] Bolesť Československa vidno v aktuálnom rozpoložení Čechov a Slovákov: ,,Vydobytie našej samostatnosti stalo sa na frontoch svetovej vojny, ktorá nemá páru v dejinách. Aj keby Československo zmizlo z mapy Európy, ostanú svetu navždy slávne dejiny nášho zahraničného odboja. To, čo sa s naším štátom deje od 21. septembra 1938, je zasa niečo takého, čo dosiaľ dejiny sveta nepoznajú. Nedá sa nájsť výraz, ktorým by bolo možno uľaviť si bôľ. Drsnosť doby, ktorá si na nás sadla, je tak krutá, že nám ostáva len prázdnota. Zrada nemôže nechať nič iného v človeku.“[38]
9. októbra (Komárno) prebehlo rokovanie delegácií[39], vedeným Kányom, maďarským ministrom zahraničných vecí a Tisom, predsedom novovzniknutej autonómnej vlády, ktorej jedným z prvých krokov bolo zakázanie komunistickej strany reprezentujúcej desaťtisíce slovenských robotníkov.[40] Maďarské požiadavky prevýšili najhoršie očakávania – k Maďarsku mala byť pripojená Bratislava, Nitra, Košice, vyše 400 000 Slovákov.[41]
Hitler rozkazom z 21. októbra 1938, nazvanom Prípravy na likvidáciu zvyšku Československa zdôraznil, že cieľ treba vidieť v bleskovej okupácii Čiech a Moravy a v izolovaní Slovenska. Rozbitie Československa sa pred medzinárodnou verejnosťou reprezentovalo ako dôsledok vnútropolitického rozkladu a rozpadu štátu, neschopnosti vlády vyriešiť základné vnútropolitické a zahraničnopolitické otázky. Akt agresie sa zastrel vyvolaním dojmu, že dochádza k utvoreniu samostatného slovenského štátu, ako aj formálnou dohodou medzi obeťou a agresorom.[42]
Dňa 2. novembra 1938 vo Viedni v podobe arbitrážneho nemecko-talianskeho rozsudku bola vytýčená československo-maďarská hranica. Maďarsko okupovalo Senec, Galantu, Nové Zámky, Levice, Komárno, Lučenec, Rimavskú Sobotu, Rožňavu, Košice, Užhorod, Mukačevo, Berehovo. Od konca septembra tak Československo stratilo územie v celkovej rozlohe 41 098 km² s celkovým počtom 4 879 000 obyvateľov, z ktorých bolo 1 250 000 Čechov a Slovákov.[43] Mníchovský diktát a jeho dôsledky radikálne zmenili politické, diplomatické a hospodárske postavenie Československa v strednej Európe. Stali sme sa satelitom hitlerovského Nemecka. Bola ohrozená nielen naša samostatná politická a hospodárska existencia, ale vylúčená aj akákoľvek účinná vojenská obrana.
Triumf Adolfa Hitlera – dostať sa do čela krajiny, bez boja získať stratené územia, od Veľkej Británie a Francúzska dostať súhlas na okupáciu (čiže prezbrojenie) – to všetko sa podarilo v pomerne krátkom časovom období. Najväčšia úloha však ešte len čakala svojho naplnenia – útok na ZSSR. Nacistické Nemecko potrebovalo pre svoju agresiu priestor, na ktorom by sústredilo armády pripravené k útoku. Bez tohto priestoru by bol útok Nemecka na Rusko nemožný z faktického dôvodu – Nemecko s Ruskom nemajú spoločnú hranicu. Keďže ešte neexistovali nadzvukové lietadlá či moderné rakety, takýto útok si vyžadoval starý spôsob – vojská pritiahnuť k hraniciam. Riešenie bolo jednoduché – zariadiť všetko tak, aby nárazníkové štáty zanikli.
[1] Hitlerov prejav o Československu. In Slovenský denník. [14. september 1938, ročník XXI, č. 212, s. 2].
[2] Vláda robí poriadok. In Robotnícke noviny. [14. september 1938, ročník XXXV, č. 208, s. 1].
[3] Henlein po úteku do Nemecka završuje svoju vlastizradu. In Robotnícke noviny. [17. september 1938. ročník XXXV, č. 211, s. 2].
[4] Pravda o pohraničných udalostiach. In Slovenský denník. [16. september 1938, ročník XXI, č. 214, s. 2].
[5] Lži nemeckého rozhlasu o zbehnutých vojakoch. In Slovenský denník. [17. september 1938, ročník XXI, č. 215, s. 1].
[6] V nadchádzajúcich chvíľach osudových stojíme za prezidentom a vládou o obrane Republiky. In Robotnícke noviny. [20. september 1938, ročník XXXV, č. 213, s. 1].
[7] Československo sa bude brániť. In Slovenský denník. [20. september 1938, ročník XXI, č. 217, s. 1].
[8] Anglia sa vyhovára a hanbí. In Robotnícke noviny. [21. september 1938, ročník XXXV, č. 214, s. 2].
[9] Anglické a francúzske hlasy o londýnskom ,,pláne“. In Slovenský denník. [21. september 1938, ročník XXI, č. 218. s. 2].
[10] Ženeva pod dojmom zbabelej zrady západných veľmocí. In Robotnícke noviny. [23. september 1938, ročník XXXV, č. 216, s. 4];
[11] Posolstvo vlády národu. In Ľudová politika. [23. september 1938, ročník XIV, č. 216, s. 2].
[12] Nový československý premiér: generál Syrový. In Slovenský hlas. [23. september 1938, ročník I, č. 217, s. 1].
[13] Tvorí sa nová vláda národnej jednoty. In Robotnícke noviny. [23. september 1938, ročník XXXV, č. 216, s. 1].
[14] GOTTWALD, K. 1971. Praha vyšla do ulíc. Výber z diela I. 1925 – 1938. Bratislava: Pravda, s. 481.
[15] Mobilizačná vyhláška. In Ľudová politika. [25. september 1938, ročník XIV, č. 218, s. 1].
[16] Všade vzorný priebeh mobilizácie. In Robotnícke noviny. [25. september 1938, ročník XXXV, č. 218, s. 2].
[17] Vlastenecké manifestácie po celom štáte. In Robotnícke noviny. [23. september 1938. ročník XXXV, č. 216, s. 3].
[18] Slovenskí spisovatelia prehovorili! In Robotnícke noviny. [28. september 1938, ročník XXXV, č. 220, s. 3].
[19] Prejav Štefánikovej spoločnosti: Bratia Slováci a Česi! In Ľudová politika. [28. september 1938, ročník I, č. 220, s. 3].
[20] Aj Rusko sa zapojuje. In Slovenský hlas. [28. september 1938, ročník I, č. 221, s. 2].
[21] Konferencia štyroch v Mníchove. In Robotnícke noviny. [29. september 1938, ročník XXXV, č. 221, s. 1].
[22] Zjednotení a pripravení na všetko. In Ľudová politika. [29. september 1938, ročník XIV, č. 221, s. 1].
[23] Vláda prijala uznesenie mníchovskej konferencie. In Ľudová politika. [2. október 1938, ročník XIV, č. 223, s. 1].
[24] Francúzska vďaka Chamberlainovi. In Slovenský denník. [2. október 1938, ročník XXI, č. 228. s. 1].
[25] Ovácie Mussolinimu. In Slovenský denník. [2. október 1938, ročník XXI, č. 228. s. 1].
[26] Britská légia do Československa? In Slovenský denník. [2. október 1938, ročník XXI, č. 228. s. 4].
[27] Prezident Lebrun ďakuje Daladierovi. In Slovenský denník. [2. október 1938, ročník XXI, č. 228. s. 4].
[28] Jozef Tiso: Padlo rozhodnutie. In Slovák. [2. október 1938, ročník XX, č. 224, s. 1].
[29] Následky nového anšlusu. In Slovenský hlas. [2. október 1938, ročník I, č. 225, s. 2].
[30] Proti zámernej propagande. In Ľudová politika. [2. október 1938, ročník XIV, č. 223, s. 1 ].
[31] Ľudáci sa v Prahe nedohodli. In Robotnícke noviny. [2. október 1938, ročník XXXV, č. 223, s. 1 ].
[32] Nech sa viac nevracajú! In Slovák. [2. október 1938, ročník XX, č. 224, s. 5].
[33] Minister Černák u prezidenta republiky žiadal za 24 hodín vydať celú výkonnú moc na Slovensku Slovákom. In Slovák. [4. október 1938, ročník XX, č. 225, s. 1].
[34] Ktoré územia a kedy musíme vyprázdniť. In Robotnícke noviny. [2. október 1938, ročník XXXV, č. 223, s. 1 ].
[35] Tešínsko postupujeme Poľsku. In Slovenský hlas. [2. október 1938, ročník I, č. 225, s. 1].
[36] Irmédy: Mníchov znamená úspech, ale nie sme spokojní. In Slovenský hlas. [2. október 1938, ročník I, č. 225, s. 1].
[37] Dr. Edvard Beneš odstúpil. In Slovenský hlas. [6. október 1938, ročník I. č. 228, s. 1].
[38] Podívajme sa dobre sami na seba. In Robotnícke noviny. [6. október 1938, ročník XXXV, č. 226, s. 1].
[39] O južné hranice Slovenska. In Slovenský hlas. [11. október 1938, ročník I, č. 232, s. 3].
[40] Slovenská vláda zakázala činnosť komunistom. In Slovenský hlas. [11. október 1938, ročník I, č. 232, s. 2].
[41] Petržalku už obsadili. In Slovenský hlas. [11. október 1938, ročník I, č. 232, s. 3].
[42] HÁJEK, J. Mníchov v dokumentoch. Zväzok I. 1958. Praha: Pravda. s. 278 – 279.
[43] Rozhodnuté! In Slovenský denník. [3. november 1938, ročník XXI, č. 254, s. 1].