kpt. Ján Nálepka – Repkin, brigádny generál in memoriam
Ilustračný obrázok: titulná strana knihy od Jozefa Nálepku Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi, ISBN 80-968402-2-3
II/
Rané detstvo v područí prvej svetovej vojny
,,V krvavé vřavě dusí se svět, řvou děla, krok armád zní temně – Ty mlčíš… Ty nesmíš promluvit…Ty nesmíš dýchat… Ty nesmíš žít… Národa Tvého junácky květ v cizáckých službách jde potupně mřít...“[1]
Uhorský hodokvas zastavili až výstrely na následníka trónu Františka Ferdinanda a jeho manželku Žofiu v Sarajeve v lete 1914, no nech svet čakala akákoľvek tragédia, nikto si ešte v tento moment neuvedomoval, koľko obetí na svedomí bude mať…
Leto 1914 po sarajevskom atentáte sa nieslo v znamení zlých predtúch, keď vypukla vojna a ľudstvo hľadelo v ústrety najväčšej neistote. V tomto čase sa ešte verilo, že spor sa rozuzlí v priebehu krátkej doby, maximálne za niekoľko mesiacov.[2] Ťažké hospodárske pomery uvalili biedu aj na našu vlasť. August 1914 zastihol Slovensko v biede a nezamestnanosti, uvrhnuté v žalári národov a jeho synovia odchádzali na jatky do cudzieho neznáma…
V týchto ťažkých časoch, kedy panská krivda vyháňala Slovákov do cudziny, sa zvyklo vravievať: ,,Osud, chudobná zem, nikto vám nepomôže…“ Michala Nálepku však pri takýchto rečiach vždy chytala zlosť a vravieval: ,,To je bohapusté cigánstvo! Bohatá je naša zem! Len druhí sa na našom bohatstve pasú. Ľaľa, spišský biskup! Zlatom sa obkladá. Nádhera, že jej páru tak ľahko nenájdeš. A začo? Zato, že moje deti hladujú. Koľko ti len takého hmyzu na Slovensku žije…“[3]
Michal Nálepka, tak ako mnohí krajania, odišiel tesne pred vojnou druhýkrát do Ameriky (1914 – 1920), aby zabezpečil chlieb pre svoju rodinu. Počas vojny žena i deti zostali bez finančnej pomoci, pretože domov nemohol počas vojny poslať ani korunu. Nebol priamym svedkom blížiacich sa krvavých udalostí, ale v pensylvánskych baniach ťažko pracoval denne aj tri šichty, aby po jeho návrate rodine už viac nič nechýbalo, hoci neraz o svoje ťažko zarobené peniaze prišiel vinou bankrotu banky alebo priamym okradnutím.[4] Michal Nálepka ,,slová vykorisťovanie alebo nadhodnota nepoznal a nazýval to pravým menom – okrádanie človeka. Robili tak fabrikanti a bankári – koldoše, ako ich on nazýval. Oni majú paláce, bezstarostný život, a robotný človek aby od hladu umrel ako pes. Robotný nemá nijaké práva. Celá politika – to je panské beťárstvo. Páni klamú ľudí.“[5] Jozef Nálepka v spomienkach na otca uvádza, že otec ,,doma väčšinou mlčal a rozmýšľal. Často sme si všimli, ako pri spomienkach na zašlé krivdy začína rýchlejšie dýchať. Pochopili sme, že vtedy, keď sa otec vracia do minulosti a začína spomínať na neľudské zaobchádzanie v amerických baniach, začína to v ňom znova a znova vrieť ako v kotle. Hlásila sa pošliapaná ľudská dôstojnosť.“[6]
Robotnícke prostredie v ďalekej cudzine pod vplyvom vojny formovalo triedne uvedomenie (aj) mnohých Slovákov, vrátane Michala Nálepku. Odlúčenosť od domova ich stmeľovala ako oceľ, v Amerike si zakladali robotnícke spolky, kde riešili svoje problémy a tento vplyv sa prejavil aj na ich zmýšľaní. Po návrate domov ho Michal Nálepka netajil a v tomto duchu vychovával aj svoje deti.[7]
Michal Nálepka vášnivo ľúbil Slovensko. Bedáril doma, ale ľúbil a veril. V týchto vojnových rokoch celá ťarcha starostí o deti doľahla na Jánovu matku. Bola to múdra, láskavá, energická a rozvážna žena, ktorá i tie najťažšie životné problémy vedela riešiť veľmi reálne a hlboko ľudsky.[8] Čítala pravidelne noviny, niekedy nahlas pre všetkých a pomerne dobre sa orientovala v domácej i zahraničnej politike.[9] Priúčala svoje deti k práci, viedla ich k úcte k ľuďom, k učeniu. Bola prísnou, ale láskavou matkou a jej synovia sa napriek útlemu veku stávali matke pomocníkmi v domácnosti i na poli.[10] Bola to ona, kto vštepoval Jánovi od raného detstva lásku k pravde a domovine, v jej blízkosti spoznával dušu vlastného národa – cez rozprávky, povesti, príslovia, porekadlá a spev, v ktorom kypia city. A táto ťažká doba plodila mnohé piesne, ktoré boli splodené vojnou, ako napr. Pod Karpatami stojí mohyla, pod ňou je ukrytá švárna družina, tam ležia junáci hrdinovia, naši bratia známi tiež i synovia… Tam je krv preliata našich premilých, údy dolámané tiež mnohých milých, ležia tam Maďari, ležia Slováci, ležia Česi, Nemci, tiež i Poliaci, ležia tam nevinní, ťažko zabití, ležia tam jak bratia spolu ukrytí...[11]
Po vojne sa v rodine Nálepkovcov narodili ešte Mária (1921 – 1945), Ondrej (1923 – 2005), Jozef (1925 – 2014) a nakoniec dvojičky Helena (1927 – 2004) a Judita (1927 – …).
[1] MEDEK, R. Srpen 1914. Lví srdce. Básne 1914 – 1918. Vydavateľstvo neuvedené, s. 3.
[2] Naše nádeje. In Zvolenské noviny. [25. júl 1914, ročník XI, č. 7, s. 1].
[3] Ján Nálepka. In Československý voják. [11. júl 1952, ročník I, č. 14, s. 23].
[4] NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 9.
[5] NÁLEPKA, J. 1997. Prvá maturita a Vysoké Tatry. Košice: Oriens, s. 12.
[6] Tamže.
[7] JAKUBOVIČOVÁ, M. ASCHENBRENNOVÁ, T. 1988. Kapitán Ján Nálepka – hrdina ZSSR. Praha: FÚV Československého zväzu protifašistických bojovníkov, s. 6 – 7.
[8] ŠALGOVIČ, V. 1976. Kapitán Repkin odchádza. Bratislava: Obzor, s. 18.
[9] NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 8.
[10] JAKUBOVIČOVÁ, M. ASCHENBRENNOVÁ, T. 1988. Kapitán Ján Nálepka – hrdina ZSSR. Praha: FÚV Československého zväzu protifašistických bojovníkov, s. 7.
[11] JURIGA, F. Kvety k vencu slávy. In Slovenské noviny. [17. november 1916, ročník XLVII, č. 47, s. 1].