USA, v rámci vystupňovaného tlaku proti legitímnej vláde Venezuely, používajú ako zámienku boj proti pašerákom drog. Za niekoľko uplynulých mesiacov uskutočnili desiatky útokov na osamelé plavidlá v Karibiku a východnom Tichomorí, ktorých výsledkom bolo k 17. 11. celkovo 82 zabitých ľudí.
Americký minister vojny Pete Hegseth sa tým dokonca pochválil na sociálnej sieti X. Jeho status s týmto oznámením bol veľmi populárny, mal viac ako 3 milióny videní a dostal viac ako 60 tisíc „srdiečok“. Mnohí fanúšikovia boli nadšení a písali, že presne kvôli tomuto volili Trumpa a republikánov. No vzhľadom na to, že americká verejnosť je, podobne ako naša, extrémne polarizovaná, nemalý počet komentárov bol aj veľmi kritický. Pripomínali, že systematické útočenie na civilné ciele, a posádky v napadnutých člnoch boli bez výnimky civilisti, je vojnový zločin a zločin proti ľudskosti.
Ak odmietneme jednoduchý prvoplánový naratív, že pašovanie drog je organizovaný zločin a že boj proti organizovanému zločinu všetkými prostriedkami je vždy spravodlivý, tak je na mieste otázka, ako americká armáda vedela, že v danom konkrétnom člne sa v danom momente prevážajú drogy a že všetci členovia posádky boli kriminálnici z bandy organizovaného zločinu. Okrem toho, ničenie malých lodičiek je ako kvapka v mori, lebo drogové kartely čoraz častejšie používajú bežné obchodné trasy a veľké nákladné lode. Náklady drog sú starostlivo ukryté niekde v kontajneri pomedzi normálny obchodný tovar. Čím sú teda podložené útoky na malé člny?
Niektorí kongresmani v USA takúto otázku aj položili a Pentagon na ňu na tlačovej besede s CNN odpovedal: „Pred vykonaním útoku nie sme povinní pozitívne identifikovať posádku v člne.“ A Pete Hegseth na vysvetlenie dodáva: „Naše špeciálne služby identifikovali tieto plavidlá, že sa používajú v nelegálnom obchode s drogami, prevážali sa na nich narkotiká a plavili sa po známej trase pašerákov narkotík.“ Inými slovami, armáda USA nepotrebuje mať istotu, že (bez súdu) likviduje reálnych kriminálnikov, stačí, že to „predpokladajú, lebo tomu všetky informácie a okolnosti nasvedčujú“. V podstate podobne ako v Afganistane, keď sa niekde v odľahlej dedine zhromaždilo na jednom dvore neobvykle veľa tmavých postáv…
Kovbojský spôsob riešenia konfliktu – najskôr strieľam a potom sa budem pýtať, po čo prišiel, ak bude koho.
Toto nie je náš spôsob. Okrem amerikanofilov medzi nami, ktorí nemusia mať pozitívne potvrdené, že „Fico dal zabiť novinára“. Stačí, že to napísali noviny a povadala hlava v televízii, ktorú si platia, najskôr strieľajú a potom sa ani pýtať netreba…
Na tomto prístupe k medziľudským vzťahom nie je nič progresívne. Vracia nás to ďaleko do minulosti, keď tlupy lovcov neznámeho, ktorého stretli, radšej preventívne zabili, aby sa nemuseli obzerať, čo má za lubom. Vracia nás to mnoho storočí späť, do čias, keď bola normálna krvná pomsta, teda do čias, ktoré vo svojej historickej pamäti ani nenájdeme, lebo tá nám začína Rastislavom a Konštantínom a Metodom, kedy súdy neakceptovali svedectvá „z počutia“ od kajúcnych zločincov.
A svedčí to o tom, ako sa asi v súčasnosti bojuje v prvej línii, najmä v mestách a obciach. Ako sa vojaci nepriateľských strán, najmä potme, rozoznajú, keď sa rozlišujú len improvizovanými páskami na rukávoch? Ako rozoznáva svojich a cudzích operátor drona? Ako rozozná, že tam dolu je civilista, starec, dieťa? Počuli sme, ako sa to robí, ako povedal Pete Hegseth – nie je potrebné identifikovať cieľ, vyzerá ako nepriateľ, je tam, kde predpokladáme nepriateľa, tak „páľ“!
Vojna je absurdný biznis. Ale pre niekoho veľmi výnosný. Kto sa na ňom priživuje, ten ho zastaviť nechce.
