Anna Elisabeth de Noailles: Ľútosť

Odíďte, chcem zostať s hrobmi tu sama len.
Mŕtvi sú pod zemou, je taký pekný deň.
Vzduch plný vône je, vody a trávy, lístia.
Mŕtvi sú korisťou smrti, je istoistá.
I moje telo raz im bude podobné,
tvár moja ako ich, zrak – prázdne priehlbne.
I ja tak splním tú úlohu osamelú,
ja, čo som nespala samotná nikdy veru!
Všetko, čo umrieť má, musí raz ustúpiť:
ústa, i pohľad, i túžba, i bozk, i cit.
Stať sa tak tieňom len, bytosťou v mŕtvom tichu,
kým jar sa zelenie a motýľ na kalichu
vznáša sa nasatý tou vlahou medistou.
Mať srdce ako ja, nabité tou istou
radosťou, nádejou, sladkosťou nehy, taju
a nepotešiť sa, keď hore zakmitajú,
na večné veky tam spočívať v zášerí.
A iní budú zas živí a veselí!
Muži si vykročia po boku dievčat mladých,
kochať sa z oráčin, zo žatvy, z krásy lodýh.
Tie farby spanilé, čo stále menia sa!
Ja ich viac neuzriem, ja budem mŕtva, ja…
Nebudem vidieť nič, aký je život sladký.
No tí, čo čítať budú tieto trudné riadky,
vediac, že žil môj duch, zrak tento svietil tu,
k tôni tej úsmevnej a jasnej pribehnú
ranení nudami a túžbou rozochvelí.
 
Môj popol žeravší ako ich život celý.
 
(Preložil Emil Boleslav Lukáč)