Richarda Huchová: Predjarie

Kiež zmizne z pamäti nám bôľ
pridlhej zimy, nárek za mŕtvymi!
Aj keby les hneď nahý bol,
pod fialkami zhnedli dni jak z hliny.

Zelene kúska ešte neuzrieš,
škovránčie nové piesne nečuť v poli
a včelí bzukot drieme tiež,
len smutné krá-krá vrán nás bolí.

Zvädnuté, zhnité lístie bučiny
ženie však belasé a žlté čosi
vankúšmi vzduchu vlahými
a z kmeňov slabé svetlo visí.

Trasie sa ešte srdce zráňané –
hlboko, ťažko zasiahli nás časy.
Zabudni, vymaž! Marcové svitanie
odvanie bolesť. Nádej príchod hlási!