Na dvore za bytovkou, do ktorej sme sa prisťahovali, stál nádherný mohutný strom. Dá sa povedať, že sme si svoj nový byt vybrali aj preto, že tento strom bol súčasťou výhľadu. Keby som ho mal popísať, ťažko by som našiel lepšie slová ako Joyce Kilmer v tejto básni:
STROMY
Čítal som celé stohy básní,
strom je však nado všetky krásny.
Strom, čo po celý život drieme
na štedrej hrudi matky Zeme.
Strom, čo celý deň hľadieva ku nebu
a jemnými listami ševelí modlitbu.
Strom, ktorý od jari do leta
v hniezdach kolíše vtáčatá;
v konároch cíti aj ťarchu snehu,
aj teplého letného dáždika nehu.
Nie je ťažké byť básnikom,
iba Boh však vie stvoriť strom.
Avšak všetko živé je smrteľné. Za bytovkou sa raz prederavilo potrubie, bolo nutné urobiť hlboké výkopy a rýpadlo popri tom zrejme poškodilo korene mohutného stromu. Na druhý rok zjari nás strom prekvapil množstvom kvetov a silnou vôňou. Bolo ich niekoľkonásobne viac ako po iné roky. Bol to jeho najkrajší rok…
a zároveň to bol rok posledný. V jeseni z neho odleteli tisícky krídlatých semienok, zhodil listy a v zime zaspal navždy. Nasledujúci rok bol celý suchý a mesto ho dalo spíliť, lebo popod jeho konáre viedla cestička do škôlky.
Ako umiera herec? Slávny Molière zomrel priamo na javisku a teda zomrel ako tento strom. Tesne pred smrťou, stále chcel svetu odovzdať zo seba to najlepšie, čo vedel. Dôležité nie je to, že stál na tých pravých doskách a prehlásil „…a tu som“ (alebo „gutntág“), ale že do posledných chvíľ rozdával svetu umenie. Ako samuraj, ktorý idúc v ústrety nepriateľovi povie: „Dnes je dobrý deň umrieť.“ To neznamená, že práve pekne svieti slnko, ale to, že je samuraj na svojej profesionálnej ceste, nikam neuhol, a keď aj utrpí porážku, nebude v tom žiadna hanba.
Všetko živé je smrteľné. Nedá sa tomu vyhnúť ani ohnutím chrbta a predaním svojej tváre diablovi. Diabol môže z človeka – herca na prchavú chvíľu urobiť znova hviezdu, ale dušu mu už nevráti. Preto je dôležité umrieť v „dobrý deň“, ako Molière.
