Ilustračný obrázok: Pixabay
Severoamerický folklór kmeňa Tlingitov (juhozápadná Aljaška, západná Kanada) s naratívom kultúrneho hrdinu a etiologickým finále sfarbenia Havrana, zapísaný v roku 1904 americkým lingvistom J. R. Swantonom, preložený z ruského originálu Как Ворон стал черным, pre slovenské publikum prvýkrát.
Na potulkách svetom, Havran raz počul o mužovi, ktorý mal nevyčerpateľný prameň vody. Ten muž sa volal Albatros. Havran sa rozhodol získať túto vodu, veď dovtedy žiadnej inej vody na zemi nebolo. No Albatros vždy spal spolu s prameňom a držal ho skrytý pod pokrievkou, aby sa ho nikto nemohol zmocniť.
A tak sa raz pri ňom zjavil Havran, vošiel do jeho domu a hovorí: ,,Braček, prišiel som ťa pozrieť. Ako sa ti žije?“ A začal mu rozprávať rôzne historky, čo sa vraj vonku dialo, len aby prejavil zvedavosť vyjsť z domu von. No Albatros bol veľmi prefíkaný a nenechal sa obalamutiť.
Keď nastala noc, Havran hovorí: ,,Prespím braček u teba!“
Uložili sa spať. Zavčas zrána Havran začul, že Albatros konečne tvrdo zaspal. Vtedy vyšiel von, nabral psieho žrádla a ponatieral nimi Albatrosov zadok. Keď sa rozvidnelo, zakričal: ,,Zobuď sa, zobuď braček! Zašpinil si si celé šaty!“
Albatros sa prebral z mrákot, prekvapene sa pozrel na svoje šaty a zistil, že Havran mu povedal pravdu. Rýchlo sa vyzliekol, schmatol svoje veci a vybehol von z domu. A Havran skočil k prameňu, dal dolu pokrývku a začal piť. Keď sa Albatros vrátil, Havran už vypil takmer všetku vodu. Skríkol ,,Ha“ a vyletel k dymovému otvoru. Ale Albatros skríkol: ,,Duchovia môjho komína, chyťte ho!“
Havran uviazol v komíne a Albatros hodil do ohňa živicové polená, aby bolo čo najviac dymu. Dovtedy bol Havran bielym, no od dymu zostal takým, akým ho poznáme dnes – čiernym. Ale nevypľul vodu. Keď ho Duchovia komína nakoniec pustili, uletel k najbližšiemu mysu a tam sa umyl od sadzí, ako len najlepšie mohol.[1]
[1] ВАХТИНА, Н. Б; РОМАНОВОЙ, О. И. 1997. Мифы, сказки и легенды индейцев: Северо-западное побережье Северной Америки. Москва: Издательская фирма «Восточная литература» РАН, c. 66.
Preklad: Sonka Valovič Sazama
