Zmysel života je najdôležitejším faktorom pre prežitie

Autorom tejto myšlienky je Viktor Frankl, rakúsky psychiater. Počas nacistického holokaustu prišiel o väčšinu svojej rodiny a on sám prežil niekoľko rokov v Terezíne, Osvienčime a Dachau. Prežiť mu pomohla jeho životná filozofia zmyslu života, ktorú po vojne uplatňoval vo svojej terapeutickej praxi. Málokto pozná jeho meno, hoci by mal patriť medzi najuznávanejších filozofov ľudstva.

Video je úryvok z jeho televízneho vystúpenia zo 70-tych rokov.

Vo svojej knihe ste citovali Nietzscheho: „Ten, kto má prečo žiť, prežije skoro všetko.“
Ako chápete, čo tým myslel?

Viktor Frankl: Je to to isté, čo sa snažím odovzdať svojim čitateľom a svojim študentom. Že vízia zmyslu, keď človek niečomu musí čeliť, vedomie, že človek v budúcnosti musí niečo vykonať, toto viac ako čokoľvek iné, bez ohľadu na ostaté okolnosti, pomáha človeku prežiť.

Zmysel je teda najdôležitejšou vecou v ľudskom živote?

Viktor Frankl: Určite. Existuje určitá „vôľa k zmyslu“. Je to túžba nájsť a splniť zmysel svojho života a to je základnou motiváciou ľudských bytostí.

Tento prístup ale protirečí súčasnému deterministickému chápaniu človeka. Človek je ako stroj, človek je ako počítač, človek je produkt inštinktov…

Viktor Frankl: (s úsmevom) …človek je niečo ako potkan v experimentoch – v psychologických experimentoch. Samozrejme, máte pravdu. Protirečí to nielen deterministickým koncepciám človeka, ale aj čo sa týka teórie ľudskej motivácie v niektorých psychoterapeutických systémoch.

Povedzme si niečo viac o vašej logoterapii, ktorá pramení z tejto myšlienky o hľadaní zmyslu.

Viktor Frankl: Logoterapia, ako jediná spomedzi ostatných typov psychoterapie, sa takpovediac „sústreďuje na zmysel“. A to až do tej miery, že logoterapia nevidí ľudskú bytosť ako predominantne determinovanú. Niektoré prístupy vidia ľudské bytosti ako predominantne determinované žiadostivosťou po slastiach (Freud), iné túžbou po moci ako zdôrazňujú nasledovníci Adlera, ale na rozdiel od nich podľa logoterapie je dominantná túžba po zmysle. Je to silná vôľa, alebo impulz, objaviť vo svojom živote, alebo lepšie povedané v každej životnej situácii, v konkrétnej životnej situácii, ktorej človek čelí, túži objaviť zmysel, ktorý sa v nej skrýva a snaží sa ho splniť.

Veľmi ma zaujal jeden údaj z vašich prác. Napísali ste, že pri terapeutických rozhovoroch s európskymi študentami 40 % z nich uviedlo, že už zažili pocit vnútornej prázdnoty a zbytočnosti. Ale medzi americkými študentami až 81 % uviedlo, že máva takýto pocit. Vo všeobecnosti si tu v Amerike myslíme opak. Podľa nás práve Európanov gniavia rôzne existenciálne úzkosti a pocity bezúčelnosti. My sme naopak plní optimizmu a sebadôvery.

Viktor Frankl: Nech už je to akokoľvek a nech ktorákoľvek spoločnosť zažíva viac či menej toto existenciálne vákuum, tá spoločnosť, ktorá tým trpí menej, by sa nemala na tú druhú pozerať s opovrhnutím, ale so súcitom. A mala by hľadať akékoľvek možné prostriedky, ako ostatným pomôcť.

Táto vnútorná prázdnota sa teda navonok prejavuje ako apatia…

Viktor Frankl: …apatia, nuda, absencia iniciatívy, strata záujmu – záujmu o svet, alebo absencia iniciatívy niečo urobiť, aby sa svet zlepšil. Presne táto frustrácia je dôkazom existencie túžby po zmysle. Keby nám nebola vlastná táto túžba po zmysle, vôľa nájsť v živote zmysel, hovoriť o ňom, objaviť ho a splniť, tak by sme nezažívali ten pocit vnútornej prázdnoty. Takže svojim spôsobom ide aj o pozitívne zistenie.

Rozoznávate tri typy hodnôt. Kreatívne hodnoty, experimentálne hodnoty a hodnoty postoja.

Viktor Frankl: Zmysel môžete nájsť, každý „obyčajný“ človek z ulice môže nájsť zmysel v robení toho, čo treba, v tvorbe pri práci a…

To sú tie kreatívne hodnoty…

Viktor Frankl: Áno, kreatívne. A v zažívaní niečoho. Napríklad krásy. Alebo pravdy, ak je človek výskumník. Alebo dobra pri kontakte s ľuďmi, ak ide o učiteľa alebo podobnú profesiu.

Vo vašej knihe „Človek hľadá zmysel“ je nezabudnuteľný moment, keď ste popisovali svoje zážitky z nacistických koncentračných táborov. Tá príhoda bola o tom, ako ste sa všetci chodili pozerať na západ slnka. Toto je príklad takej experimentálnej hodnoty?

Viktor Frankl: Presne tak. Takýmito experimentálnymi hodnotami môže človek nachádzať zmysel v tom, že niečo prežíva bez toho, aby pri tom niečo robil alebo plnil nejaké ciele. Jednoducho si len dopraje bezprostredný zážitok z niečoho, povedzme krásneho, čo sa na svete deje. Toto je jeden zo spôsobov hľadania zmyslu. Ale je ešte jeden aspekt experimentálnych hodnôt. Ide nielen o zažívanie niečoho, ale zažívanie inej osoby. A to do tej hĺbky, že zažívame jedinečnosť konkrétnej ľudskej bytosti. A toto je hlavný atribút ľudskosti. Na rozdiel od zvierat je každý človek absolútne jedinečný, úplne neopakovateľný v celej evolúcii vesmíru. Neporovnateľný so žiadnou inou ľudskou bytosťou. A túto jedinečnosť človeka je schopná uchopiť len milujúca osoba. Pretože len taká dokáže vnímať nielen esenciu milovanej osoby, ale aj jej potenciál. A dokáže podporovať ho na ceste za naplnením tohto potenciálu, a tým naplniť a aktualizovať aj sám seba. Ale to sa nedeje úsilím o sebaaktualizáciu. To je úplný nezmysel. Sebaaktualizácia vám len môže ako hotová spadnúť do lona, po naplnení konkrétneho zmyslu, keď urobíte to najlepšie, čo sa v danej situácii dalo. Vtedy sa sebaaktualizujete, ale ako vedľajší produkt.

Povedzme si o tom treťom type hodnôt, ktoré sa týkajú postojov. O myšlienke ako si zvoliť svoju reakciu na utrpenie.

Viktor Frankl: Voľba reakcie? Ak v danej situácii nie je žiadna možnosť, keď by pre človeka bolo možné nájsť zmysel v zážitku, kráse a podobne. Alebo ak človek stratí možnosť niečo tvoriť, vykonávať svoju prácu, aj vtedy existuje možnosť v takej situácii nájsť a splniť zmysel. V takýchto situáciách je dokonca potenciál nájsť ten najhlbší zmysel a dosiahnuť tie najvyššie hodnoty. Deje sa to tým, ako pristupujete k tej tragickej alebo tristnej situácii, ktorej musíte čeliť.

Napísali ste to tak, že po konečnom prijatí faktu, že ste sa ocitli v tábore smrti, ste si uvedomili, že nemáte čo stratiť, okrem svojich smiešne obnažených životov. Mysleli ste tým takúto situáciu? Bol toto prípad takej hraničnej situácie, kedy hľadáte spôsob ako sa s ňou vysporiadať a volíte si svoj prístup?

Viktor Frankl: Stáli sme tam takí… úplne nahí a nemali sme pri sebe vôbec nič, čo by sme mohli vlastniť. Jediné, na čom záležalo, bolo „bytie“, mať niečo, niečo vlastniť, nemalo žiadny význam. Jediné, čo sa počítalo, bolo – čo s touto situáciou dokážeme urobiť. Aký prístup k danej situácii si človek zvolí. A možností prístupov je veľmi veľa, nepreberné množstvo. Takže sme sa museli rozhodnúť.

Úplne konečná takáto situácia, v ktorej každý z nás musí hľadať hodnoty postoja, je to, ako sa vysporiadame so smrťou. Ako pripravujete ľudí na toto? Ako sa vy sami na toto pripravujete?

Viktor Frankl: Nemôžem na to pripraviť nikoho druhého, kým nie som schopný pripraviť sám seba. Pretože ak ste psychiater, viete dobre, že vaši pacienti veľmi presne cítia, či ste naozaj presvedčení o tom, čo ich učíte a čo im hovoríte. Moje presvedčenie sa líši od bežného pohľadu na život, alebo povedzme prevládajúceho pohľadu na život, konkrétnejšie práve čo sa týka minulosti a dočasnosti života. Toto sa priamo týka nášho prístupu, ako sa každý z nás vyrovnáva so smrťou. Vždy hovorím, že nič, čo sa stalo v minulosti, nie je stratené, ale presne naopak, zachová sa navždy. Prchavosť života nič z toho, čo sa stalo, neanihiluje, ale naopak, navždy zakonzervuje. Čokoľvek ste niekedy urobili, sa už nedá vrátiť späť. Čokoľvek ste niekedy zažili, hoci ste to zažili v negatívnom zmysle ako utrpenie, a ak ste toto utrpenie znášali čestne, odvážne a dôstojne, kto na svete, čo na svete to môže zrušiť? To, čo ste vykonali, ste vykonali navždy. V oboch zmysloch. V negatívnom aj pozitívnom zmysle, nedá sa to zrušiť. A vaša minulosť je taký trezor, v ktorom sú uchované všetky vaše zážitky, všetko, čo ste vykonali, všetko, čím ste si prešli a ako ste sa so životnými situáciami vysporiadali.