Ilustračný obrázok: Pixabay
Kedysi som ako malé dieťa čítala českú rozprávku „ Otesánek“. Už si nepamätám v akej knihe to bolo, ale obrázok Otesánka, divného stvorenia, ktoré bolo neuveriteľne pažravé a nenásytné a ktoré zožralo všetko, čo mu prišlo do cesty, vo mne vtedy vzbudil strach a odpor. Detský strach z podobných stvorení pominul, ale odpor ostal.
Premýšľala som, kedy sa z človeka stáva podobný Otesánek, večne hladný, nenásytný a nemajúci s nikým zľutovanie, keď ho chytí chorobný hlad. A spomenula som si na slová Matky Terezy, ktorá raz dávno správne pomenovala najväčší problém súčasnej spoločnosti, keď hovorila o tom, že „nie je problémom nasýtiť chudobných, ale uspokojiť hlad bohatých“.
Áno, mnoho ľudí je takto hladných. Sú hladní po majetku, mamone. Žijú už len preto, lebo chcú mať stále viac a viac. Stále počítajú, čo už „zjedli“ a hovoria o tom, čo ďalšie chcú „zjesť“. A ani si neuvedomujú, aké monštrá sa z nich postupne stávajú a čo z nich robí vlastná chamtivosť a pažravosť. Nevšímajú si, koľko biedy je skrytej za ich chorobnou túžbou, čo najviac vlastniť. Nezaujíma ich zničená a vydrancovaná príroda, zbedačení ľudia, ktorí žijú v chudobe a neistote, pretože získané bohatstvo im dáva pocit moci.
Moc.
Aj v súčasnosti patria medzi najhorších Otesánkov práve tí, ktorí majú chorobný hlad po moci. A práve ten hlad im berie posledné štipky akejkoľvek ľudskosti. Opojenie z moci je pre nich stavom vlastného sebauspokojenia, fyzického aj psychického a robí z nich bezcitné a kruté, neľudské stvorenia. A tak, ako v to bolo v minulosti, aj dnes kvôli ich chorobnej túžbe po moci, zomierajú po celom svete nevinní ľudia. Ostávajú zničené krajiny, nešťastie, bieda, žiaľ a bolesť.
A my ľudia sa len prizeráme nenásytnosti a bezcitnosti týchto Otesánkov. Občas reptáme a myslíme si svoje. Ale ako keby sa z nás vytratil zdravý sedliacky rozum a odvaha, ktoré mala stará babička v rozprávke, keď nenažratého Otesánka, ktorý ju chcel zjesť, tresla motykou po obrovskom bruchu, rozpárala mu ho a zachránila všetkých, ktorých zožral.
Nuž, život nie je nikdy rozprávka, ale rozprávky z neho čerpajú. Sú v nich ukryté naše túžby, sny, ale často aj strachy a obavy, ktoré nás trápia. Je v nich však aj ukrytá nádej, že dobro zvíťazí nad zlom. Učia nás, že zdravý sedliacky rozum, odvaha a viera v dobro dokážu veľa. Dokonca aj zničiť nenásytné monštrum, ako bol Otesánek. Len ich musíme v sebe nájsť a začať premýšľať.
Devana
Slnovratovo 6. máj 2020
Máte pravdu, já jsem si vzpomněl na pohádku „O milionáři, který ukradl slunce“ – podobně věčné téma lidské hamižnosti s podobným koncem pro hlavního aktéra…