Zdá sa, že náš svet je čoraz horšie miesto pre život. Je čoraz nebezpečnejší a nepohodlnejší. Napriek všetkému pokroku a technickému rozvoju.
Problém je, že my občania dávame tým „zlým“ do rúk moc aby mohli realizovať svoje zvrátené ciele. Žijeme v ilúzii, že sa raz trafíme a naivne si myslíme, že „elity“ zmenia systém, ktorý z nich „elity“ urobil.
Pokiaľ nezmenia ľudia svoj prístup, nepochopia, že musia prevziať zodpovednosť a neveriť politikom, tak nepríde zmena zdola stále viac budeme „platiť elitám“, ktoré nie vždy majú pozitívny vplyv na kvalitu nášho života.
Pre časť politických elít životy občanov nie sú vždy skutočnou prioritou (podobne ako nie je pre „zdravotníctvo“ skutočnou prioritou zdravie ľudí).
Prioritou politikov, tých lepších aj slabších, je dostať sa k moci a potom sa pri nej čo najdlhšie udržať. K moci sa dostávajú – a politickými „elitami“ sa stávajú tí, čo dokážu najpresvedčivejšie sľubovať povestné modré z neba.
Či sú schopní svoje sľuby splniť, alebo či to vôbec mienia robiť keď sa raz dostanú k moci je úplne irelevantné, lebo ako povedal klasik po voľbách v roku 1992 alebo 1994 „Je po voľbách, zvyknite si“.
Časť problému demokratických „elít“ je, že k úspešnej kampani je potrebných čoraz viac peňazí. A ten, kto vám ich dá, za ne očakáva a požaduje protislužby. To z demokratickej politiky často úspešne vyraďuje masu slušných a múdrych ľudí bez majetkov.
No a ďalší problém našich politických „elít“ je, že aj keď sa do NRSR dostane nejaká viac-menej čistá strana a politici, aby vytvorili vládu, musia sa dohodnúť s ďalšími 2-3 stranami na vytvorení koalície. A často sa potom stáva, že tie ďalšie strany majú k čistote ďaleko. Slušní ľudia tak vytvoria vládu s rôznymi politikmi, čím sa často zdiskreditujú – a v ďalšom kole máme znovu pri moci najúspešnejšieho rozprávača.
Výsledok je teda kombináciou mnohých faktorov. Väčšina z toho pritom nie je nič nové – strašidelné režimy splodili aj minulé doby. Dobrým príkladom je podľa mňa absolútne zverská 30-ročná vojna, v ktorej sa vyvražďovali veľmi zbožní ľudia, vychovaní zväčša v hlboko veriacich rodinách. V niektorých oblastiach strednej Európy ju neprežila polovica, ba aj dve tretiny obyvateľstva a až do Prvej svetovej vojny sa jej tri storočia v Európe nič nevyrovnalo.
Nový prvok v hre sú aj sociálne siete. A čo s tým ešte narobia nástroje umelej inteligencie ešte len nejasne tušíme, a možno ani to nie.
Ako ďalej, pretože recept nie je jednoduchý. Vnímam to tak, že zodpovední za elity sú tí, ktorí ich volia, ktorí im umožnia byť elitami – no ono prevzatie zodpovednosti nie je v tom, že si/im prestaneme veriť. Nie je v tom, že zanevrieme na politiku a politikov. Riešenie je v tom, že budeme zodpovedne vyberať elity a na politické strany (lebo tie tiež potrebujeme) tlačiť, aby vychovávali zodpovedné politické elity.
Potrebujeme sfunkčniť model zastupiteľskej demokracie, a to dokážeme len zodpovedným prístupom k voľbám.
Dušan Piršel
Riaditeľ Inštitútu pre pracovnú rehabilitáciu občanov so zdravotným postihnutím
Dodatok Mariána Moravčíka
Celé zle…
Myslím tú existujúcu formu zastupiteľskej demokracie na západe. Z vlastnej skúsenosti nevieme, ako to tam fungovalo pred rokom 1990, ale v dnešnej dobe je to čoraz menej o riadení spoločných štátnych záležitostí a čoraz viac sa to podobá na veľkú tombolu, z ktorej si raz za niekoľko rokov niekto vyberie hlavnú výhru – prístup k spoločným peniazom.
Nie som presvedčený, že by sa to mohlo dať opraviť zodpovedným prístupom k voľbám, lebo systém má spoľahlivo zabezpečené, že hlavnú výhru dostane len niekto z „našich“ a rozhodne nie nejaký „extrémista“, ktorý by nedodržoval pravidlá a míňal by spoločné peniaze na nejaké všeobecne prospešné ciele, ktoré by nikomu z „našich“ neprinášali zisk.
Myslím si, že je treba prestať hrať tieto dvojtvárne hry. Nezúčastňovať sa ich a nelegitimizovať podvod. Samozrejme, potrebujeme sa dohodnúť, ako ďalej, ale v tom nám ako sprostredkovatelia a moderátori nepomôžu médiá, ktoré sú skrz-naskrz výtvormi podvodného systému a ktoré celú tú maškarádu organizujú.
