Držíme palec na tvojom pulze, čas
a smädní siahame po tvojom ovocí,
v ktorého kyslej dužine
už syčí rozkoš budúcnosti:
milenci budú z detí, z básnikov budú proroci.
My biedni dlho na mraze sme stáli,
v skrehnutých ústach tratil sa nám hlas,
trhali sme tvoju úzkosť ako psy
a brechali sme z nej poéziu
s krvou plebejských košelí.
Kto siahne na nás, siahne na ľudí,
slobodných ako myšlienka a víchor
a zamyslených ako minulosť.
Kto nás odsúdi,
bude súdiť pukanie zeme,
plač srdca, ktorým milujeme,
krv, ktorou zaliali sme otroctvo.
Ó, vy šťastní,
vy ešte nežijúci, ktorých zrodíme,
aby ste smeli zomrieť prirodzenou smrťou,
svet zametáme pre vás ako tanečnú sálu
a sadíme červené ruže pre vaše verše,
pozdravte slnko mieru a bratstva,
kvitnúce vysoko nad vašimi hlavami,
zavlažte mliekom a medom miesta, kde spustla step,
preorte cintoríny, nech v nich rastie chlieb,
a ani na chvíľu nezažiaľte za nami.
Pridaj komentár