V bludisku krivých zrkadiel

Už pred časom sám seba vyhlásil za svätého v niekoľkých svojich predčasných memoárových knihách jeden zo slovenských dodatočných hrdinov Nežnej revolúcie, niekdajší mladý básnik a marxistický teoretik, ktorý bol neskôr šéfom bratislavskej kancelárie prezidenta Václava Havla. Podobne syn socialistických prominentov, ktorý trávil detstvo v Budmerickom kaštieli, kde bol Domov slovenských spisovateľov, medzičasom na stránkach neuveriteľného časopisu vykresľuje svoje detstvo na jednom z bratislavských sídlisk, kam doliehala streľba na ľudí, čo sa pokúšali utiecť cez neďalekú štátnu hranicu na Západ. To sú zrejme dnes základné predpoklady úspešnej kariéry.
 
V načrtnutých príkladoch velebenia samého seba pokračuje aj český hudobník Michael Kocáb, ktorý sa stavia do stredu dejín, hoci nepatrí ani na ich okraj. Z politického hľadiska bol a zostane nanajvýš odkazovačom medzi pražskými disidentmi a Úradom vlády Československej socialistickej republiky, kde komunikoval s poradcom premiéra Oskarom Krejčím a spolu sprostredkovali osobné rokovanie Václava Havla a vtedajšieho federálneho premiéra Ladislava Adamca. Kocábove oneskorené úvahy o tom, čo by bolo, keby to bolo, napriek tomu, že to v skutočnosti tak nebolo, naznačujú, že jeho megalománia a domýšľavosť dosiahli klinický stav.
 
Kohokoľvek subjektívne interpretácie, tvrdenia a domnienky nemôžu nič zmeniť na neodškriepiteľnej následnosti kľúčových udalostí – v Poľsku sa 4. júna 1989 uskutočnili demokratické voľby, v ktorých zvíťazila Solidarita; Maďarsko 10. septembra 1989 umožnilo občanom Nemeckej demokratickej republiky (teda Východného Nemecka) prechod do Rakúska; maďarská robotnícka strana, obdoba našej KSČ, sa 7. októbra 1989 rozpustila a prihlásila k sociálnodemokratickému hnutiu; NDR 9. novembra 1989 otvorila hranice do Spolkovej republiky Nemecko. Z uvedenej faktografie vyplýva, že 17. november 1989 v Československu nemožno posudzovať či hodnotiť bez neprehliadnuteľných zahraničnopolitických súvislostí. Takže podstatné je, akým spôsobom sa uskutočnili geostrategické zmeny. Nie všade to bolo rovnako. U nás nebolo ani stanné právo spojené so skutočným internovaním ľudí a streľbou. Nehovoriac o pokračovaniach na Balkáne.
 
Treba konštatovať, že je dosť problematické povedať, čo vlastne robilo najvyššie vedenie KSČ v roku 1989, keď už politické transformácie v Sovietskom zväze a ostatných socialistických krajinách boli v plnom prúde. Vedúci oddelenia ÚV KSČ Rudolf Hegenbart vo februári 1989 predložil generálnemu tajomníkovi ÚV KSČ Milošovi Jakešovi memorandum, na ktorom sa podieľali aj ďalšie osobnosti – napríklad generálny prokurátor ČSSR Ján Pješčak, federálny minister vnútra František Kincl a jeho prvý námestník Alojz Lorenc. Ani tento dokument však nepodnietil Jakeša k adekvátnemu spoločenskému postupu, ktorý by odzrkadľoval objektívnu vnútropolitickú i medzinárodnú situáciu.
 
Najvyššie vedenie KGB (sovietskeho Výboru štátnej bezpečnosti) dalo Československu pred novembrom 1989 najavo, že prehodnotenie roka 1968 je vnútornou záležitosťou ČSSR, teda je to už len otázka času. Lenže práve pre Miloša Jakeša a ďalších popredných predstaviteľov to bol neuralgický bod, ktorý im neumožňoval prekročiť vlastný tieň.
 
Do konca roku 1988 a na jar 1989 západné spravodajské služby a mocenské kruhy predpokladali, že zmeny v ČSSR uskutočnia – v koordinácii so Sovietskym zväzom – pragmatické sily v štátnom aparáte a v KSČ. Začiatkom leta 1989 Washington ubezpečil Moskvu, že vývinové posuny v strednej a východnej Európe nebudú zneužité proti bezpečnostným záujmom ZSSR. Gorbačov reagoval vyhlásením, že Kremeľ nemá politické ani morálne právo zasahovať do vývoja v týchto krajinách. Potom pribudli spomínané systémové zmeny – voľby v Poľsku, politické metamorfózy v Maďarsku, neskôr v NDR a napokon aj v ČSSR.
 
Na konci leta 1989 bolo zrejmé, že hlavnou otázkou už nie je, kto bude na čele zmien, ale spôsob ich realizácie. V auguste 1989 sa skupina našich politikov na čele s tajomníkom ÚV KSČ Jozefom Lenártom za účasti niektorých ministrov a ďalších osobností verejného života,  akademickej obce a diplomacie stretla v pražskom hoteli Paříž na večeri s veľvyslancami hlavných krajín NATO. Cieľom našich oficiálnych predstaviteľov bolo dosiahnuť, aby reformné úsilie neviedlo k deštrukcii a bolo postupné.
 
To boli nepochybne dôležitejšie faktory vývoja, ako taľafatky skutočných či dodatočných disidentov, ktorí – mimochodom – ešte začiatkom roka 1990 hovorili o zdokonaľovaní socializmu, nie o jeho likvidácii, kriminalizovaní a paušálnom zatracovaní.
 
Na svete žije vyše 8 miliárd ľudí a všetci majú právo na dôstojný život. Je zrejmé, že súčasný systém založený na bezhraničnom egoizme vyčerpal svoje možnosti aj z hľadiska globálneho drancovania prírodných zdrojov. Túžba po sociálnej spravodlivosti sprevádza ľudstvo od nepamäti a demokratický socializmus je optimálny variant budúceho vývoja. Kapitalizmus nesporne nie je poslednou ekonomicko-politickou formáciou a Fukuyamov koniec dejín je už dávno prekonaný spoločenskou praxou.
 
Načrtnuté súvislosti oprávnene vyvolávajú otázku, čím sa vlastne chvália ľudia typu Michaela Kocába a čo chcú de facto oslavovať. Nehovoriac o tom, že USA a jeho staré i nové satelity flagrantne zneužili spoločenský pohyb proti bezpečnostným záujmom ZSSR a nadväzne Rusku. To je hlavný dôvod, prečo sa ľudstvo ocitlo na okraji jadrovej apokalypsy.