Čukotský folklór, príbeh rozpovedaný v roku 1948 miestnym 63-ročným obyvateľom obce Uzlen, Čukotský autonómny okruh, zapísaný sovietskym lingvistom P. J. Skorikom, publikovaný pre verejnosť prvýkrát.
Nebolo u Kurkyľa žiadnych psov, žiadnych saní, ničoho. A tak sa rozhodol, že si miesto saní vezme kajak bez kože. A namiesto ostola* – rebro veľryby. Teraz potrebujem zohnať už iba psov, pomyslel si. Vyšiel na breh a vykríkol: ,,Hej, psy, poďte ihneď sem!“
A hľa, z mora sa vynorilo šesť bielych medvedíc. Zobral Kurkyľ veľrybie rebro, zahnal sa na medvedice a začal ich mlátiť. Nahnevali sa medvedice, zvírili sneh a utiekli.
A Kurkyľ opäť hromovým hlasom vykríkol, teraz rovno k tundre: ,,Hej, psy, poďte ihneď sem!“ A hľa, z tundry sa objavila svorka bielych vlkov. Zobral Kurkyľ veľrybie rebro, zahnal sa na vlkov a začal ich mlátiť. Nahnevali sa vlci, zvírili sneh a utiekli.
A Kurkyľ tretí krát vykríkol: ,,Hej, psy, poďte ihneď sem!“ Tentokrát sa objavili biele líšky. Kurkyľ ich už z diaľky zbadal, vykríkol: ,,Ko-ko-ko-ko!“, a rýchlo ich zapriahol do kajaka, skríknuc: ,,Bežte!“ Ako sa pohli, Kurkyľ sa prevrátil. Vtom sa vedľa havranieho tábora zjavil ťažný postroj. Pomaly ide Kurkyľ, susedia sa smejú: ,,Cha-cha-cha-cha!“
,,Pekný deň!“ – hovoria mu. ,,Pekný deň aj vám!“ – odpovedá Kurkyľ.
Priviazal psov – líšky k jarange**. Vošiel dnu. Pohostili gazdovia Kurkyľa jedlom a ľahli si spať. Vtom ich počuje ticho lamentovať: ,,Oj! Oj! Líšky stenu zožerú, treba ich pustiť.“
Postavil sa Kurkyľ a vraví: ,,No tak ja už pôjdem, dobre som si oddýchol!“
A gazdovia ticho medzi sebou: ,,Nemôžme Kurkyľa len tak nechať odísť. Zaťažme mu kajak ešte viac. Dajme tam odev a iné veci, nech sa ani nepohne, aspoň sa poriadne zabavíme!“ A dali do kajaku všetko, čo doma našli.
Vydal sa Kurkyľ na cestu, pomaly ide a všetci sa smejú: ,,Cha-cha-cha-cha!“
Vidiac to Kurkyľ, silne popchol postrojmi a tak zrýchlil tempo, až sa rozvíril snežný vír.
Všetci čo sa smiali, hneď sa vrhli za ním: ,,Nechaj nám tu niečo! Čokoľvek! Len nechaj!“
Kurkyľ prišiel domov a začal spokojne žiť. A posmievačom nezostalo nič, okrem jednej veci.
Navždy si zapamätali jeho meno.
МЕНОВЩИКОВ, Г. А. 1974. Сказки и мифы народов Чукотки и Камчатки. Москва: Наука, c. 343 – 344.
Preklad: Sonka Valovičová (*dlhá tyč, **kočovný stan)