Perceptuálne umenie, ako druh výtvarného umenia je pomerne nové a na Slovensku sa doposiaľ predstavilo zriedka. Je však veľmi pôsobivé. Tí z čitateľov, ktorá sa s nám už stretli, naň zrejme nezabudnú.
Diela tohto druhu umenia spočívajú spravidla v precíznom rozmiestnení rôznych predmetov v priestore (3D) tak, že z jedného smeru alebo bodu, a len s tohto smeru, začne divák vnímať obraz. Zo všetkých ostatných smerov divák vníma len zhluk predmetov, ktoré ako celok nedávajú zmysel.
Túto trochu abstraktnú charakteristiku si priblížime na príklade tvorby Američana Michaela Murphyho, ktorý je vo svete uznávaný za najlepšieho súčasného perceptuálneho umelca. Napríklad jeho dielo Oko (dolu) tvoria rôzne veľké čierne guličky, zdanlivo nezmyselne rozvešané na nitkách zo stropu miestnosti. Môžeme sa voľne prechádzať po miestnosti a oblak guličiek rôzne mení tvar a hustotu, ale stále vidíme len guličky v priestore. Len z jediného miesta, akoby sa zrazu zaostril rozmazaný obraz a zreteľne uvidíme ľudské oko.
Ak vás to zaujalo a chceli by ste si pozrieť viac takýchto diel Michaela Murphyho aj v pohybe na videu, odporúčam jeho autorskú stránku. To, čo však chcem ilustrovať ako hlavnú myšlienku, veľmi názorne ilustruje Murphyho inštalácia „Legion“:
Zo všetkých strán vidíme voľne bez ladu a skladu visiace rôzne bežné predmety z domácnosti. Pravdepodobne toto dielo na väčšinu ľudí ani nebude pôsobiť esteticky či príťažlivo. No znovu – z jedného presne určeného bodu uvidíme – slovo LEGION:
Presne takýmto spôsobom dnes pracujú spravodajské médiá.
Spravodajcovia a publicisti sú informační profesionáli, ktorí by nám mali pomáhať, aby sme si z chaotického a neusporiadaného prúdu informácií o svete dokázali vytvoriť zrozumiteľný obraz. Oni to zdanlivo aj robia, ale v súčasnosti nefungujú ako vedci, objavitelia a popularizátori, ale v oveľa väčšej miere ako perceptuálni umelci. Obraz, ktorý nám majú predstaviť, majú spravidla vopred určený a ako zruční umelci si ho podrobne osvojili a majú ho v hlavách. Potom z jednotlivých spravodajských informácií, ktoré sú ich surovinou, starostlivo povyberajú a odložia stranou všetky kúsky, ktoré by obraz rozmazávali alebo znejasňovali. A ešte starostlivejšie upravia tie kúsky informácií, ktoré sa do obrazu hodia, pritom ich „nastylujú“ tak, aby z určeného uhla pohľadu ich kontúry presne zapadali jedna do druhej a aby obraz bol zreteľný a bezchybný.
Presne kvôli tomu, aby nás udržali v určenom bode, z ktorého ich dielo vidno najlepšie, nám bránia v „pohybe“ a samostatnom skúmaní celého diela. Ich apely typu „musíme veriť vede“, „o pravde sa nediskutuje“, „nebudeme veriť konšpiračným teóriám“, „najskôr sa musíme zhodnúť v tom, že Rusko je agresor, potom môžeme pokračovať v debate…“ a podobné nás majú fixovať na vopred určenom mentálnom mieste. A väčšina ich publika ich poslúchne a stojí, lebo ak sa pokúsia pohnúť a niektoré časti diela preskúmať podrobnejšie, obraz sa začne rozpadať a je nejasný. Je to nepohodlné a tak sa vrátia.
Prepracovanejšie Murphyho diela však dávajú (vždy iný) zmysel z viacerých uhlov. Napríklad jeho inštalácia „No war“, ktorá sa skladá z rôznych hračiek a modelov predstavujúcich zbrane a vojenskú výstroj, z jedného uhla vytvorí slovo NO, a z kolmého smeru slovo WAR. Znamená to „nie vojnu“.
No toto dielo by mohlo byť príkladom mnohých reálnych situácií v každodennom živote, keď nám mainstreamové médiá predstavujú určitý veľmi jasný a zreteľný obraz, ale popri tom existuje „alternatíva“, ktorá nás presviedča, že vec musíme vidieť z iného uhla a že v skutočnosti je obraz úplne iný. Ten ich je rovnako zreteľný, ale nekompatibilný…
Ale toto nie je cesta k pravde. Pravdu nenájdeme v médiách, ktorým „sa rozhodneme veriť“, ako mi povedala jedna dobromyseľná osôbka. K pravde nevedú žiadne skratky.
Nie náhodou je Michael Murphy aktívny najmä v reklame a propagácii. Tá si veľmi cení schopnosť upútať, očariť, doslova hypnotizovať diváka. A to je presne to, čoho by sa mali hľadači pravdy vyvarovať.
Pridaj komentár