Ilustračný obrázok: Wikimedia Commons
Prvého mája sa Slovensko mohlo pochváliť okrúhlym výročím členstva v Európskej únii. Ja osobne účasť Slovenska v EÚ vnímam pozitívne. Samotný projekt spoločnej Európy je veľkolepý.
Ako mi napísal môj priateľ psychiater: „Síce od začiatku dostal do vienka reminiscenciu na Veľkú franskú ríšu, respektíve Rímsku ríšu, kde hlavné slovo majú Nemci a Francúzi, ale aj tak je to nadmieru šikovný projekt. Pre Slovensko, malú krajinu, v histórii Európy stojacu vždy na samom okraji dejín, je zapojenie sa do európskych štruktúr zásadným národným, kultúrnym krokom.“
Toľko jeho stanovisko.
Nepríslušnosť Slovenska do EÚ by bola náramným krokom späť, do bezvýznamnosti periférie. Možnosť zapojenia sa do európskej vedy, kultúry, života je zásadným bodom novodobej histórie národa. Isto možno oprávnene byť s EÚ nespokojný. A to je v poriadku. Byrokratický aparát má často tendenciu slúžiť sebe a svojim záujmom než záujmom spoločenstva, ktoré ho zrodilo. Je to ťažká, zrejme neriešiteľná otázka – ako udržať byrokraciu na uzde.
Slovensko určite nestratilo nič svojim pričlenením k EÚ. Naopak, len získalo. Potenciál sme doteraz bohužiaľ vďaka našej malodušnosti, vzájomnej neprajnosti, krátkozrakosti nedokázali kvalifikovane využiť. Nie v miere v akej sa dalo. To je ale naša chyba, nie EÚ. Aj keď to radi prehadzujeme na ňu. Nie, EÚ nie je ideál. Ale je to v tomto období jediné riešenie pre národ, si myslím. Takže za mňa jednoznačné plus.
Musíme si uvedomiť, že život si ide svojou cestou a navonok sa celková atmosféra v spoločnosti dosť podobá obrazu, tvorenému široko dosahovým mainstreamom a bulvárom, u ktorého si veľakrát objednávajú tento obraz tí, ktorí chcú mať celkovú atmosféru podľa svojho náhľadu. Spolupodieľajú sa aj samotní novinári, ktorí sa prirodzene agregujú v jednotlivých médiách podľa”krvných skupí”. Treba si však uvedomiť, že 20 rokov je jedna generácia, nálady ľudí sa menili tak, ako sa menia u jednotlivca počas vývoja za týchto 20 rokov. Od naivity dieťaťa po rebéliu pubertiaka až po rozvahu mladého človeka na prahu dospelosti. Tak aj my sa staviame ku tomuto členstvu. S rozvahou, ale s uvedomovaním si kladov aj záporov.
Prosperujúca, bezpečná a slobodná Európa, rešpektujúca identitu národných štátov je dobrý projekt, ktorý je však v ohrození a preto treba prísť k eurovoľbám. Myslím, že tentoraz patria k určujúcim pre to, čo nás čaká.
Hlavne bezpečnú Európu si prajem pre nás a naše deti, aby sme nemuseli riešiť sociálne búrky aké sa vyskytujú v niektorých metropolách. Potrebujeme viac sebaurčenia a vzájomnej dôvery. To si vyžaduje správne politické idey a rozhodnosť.
A úplne na záver.
Môj názor ako presvedčeného Európana je jednoduchý. Som za členstvo v EÚ. Som proti federalizácii EÚ a som proti obmedzovaniu práva veta a suverenity členských štátov.
Dušan Piršel
Dodatok Mariána Moravčíka:
K tejto téme si dovolím trochu dlhší dodatok.
Niektoré problémy sú vo veci prepletené ako v gordickom uzle a skúsim čitateľom naznačiť aspoň niektoré z nich ako zreteľné vlákna, podľa ktorých by sa mohol dať ten uzol rozpliesť.
Predovšetkým – ako pri každých voľbách – ide o osoby, ktoré by mali riadiť štát. V prípade eurovolieb – nadnárodný štátny zväzok. V príspevkoch na našom portáli aj s prof. Husárom dlho nariekame nad úrovňou riadenia ministerstiev Slovenskej republiky. Z tohto pohľadu je výber v eurovoľbách (pre Slováka/Slovenku) veľmi tristný.
Dostali sme na výber strany (ľudí), ktorých vrchol doterajšieho riadenia je firmička s niekoľkými stovkami zamestnancov, úspešná hlavne vďaka konexiám. Niektorí z týchto ľudí už mali v rukách riadenie štátu – a čo ukázali? Vari im riadenie európskeho zväzu pôjde lepšie? A niektorých sme dokonca videli aj tam. Čo ukázali, okrem toho, že boli schopní rozprávať do mikrofónu a získali v europarlamente funkcie? Myslím – čo vykonali prospešného, čo sme pocítili aj my na Slovensku?
Som v rozpakoch nad kandidátmi do eurovolieb, ktorých mená a tváre sa na verejnosti objavujú po prvý raz. Že by sme naozaj klesli tak hlboko, že úplne neznáme osobnosti (a strany) majú šancu dostať sa do europarlamentu? Že by predsa radšej vrece zemiakov…
Lebo v rozpakoch som aj z ponuky strán, ktoré vlani vyhrali parlamentné voľby. Že by nemali koho ponúknuť a pokúšajú sa recyklovať mená, ktoré sa osvedčili? Alebo si po niekoľkých mesiacoch vládnutia uvedomili, že to naozaj nie je také jednoduché, a pokúšajú sa stratiť v modrých kreslách europarlamentu? S vedomím, že Slovensko je aj tak príliš malé na to, aby otáčalo kormidlom v EÚ.
Tak koho? V neprehľadnej situácii človek často začína vylučovacou metódou, alebo podľa najzávažnejšieho problému. A tu treba povedať celkom jasne, že „Slovexit“ – vystúpenie Slovenska zo zväzku, to nie je relevantná téma. Žiadna zo zúčastnených strán nemá v programe odchod Slovenska z EÚ. Keby aj – je to problém, ktorý sa nerieši na pôde europarlamentu.
Pozrime sa na príklad Brexitu. Každý si od tribúny europarlamentu pamätá populárneho kritika Nigela Faragea. On a jeho strana by však samé Brexit nedosiahli. Skutočným organizátorom Brexitu bol konzervatívec David Cameron a o Brexite sa rozhodlo v referende. Každý, kto hovorí o tom, že v súčasných eurovoľbách „ide o udržanie Slovenska v EÚ“ nie je nič viac, než jarmočný podvodník, ktorý pod hlasným strašením skrýva vlastnú agendu. Alebo skrýva, že vlastne ani nemá čo konštruktívneho ponúknuť, len je zásadne proti „suverenite Slovenska“ a bude vždy poslušne konať podľa „pokynov zhora“. Preto pred voľbami sľubuje len to, čo určite dodrží – udrží Slovensko v EÚ, lebo Slovensko aj tak „nikam neodchádza“.
Najväčší problém teda nie je odchod Slovenska, ale ako vyššie uviedol autor komentára Dušan Piršel – je to budúcnosť europrojektu. Či ostane tým, čím sa nám javil pred 20 rokmi, keď sme vstupovali, alebo dovolíme, aby sa zvrhol na totalitárne impérium. Slovensko je príliš malé na to, aby možnému nepriaznivému vývoju mohlo samé zabrániť.
Ale kým máme možnosť nedať sa a bojovať o lepšiu a konštruktívnejšiu budúcnosť, nemali by sme to vzdávať predčasne.
