Ilustračný obrázok: Dafnis a Chloé – Louise Marie-Jeanne Hersent-Mauduit Wikipedia
Kapitola tridsiata piata,
v ktorej Dionýsofanos rozpovie,
ako a prečo sa zbavil syna.
-Otcovské pásol Dafnis stáda…
Či by nám bolo napadlo?
Brata si, Astip, rýchlo hľadaj!!
Milujú ľudia divadlo…
Zo svojho pleca pláštik zhodí.
Lepeší, len sa zapráši.
Prvý chce naliať čistej vody,
Udiviť brata na paši.
Za ním sa ženie celá mela –
Sluhovia, slúžky, rodičia…
„Uloviť chcú ma ako zvera…
Hviezdy mi teda nežičia…“ –
Pomyslí Dafnis, húf keď zbadá.
„S Gnatonom si ma unesú…
Život bol, je a bude zrada..!“
Uteká Dafnis k útesu:
„Vyleziem nahor, zhyniem, skočím…
Ukončím svoje trápenie…
Slzami Chloé hrob môj zmočí…“
Pochopí Astip: -Dafnis, nie!!!
Ustrnú kozy. Lúka stíchne…
-Nemusíš sa nás oddnes báť.
Šanuj si svoje nohy rýchle!
Si mi ty, Dafnis, rodný brat!!
Otec môj je aj otcom tvojím.
Moja mať je aj tvoja mať.
-Huncútstiev pánskych ja sa bojím.
-Nymfami sa ti budem kliať!
Uverí Dafnis. Vyčká. Stojí.
Dobehne Astip, vydýcha…
-Bratia sme, Dafnis! Navždy svoji!
Gnatonov kaktus dopichal…
Padnú si bratia do náručia.
Dobieha Sofan, Kleara…
-Ľudia nás nikdy nerozlúčia!
O teba rod sa postará!
Zaplače lúka od radosti,
Každý sa s každým bozkáva.
(Gnaton sa iba tajne zlostí.)
V paláci bude oslava!
Po pánsky Dafna priodejú –
Čistučký odev na mieru .
Na miskách nosia pánske menu,
Najkrajšie slúžky vyberú…
-Včera sme ešte nevedeli,
milý náš synček, o ničom.
Túli sa Dafnis ku materi,
Túli sa k novým rodičom.
Volanie rodu, rodnej krvi…
Vlní sa bujné kaderie…
Chvíľu sa nový otec mrví,
z driemot sa sťaby preberie:
……………………………………
-Oženil som sa veľmi skoro,
Skoro som sa aj otcom stal.
Všetkým nám spolu dobre bolo.
Syna aj dcéru požehnal
Najvyšší. Buď mu za to chvála.
Dožičil nám aj Astipa.
Bohyňa Lásky pri nás stála –
Ďalší syn hneď sa pripýtal.
Videlo sa nám príliš veľa
štyri mať deti na šiji.
Ťažko si človek navyberá.
Ľahko si dušu zašpiní.
Podľahla pýcha hlúpym radám…
Aj iní to tak robili…
Dieťa snáď v lese ktosi zbadá,
v paláci keď je nemilý.
Do hája vošla Sofrosina,
spravila, jak jej kázali:
Zbavili sme sa svojho syna,
pamiatky pri ňom nechali…
Najkrajší purpur, nožík, brošňa –
Predmety hodné mohyly…
Nebola koza keby došla…
-Moiry to takto riadili…
-Umrel nám syn aj milá dcéra,
obaja zašli v jednom dni.
Morová rana nevyberá,
milosti sme my nehodní.
Prozreteľ ťa nám uchovala.
V starobe máme oporu.
Astip má brata, Bohu chvála!
Majte sa stále pospolu.
Nesúď nás, Dafnis, veľmi prísne –
Zaviedli ľudia móresy.
Spomienka srdce bôľom stisne.
Dedičstvom oboch poteším.
Nezúfaj, Astip, Dosť je toho,
nebude nik z vás biedu trieť.
Aj keď si všetko získať mohol.
-Nad brata pre mňa daru niet!
-Bohatstvom kráľ ma neprevýši –
Veľa mi pôdy prichodí.
Otrokov viac mám ako myší,
zlato mi robí obchody.
Napoly všetko… Ale predsa…-
Dostane Dafnis dedinu,
nájdený kde bol, s kusom lesa.
Bez kôz by hádam zahynul.
S Lamónom nech sa tešia spolu,
usmieva nech sa Myrtala.
Poznáme teraz pravdu holú –
Od mala chlapca piplala.
-Dobre, že vravíš, otec milý, –
Dafnis si zrazu spomenul, –
Utekám! Kozy by už pili.
Zahnať ich musím k prameňu.
Čakajú na mňa, na môj nápev.
Nenechám zájsť ich od smädu.
-Stádo ti, synku, nezakape,
iní ho k žriedlu povedú.
Pastierov dám ti, chlapov rúčich.
Ty im len riekni, kedy, kde…
-Teší sa duša, potok zurčí,
ochladím nohy vo vode…
Smejú sa všetci, kto ho čuje.
-Oddnes si, Dafnis, veľký pán!
Nerobí pán, len prikazuje.
-Ja sa snáď z toho poskladám..!
-Zručnú mám čeľaď. Kozy tvoje
pastieri hravo popasú.
My teraz, synu, ale poďme –
modliť sa tvoju za spásu.
Vďaku vzdať tvojmu záchrancovi –
Diovi priniesť obety.
Cez plecia prehoď chlamon nový,
Láskou nech Boh nás osvieti.
A potom – všetci do hodovne!
S nami nech ľud sa radostí!
Každému dajte, čo si povie –
Dnes je náš dom aj pre hostí.
……………………………………..
chlamon – druh plášťa
Moiry – sudičky, bohyne osudu
D r a g o /podľa Longa/
jeseň 2013 – zima 2024