(úvaha na hranici zdravého rozumu)
Štve ma, že progresívci majú navrch. Lebo – nalejme si čistého vína – majú. Tá presila je prítomná všade: v médiách, v rečiach „o slobode“, v tej enormnej snahe preprogramovať svet na verziu, ktorú by žiadny softvérový inžinier nepodpísal vlastným menom ani pri vysokom promile v krvi.
Skúsila som si to rozobrať metodicky ako sa na človeka, ktorý sa pod tlakom pochybných agend odmieta rozpadnúť, patrí. Metodika môže byť spočiatku nudná, ale neskôr býva prekvapivo efektívna.
Základná finta je známa: progresívci sú väčšinovo naprogramovaní. Môže sa medzi nimi objaviť jedinec menej bystrý, prípadne ľahko ovplyvniteľný, ale to je nepodstatné – takýto typ je ešte ochotnejší prijať akýkoľvek program a pripojiť sa k nemu ako zariadenie, ktoré konečne našlo kompatibilnú nabíjačku.
Tie agendy – neprirodzené konštrukcie, ktoré už dávno nesúvisia ani s prírodou, ani s človekom, ba ani so základnou logikou – sú presne to, čo človeka so zdravým rozumom skolí do dvoch minút migrénou. No nie tak progresívci. Ich evidentne z toho hlava nebolí. Ich program beží ako po masle.
Druhá strana, teda my, sa síce tvári uvedomelejšie a vie sa o zdravý rozum oprieť, no zároveň ho používa tak diskutabilne, že by si tiež zaslúžil servisnú prehliadku. Večné súboje…nie je nad to použiť zdravý úsudok a poslednú energiu na zničenie vlastného tábora. Proti jednoliatej naprogramovanej mase nemá tak druhý breh prakticky šancu, nehovoriac o tom, že sa na rozklade podieľa rovnako horlivo, len z opačnej strany barikády.
Mňa ale upútalo iné – to slovo „naprogramovaní“.
Ak to tak fascinujúco funguje u nich, prečo to neotestovať aj na nás? Keďže uvedomelosť druhého brehu ostáva stabilne prilepená niekde medzi zlostnou výmenou názorov a skákaním si do vlasov a je zrejme zbytočné očakávať, že sa posunie o stupeň vyššie, nech teda klesne o stupeň nižšie – tam, kde to nevyžaduje duchovný asketizmus, kde stačí jednoduchý, opakovateľný impulz.
Takže… prečo sa jednoducho nenaprogramovať tiež?
Zdravú, silnú myseľ odsunúť bokom a nahradiť ju niečím menej komplikovaným, no o to účinnejším: každodennou hodinou so slúchadlami, v ktorých sa namiesto katastrofických správ bezmála o konci sveta a komentárov o tom, čo zas progresívni entuziasti vykonali, ozývajú mäkké, no dôrazne modulované frázy typu:
„Som plná/ý sily a nijaký progresívny fajnšmeker ma nemôže rozhádzať, nech robí, čo robí.“
„Viem – ako človek z druhého brehu, ktorý ešte vlastní zdravý úsudok – komunikovať slušne a vecne a ostávam pri tom, aj keď sa svet mení na surrealistické panoptikum“.
„V takejto kultivovanej komunikácii dokážem spoločne s ostatnými dospieť k výsledkom, ktoré sa dajú aj realizovať, nielen o nich do odkväcnutia debatovať.“
Podvedomie si to uloží, brániť sa nebude – ono sa očividne nebráni ničomu. A koho jedna hodinka z dňa zabije? Navyše je to tak pohodlné, že to nevyžaduje ani minimálnu námahu. A po niekoľkých dňoch či týždňoch podvedomie začne meniť nastavenia, prosto – preprogramovávať sa.
A týmto jednoduchým procesom sa aj my dopracujeme k táboru v našom prípade zdravo naprogramovaných jedincov tvoriacich jednotnú silu bez dramatických rozpadov, bez neustáleho hľadania vinníka vo vlastných radoch, pripravených odpovedať bez zbytočných nervových výbojov.
Musel by v tom byť čert, aby to nefungovalo, keď to tak obdivuhodne funguje u nich.
No a progresívnym fajnšmekrom sa konečne budeme vedieť postaviť rozhodne a čelom. Bez migrény a bez chaosu – ako adekvátne naprogramované jednotky.
Slávka
Dodatok Mariána Moravčíka
Cestujeme na lodi bláznov. Bláznov nepresvedčíme, aby zmenili smer, ani ich nedokážeme naučiť ovládanie lode a navigáciu. Musíme vystúpiť, aspoň na záchranný čln a nájsť si iné plavidlo alebo ostrov. Majme čisto aspoň doma, keď sa vonku musíme brodiť odpadom.
Niekde treba začať a s vlastným preprogramovaním skúsenosť mám. Funguje to. Prvým príznakom je to, že človeka prestanú progresívci rozčuľovať a prestane mať nutkanie na nich reagovať. Ako počasie. Človek vie, že ho nadávaním nezmení, a tak si pre istotu von berie dáždnik. To stačí.
