Ilustračný obrázok – plagát z oficiálnej stránky mesta Prešov
Úvodná poznámka autora:
V súvislosti s úmrtím dramatika Jána Soloviča (8. 3. 1934 – 10. 7. 2022) sa vraciam k svojej nadčasovej recenzii, ktorú som pôvodne publikoval v Literárnom týždenníku (dvojčíslo 29 – 30 / 2003) a následne v knihe literárno-dramatických reflexií Nad vedou (tiež 2003). Pokladám to za vhodné najmä vzhľadom na uverejňovanie nepresných informácií vo viacerých zdrojoch, ktoré napríklad uvádzajú, že bol docentom Vysokej školy múzických umení od roku 1978 do odchodu do dôchodku. V skutočnosti mu akademický titul od udelenia prináleží bez časového ohraničenia a na VŠMU pedagogicky pôsobil v rokoch 1976 – 1980. Viem to z prvej ruky, pretože viedol náš ročník filmovej a televíznej dramaturgie a scenáristiky.
***
Dráma v srdci Európy
Najnovšia historická hra jedného z troch žijúcich klasikov slovenskej dramatickej literatúry Jána Soloviča Krvavý trón (Tympanon, Bratislava, 2002) nevdojak vstupuje do mimoriadne aktuálneho kontextu, čo svedčí tak o intelektuálnej i intuitívnej predvídavosti autora, ako aj o sužujúcej skutočnosti, že dejiny sa naozaj pohybujú v kruhu, či po špirále.
V eufórii prevratných spoločenských zmien na rozhraní 80. a 90. rokov 20. storočia iba najinformovanejší mohli predpokladať, že v globálnom i lokálnom meradle sa napriek proklamovaným heslám o tolerancii nebudú zmierňovať napätia konfesionálneho, etnického, politického, skupinového i osobného charakteru, v ktorých vždy ide väčšmi o konflikt zištných záujmov ako o spor názorových odlišností.
A vari ešte menej ľudí mohlo tušiť, že zápas konkurenčných náboženských, národných, ekonomických a historických ambícií, ktorý bipolárny svet paradoxne tlmil do podoby zdržanlivého diplomatického dialógu a pozičnej šachovej stratégie protiľahlých mocenských centier, sa postupne presunie z neviditeľných frontov studenej vojny, vedenej najmä pod povrchom viditeľných udalostí, a že na prahu 3. tisícročia svetom začnú lomcovať neskrývané militantné postoje, silové riešenia a otvorené zrážky, v ktorých vidina momentálnej prevahy a pocit neopakovateľnej historickej výhody víťazí nad zdravým rozumom, racionálnym prístupom a spoločnými vývinovými perspektívami ľudstva, ktoré sa už nemôže na planéte Zem donekonečna správať ako nenásytní dobyvatelia európskej proveniencie na územiach pôvodných amerických obyvateľov, ale ako zodpovední kozmonauti v ohraničenom priestore vesmírnej lode s vyčerpateľnými zdrojmi nevyhnutnými na prežitie ďalších generácií.
Americká celosvetová vojna proti komukoľvek a čomukoľvek má znaky hypermoderných križiackych výprav a Slovensko sa v aktuálnych siločiarach európskeho a globálneho vývoja pomaly, ale iste a celkom zákonite vracia do atmosféry reformácie a následnej rekatolizácie spred troch storočí. Je nesmierne skľučujúce, že príbeh Juraja Ottlíka, ktorý unikal smrti v bojoch proti Turkom i na popravisku Antónia Caraffu v Prešove, odzrkadľuje najsúčasnejšie tendencie v miestnych, kontinentálnych i planetárnych dimenziách.
Osud knižne publikovanej hry a jej renomovaného autora dokresľuje terajšiu žalostnú spoločenskú a kultúrnu situáciu v srdci Európy. Diela Jána Soloviča desaťročia plnili hľadiská profesionálnych divadiel na Slovensku i v zahraničí. Scéna Slovenského národného divadla je však preňho dodnes neprístupná a po trinástich rokoch totálneho ignorovania autorovej dramatickej tvorby všetkými slovenskými kamennými divadlami napokon uviedlo Divadlo SNP v Martine jeho úspešnú komédiu z obdobia 70. rokov.
Je zrejmé a čoraz očividnejšie, že každá religiózna, etnická, názorová, vkusová i rýdzo obchodná komunita sa cíti byť vyvolenou a povolanou aj na ovládnutie duchovného priestoru spoločnosti a krajiny. Preto sa ustavične a všade stretávame s absurdným úsilím chápať aj slovenskú literatúru, vrátane dramatickej, len ako popularizačný prívesok či estetický doplnok určitej straníckej organizácie, cirkevného spoločenstva, etnickej skupiny či lóžového bratstva.
Správne riešenie neriešiteľného literárneho, umeleckého a spoločenského hlavolamu spočíva v hľadaní možností kooperácie tvorivých individualít a ich zoskupení ponad hranice úzko vymedzených get a ponad spory minulosti i súčasnosti a v úsilí dosiahnuť novú kvalitu vzťahov, ktorá sa nezaobíde bez vzájomnej úcty, rešpektu, pochopenia, vciťovania sa do situácie druhého a bez kolegiálnej solidarity. Za všetko hovorí text epilógu hry: „Pápež Ján Pavol II. pri svojej ceste do Prešova v roku 1995 sa pomodlil Otčenáš pri tabuli obetí generála Caraffu“ (obetí násilnej rekatolizácie Slovenska).
Myslím si, že v tom spočíva naliehavé posolstvo najnovšej hry Jána Soloviča, ktoré vyplýva tak zo životného príbehu jej hlavného hrdinu, ako aj zo životného príbehu jej autora a jeho tvorby. Tí, ktorí dnes tvoria dramaturgické, autorské a najmä upravovateľské zárobkové jadro činohry Slovenského národného divadla jednoducho nikdy nenaplnia hľadisko našej prvej scény tak, ako ho naplnilo vyše 600 repríz Solovičovej historickej komédie Peter a Pavel. Štát však zrejme ešte dlho bude mať na štedré financovanie ich súkromného podniku. Uvedenie morálne apelatívnej, kreatívne strhujúcej a kompozične brilantnej historickej drámy Jána Soloviča Krvavý trón na doskách SND a ďalších slovenských chrámov zasvätených Tálii, by bolo nielen autorovým veľkým comebackom a diváckym zadosťučinením, ale aj revitalizáciou najpozitívnejších univerzálnych hodnôt humanizmu v rozmeroch umeleckého i spoločenského pohybu.
Mgr. art. Pavol Janík, PhD. (magister artis et philosophiae doctor)
predseda Spolku slovenských spisovateľov (2003 – 2007)
tajomník Spolku slovenských spisovateľov (1998 – 2003, 2007 – 2013)
šéfredaktor časopisu Spolku slovenských spisovateľov Literárny týždenník (2010 – 2013)
Jeho diela preložili do 28 jazykov a publikovali v 50 krajinách.