Obrázok od Clker-Free-Vector-Images z Pixabay
Úvod Mariána Moravčíka: Pred niekoľkými týždňami sme do redakcie dostali osobnú skúsenosť jedného z našich prispievateľov s celebritou – Eduardom Chmelárom. Zámerne sme nepublikovali tento materiál skôr, kým bola situácia živá, lebo nie je našim záujmom vstupovať do osobných konfliktov, no celá príhoda je zdrojom vecného psychologického poučenia, ktoré zhrnieme na záver a ktoré by bolo škoda nechať bez povšimnutia.
Na zníženie rizika, že sa tento článok bude interpretovať len v osobnej rovine, uvedieme najskôr popis iného zážitku nášho prispievateľa (Ladislav Hvižďák) s inou celebritou – Borisom Filanom. Príspevok uverejnil v blogu na Pravde a uverejňujeme z neho len najdôležitejší úryvok:
Asi v polovici trefných i menej trefných dialógov medzi otcom a synom i monológov došlo k niečomu, čo možno nielen mne , ale i viacerým ostatným prítomným skoro vyrazilo dych. Z auditória sa ozval slabý detský plač, ktorému som ja ako už ostrieľaný dedo dvoch vnukov , nevenoval pozornosť. No po Filanovom dosť nemiestnom: „Urobte s tým deckom niečo, ja sa nemôžem sústrediť, alebo choďte preč,“ sa zahanbená mamička so svojim potomkom pobrala kade ľahšie. Mne ostala sánka zaseknutá a zrazu sa predo mnou objavil iný Filan ako človek. Z mäsa a kosti. Odhalený. Tak ako on sám odhaľuje veci, pomery i skutočnosti na svojich cestách. Tak sám poodhalil aj to, čo možno nechcel. Smutnej mamke možno stačilo povedať: prepáčte prosím, ja sa nemôžem sústrediť, neupokojili by ste láskavo svojho potomka? Alebo niečo podobné. Aj prítomní by to zobrali ináč, ako to, čo sa v skutočnosti stalo.
A nakoniec som sa i sám utvrdil v tom, že je lepšie raz vidieť a zažiť ako sto krát čítať, vidieť alebo počuť. Keď na samý koniec autogramiády som sa odvážil osobne vyzdvihnúť jeho celoživotnú prácu aj na poli populárnej hudby a zábavy a samozrejme cestopisov mi odvetil, že viac mu lichotia pocty od žien ako od mužov. Škoda. Ja svoju pochvalu nedávam hocikomu, hoci som pán nikto-milión.
Komentár Mariána Moravčíka: Pisateľ blogu sám seba charakterizuje ako „nikto-milión“. Pre poučenie z tu zverejnených príhod je to veľmi dôležitá charakteristika. Poznám pisateľa osobne a je to typ nekonfliktného človeka. Je z neho cítiť, že nemá vo zvyku reagovať agresívne. No zároveň slovo „nikto“ znamená, že na prvý pohľad nie je pre celebritu „sexi“. A tým sa mu podarilo odhaliť možno pravú motiváciu autora bestsellerov Borisa Filana – nie rozdávať seba a svoje skúsenosti ľuďom, ale naopak, dostávať pozitívnu energiu od ľudí, ktorí „sexi“ sú.
V tomto svetle treba vnímať aj druhú príhodu, tentoraz s Eduardom Chmelárom. Ladislav Hvižďák píše:
Predvčerom (14. 6. 2022 – pozn. MM) som mal možnosť spoznať na Slovenskej politickej i masmediálnej scéne známeho človeka aj z blízka, ktorý sa na našej politickej , žurnalistickej , vedeckej, filozofickej i propagandistickej scéne objavuje už dosť dlhú dobu. K nám do Košíc, na krajný východ, dze nič ňit, prišiel docent v odbore slovenské dejiny pán Eduard Chmelár. Ja ako neformálny člen klubu ISOP a člen organizácie protifašistických bojovníkov som zašiel do miestností , ktoré patria týmto dvom organizáciám aby som si tam odložil svoje tašky pred cestou domov. Po zvítaní sa so známymi som tam uvidel už spomínanú osobnosť, ktorá hlavne počas vlád Roberta Fica dostávala v „našich“ médiách priestor skoro každý deň na vyjadrenie svojich názorov na svet a udalosti okolo nás. Teraz za vlády plagiátorov a mafiánov a tých správnych riťolezcov na „našej“ mediálnej scéne už o neho skoro nezakopnete. Možno nepíšem pravdu lebo som sa začal správať podľa vety:“ Keď chceš byť zdravý – vypínaj správy.“
Myslím, že celkom podnetná diskusia, na ktorej sa na naše východniarske pomery zúčastnilo až okolo 100 záujemcov , mala zaujímavý priebeh. Moderátor i pán docent rozoberali nedávno nim vydanú knihu Rekonštrukcia slovenských dejín …, a venovali sa slovanstvu a jeho dejinám až po dobu bronzovú. Myslím , že mnohých zúčastnených diskusia zaujala a bola v mnohých smeroch podnetná akurát sme skoro nič nezabŕdli do súčasnosti a problémov, ktoré trápia obyčajných ľudí, nie zmatkovičovcov a nie ľudí s príjmom 2000 Euro +, a to ceny energií, benzínu, nafty, potravín a aj ostatných produktov dennej spotreby. Hovorilo sa i o terajšej kapitalistickej demokracii-demokratúre a jej nositeľoch, ktorí sa „ poctivo“ zaslúžili o to kde sme sa za 32 rokov budovania slobody a demokracie dostali. Na moju otázku , už po skončení podujatia, ohľadom toho aká spoločnosť alebo režim, by najviac vyhovovala väčšine obyvateľstva, som dostal odpoveď, že vraj osvieteného diktátora, či monarchu aspoň na 20 rokov. Neviem, či to bolo myslené vážne, alebo len sarkasticky, ale po tom ako som si spomenul ako sa mladý študent v 89 roku bil za demokraciu a slobodu a po tridsiatych rokoch dospel do štádia, že máme, čo sme vtedy nechceli.
Nedalo mi to a ja debil, dezolát a pán nikto-milión, som si dovolil poznámku na jeho reakciu na to čo sa deje u našich susedov na Ukrajine a Donecku povedať, že má podobný názor ako „slovenské mienkotvorné média“. A to som nemal. Pán docent ma viackrát počastoval výrazom : „ Ty chu…., ty sa ničomu nerozumieš. Ovládaš 6 jazykov ako ja? Španielsky, arabsky, ďalšie nespomenul, nevieš nič a pletieš sa do niečoho čomu nerozumieš.“ Ostal som vyfackaný a stratil som reč po tomto jeho profesorskom a spoločenskom a kultúrnom vystúpení. Preboha, čo som si to dovolil ja pán niktoš vyjadriť svoj názor, ktorý nesúladí s jeho? Pritom na prednáške bolo viackrát, aj ním, povedané : Nesúhlasím s vaším názorom , ale máte ho právo vysloviť. Bodka. Nemáme. Nielen konšpiračné média a politici ako Blaha i Rostas sú vytláčaní z mediálneho – toho správneho priestoru, ale i ich kritici ak je vyslovený proti nim opačný názor sú na jednej lodi „s našim establišmentom „ Hurá. Ďakujem. Aspoň viem kto som. Ani v krčme 4 cenovej skupiny, by som sa niečo také o sebe nedozvedel.
Komentár Mariána Moravčíka: Ešte raz apelujem, aby sme poučenie z vyššie uvedených príhod hľadali mimo osobnej roviny. Pre psychologické posúdenie týchto situácií je dobré si uvedomiť, ako veľmi modelujú našu realitu médiá. Doslova vytvárajú našu realitu, v ktorej virtuálne žijeme, a túto virtuálnu realitu považujú za reálnejšiu, než je tá fyzická. Obidve spomenuté osobnosti sú mediálne exponované. Žijú priamo v mediálnej bubline, respektíve zo svojej mediálnej bubliny.
Jednou z charakteristík mediálnych bublín je to, že sú jednosmerné. V strede takej bubliny je zdroj informácií, ktorý ich vyžaruje do priestoru, a okolo sú prijímatelia „nikto-milióny“, od ktorých sa neočakáva iné, len adorácia a tichý súhlas. Akékoľvek narušenie tejto schémy je narušením komfortnej zóny celebrity.
Vo vyššie uvedenej citácii som zvýraznil jednu časť, ktorá veľmi poučne ilustruje sugestívne pôsobenie médií – aj rekurzívne na zdroj informácií. Keď vezmeme do úvahy, že hovoriaci sa vžil do svojej predstavy Slovenska ako osvietenej monarchie a seba ako monarchu alebo šľachtica z úzkeho kruhu okolo monarchu, tak je úplne pochopiteľná reakcia na „niktoša“, ktorý si dovolil správať sa k celebrite ako rovný s rovným. Médiá (vrátane všetkej reklamy, ktorej sú plné) cielene vytvárajú v spoločnosti návyk veriť mediálnym obrazom, prijať ich za realitu a konať podľa toho.
Poučenie si čitatelia určite nájdu individuálne, no ponúkam dve:
- Nenechajte si od médií kriviť realitu. Nepodliehajte tomu, keď ste prijímateľom, a už vôbec nie vtedy, keď ste zdrojom informácií v médiách.
- Dôverujte „kompasu v nás“ viac ako mediálnemu obrazu. Celebrita, ktorá vás uráža, si nezaslúži vašu dôveru a určite uprednostní svoje záujmy pred vašimi, keď by malo ísť politicky do tuhého.
