Nevieme. Kandidáti na poslancov v Bratislave rozdávali sáčky, v ktorom boli hrnček, malý notes a guľôčkové pero s menom kandidáta. Dovolím si čitateľovi ponúknuť úvahu, ktorá hlbšie a širšie chce analyzovať, myslím si, neutešený stav našej spoločnosti.
Ba to vyjadrím aj tak, že dnešná neoliberálna globalizácia sa dostala do kritického štádia. Najkoncentrovanejšie sa to prejavuje v tom, že napriek ohromnej expanzii výdobytkov IT technológií, ktoré ponúkajú nebývalé možnosti zväčšovania, ako hovoria ekonómovia, produkčnej sily spoločnosti a vytvárajú predpoklady oslobodzovania človeka od diktátu obmedzených zdrojov (na čo zabúdame), prebieha v čoraz vyhranenejšej podobe a čo raz bezprostrednejšie v celoplanetárnych rozmeroch (spoločnosť Monsanto) proces „odľudšťovania ekonomiky“ a jej rastúceho odcudzenia, ako hovorí prognostik J. Naisbitt, tak vo vzťahu k človeku ako aj vo vzťahu k prírodným zdrojom či všeobecne, prírode. Spoločnosť MONSANTO SLOVAKIA, s.r.o. sa v roku 2020 dostala do zisku z 26 026 € na 162 290 € a tržby jej narástli
o 8 % na 6,920 mil. €. To nevidí úzkoprsý pohľad politikov.
Ako dobre denne vidíme, tento všeobecný rozpor má veľmi konkrétne podoby v rade ďalších rozporov. V prvom rade musím spomenúť rozpor obsiahnutý v globálnom zhodnocovaní kapitálu. Čo tým myslím? Globálny podnik, napríklad spomenutý Monsanto, na jednej strane vo svojom strategickom plánovaní a reálnom fungovaní nekompromisne počíta a využíva celoplanetárny priestor, jeho podmienky a faktory, no na druhej strane zhodnocovanie svojho kapitálu dôsledne podriaďuje len svojim ziskovým kritériám a egoistickým záujmom bez ohľadu na širšie ekonomické, sociálne a ekologické dôsledky v lokálnom, regionálnom a celoplanetárnom operačnom priestore jeho pôsobenia.
Sme v energetickej kríze a pri výmenách ministrov hospodárstva som nezistil takto potrebný pohľad na fungovanie našej ekonomiky, v ktorej máme celoplanetárne fungujúce podniky (aj Volkswagen). A práve to vedie k odľudšteniu využívania ľudských zdrojov a k deštrukcii sociálnej sféry, ku koristníckemu využívaniu prírodných zdrojov a devastácii životného prostredia, ako aj k deformáciám charakteru a smerovania inovácií spredmetnené vo fixnom kapitáli (máme veľa automobiliek).
Iným vážnym rozporom, ktorý neoliberálna globalizácia celoplanetárne vyostruje a priam obnažuje, je rozpor medzi rastúcou produkciou bohatstva a prehlbujúcou sa nerovnomernosťou jeho rozdeľovania, distribúcie, o čom som už neraz písal. Už sa objavili štatistiky koľko málo ľudí, malé percento multimilionárov má viac bohatstva ako polovica celosvetovej populácie.
Na to sa u nás úplne zabúda a tak neustále hovoríme o chudobe. Podpredsedníčka Jednoty dôchodcov v TV žobre, aby sa polepšilo dôchodcom.
Voľby nedali smer, ktorý by uvedený trend zmenil. Veď sme si volili aj komunálnych poslancov, ktorí by mali vedieť aký je stav ohrozenia našich lesov, ako sa nevyužíva naša pôda, či ako sa vraciame k trojpoľnému osevnému postupu. Nejedná sa iba o prosté zväčšovanie rozdielov v bohatstve, ale že ide o prehlbujúcu sa priepasť medzi zväčšovaním bohatstva, ktorého vecný obsah tvorí čoraz väčší podiel produktov vyrábaných a spotrebovávaných pod vplyvom umelo vyvolávaných potrieb, nanucovaných všadeprítomnou reklamou, ktorá preruší vysielaný program.
Ide aj o nezmyselné zbrojenie, teda medzi zväčšovaním bohatstva, ktoré je vlastne stále viac mrhaním a plytvaním zdrojmi na jednej strane a neúnosným podielom tých častí ľudstva, ktoré tvoria dlhodobo nezamestnaní, sociálni vydedenci, lumpenproletariát, obrovské skupiny skupiny obyvateľov, ktoré sú vystavené biede, chudobe, o ktorej už viackrát hovorila a vyčíslila pani prezidentka.
Po voľbách nás politológovia presvedčili, že vedia sčitávať a odčitávať. Neponúkli dnes objektívne potrebnú požiadavku na ekonomickú silu SR v podmienkach globalizácie, a nedozvedel som sa ani o politickej sile, ktorú Slovensko v dnešnej EÚ potrebuje, a hlavne v čom spočíva, a to tej ktorej strany.
Aj politológovia aj naši politici musia pochopiť, že 21. storočie nemôže prežiť s etikou 20. storočia. Musia dobre poznať charakter a ostrosť mnohých dnešných rozporov. Inak nemôžu ponúknuť smer nášho napredovania.
Práve to hovorí o tom, že dejinný vzorec, či paradigma dnešnej spoločnosti sa prežila a že neoliberálna globalizácia, ak sa nemá obrátiť proti samotnej civilizácii, vyžaduje novú, všeľudsky dôstojnú paradigmu.
Prof. J. Husár
Bratislava 2/11/2022
Článok pôvodne vyšiel:
https://www.reminiscencie-sucasnost.sk/co-po-volbach/?utm_source=mailpoet&utm_medium=email&utm_campaign=the-last-newslettertotal-posts-from-our-blog-2
Reakcia Juraja Janošovského na FB (3. 11.):
So záujmom som si prečítal.
Prvá pochybnosť je o demokratických pravidlách volieb. Ak má byť volič kompetentný v rozhodnutí (voľbe) musí mať dostatočné vzdelanie a všetky potrebné informácie. Táto podmienka je (nielen) na Slovensku systematicky erodovaná. Debilizácia, nielen mladej generácie, a mediálna manipulácia tvoria agentúrne budovaný základ stability režimu. Konkrétny výber osôb a obsadenia je súčasťou investičnej stratégie rôznych, spravidla zahraničných, investorov.
Druhá pochybnosť je založená na tom, že sme nechali spochybniť nielen plánované hospodárenie, ale aj jeho orientáciu na uspokojovanie potrieb ľudí. Modloslužobníctvo „Zlatého teľaťa“, zisku, je všeobecne prijímaným náboženstvom. Náboženstvom konzumu, trhu (vzdialeného slobodnému obchodovaniu, fungujúcemu pod hlavňami zbraní a globálnych investorov, ktorí majú ruku na spúšti) sme vydali republiku, obce, rodiny, aj samých seba do otroctva.
Tretím problémom je, že nepropagujeme (alebo nemáme?) spôsob, ako pri tvorbe hodnôt a pokroku nahradiť zisk. Uvedomelé konanie ľudí má vždy motív, podnet, impulz! Diskusia o odstránení zisku sa prakticky nekoná. Alibisticky začína návrhmi rôznych regulácií, a končí, pri adorácií „verejného uznania“. To je v politickej praxi veľmi neistá a historicky labilná základňa, ktorú na svoju stranu vždy preklopí menší alebo väčší „mech zlata/peňazí“!
Som s Vami rozhorčený, ale aj frustrovaný dlhým (33 rokov) a hlučným tichom vo sfére zmyslu existencie – pri hľadaní modusu vivendi humánnej civilizácie…
Komentár Mariána Moravčíka:
Obaja páni veľmi presne triafajú do fenoménu zisku ako veci, ktorá nám v globálnom meradle spôsobuje problémy. „Nám“ myslím tých, ktorí žijú z vlastnej práce a nie zo zisku.
Ako píše pán profesor, globalizácia sa dostala do kritického bodu. – Práve s ohľadom na tvorbu zisku. Predstavme si, že vo všetkých častiach globálneho ekonomického sveta sa účtuje v približne analogických sústavách účtovníctva. Všade na svete sú známe globálne trhové ceny a všade sa oceňuje približne rovnako. Všetky transakcie medzi ekonomickými jednotkami sú symetrické. To znamená, že čo je pre jedného tržba (príjem) je pre iného náklad (výdavok). A zamyslime sa, ako je v takomto prostredí možné dosiahnuť globálny zisk.
Tie možnosti sú v princípe dve:
1. Z prírody. Relatívne malými nákladmi sa dosiahne výťažok zo zeme, výrub z lesa, úroda z poľa alebo prírastok stáda, a to tak, že trhová cena výsledného produktu prevyšuje vynaložené náklady. Príroda neúčtuje a jej strata sa nepremieta do globálneho hospodárskeho výsledku.
2. Od ekonomických jednotiek, ktoré nevedú účtovníctvo. Za starých zlatých čias Francisca Pizzarra sa napríklad vymenili zlaté sošky za sklenené korálky (prípadne za odklad popravy). Na civilizovanej európskej strane sa dosiahol astronomický zisk, a ako si to vyúčtovali Indiáni, to nikoho nezaujímalo.
K bodu 2 ešte poznámka. Stretávam sa v ekonomických diskusiách s názorom, že výmena koráliek za zlato je v poriadku, lebo jedna aj druhá strana sú s výmenou spokojné. Možno by som bol ochotný prižmúriť oko, ak by nešlo o globalizovaný svet. Globalizácia však aj Indiánom otvára oči a poznajú hodnotu zlata aj korálok.
Ale je to dobrý modelový príklad. Ide o schopnosť využiť neúplné informácie alebo situáciu druhej strany na dosiahnutie ekonomickej výhody. Podobne ako kúpiť čínske tričko za 1 €, našiť naň nášivku za 0,01 € a predať to celé za 59,90 € (zľavnené z 90 €).
Takže na problém Juraja Janošovského, čím nahradiť zisk ako motivátor, odpoviem protiotázkou? Skutočne je zisk (najdôležitejší) motivátor? Z toho, čo som napísal vyššie vidím, že zisk je určite motivátor, ako drancovať prírodu a ako zneužívať alebo klamať iných ľudí. Nie je práve toto tá príčina, kde sme teraz a prečo profesor Husár napísal svoju úvahu?
Posledný väčší protest bol v Košiciach na Hlavnom námestí, pod Dómom sv. Alžbety. Úžasná stavba. Bol motivátorom na jej postavenie zisk? Bola vôbec zisková podľa našich meradiel? A ak je zisk dôležitejší motivátor ako bola motivácia staviteľov dómu, tak by v Košiciach mala existovať oveľa krajšia, veľkolepejšia alebo aspoň onakvejšia stavba. (Že Luník X? 😉
