Práca – naozaj si ju ctíme?

Nie je to tak dávno, čo sme si prvého mája dokonca aj v súčasnom kapitalistickom zriadení Sviatkom práce znova raz pripomenuli demonštráciu amerických robotníkov z roku 1886 (zďaleka nešlo len o čikágskych; protesty prebiehali naprieč celými USA od New Yorku až po San Francisco; v Čikágu boli akurát najmasovejšie, pričom 6 demonštrantov skončilo zavraždených a 50 ťažko zranených), ktorých hlavnou požiadavkou bol kratší, a síce 8-hodinový pracovný čas. Nejdem v tomto článku rozoberať udalosti tohto dňa spred takmer 140 rokov – možno si o nich prečítať v množstve kníh, článkov či internetových stránok. Chcem sa zamerať na ich odkaz – prácu, resp. snahu o jej skrátenie a tým pádom aj jej náležitejšie zaplatenie (keďže platy mali zostať rovnaké). Prácu, ktorú si naša spoločnosť ctí vraj natoľko, že jej vyčlenila dokonca vlastný sviatok a deň pracovného pokoja. Takej pocty sa neušlo ani matkám, ženám či deťom (o otcoch či mužoch ani nehovoriac – hoci svoj deň majú tiež).

Ja sa však pýtam: Je to pravda? Naozaj si ju ctíme alebo je tento sviatok ponechaný len preto, lebo jeho zrušenie by pobúrilo mnohých pracujúcich, ktorí sú bez ohľadu na politické názory vďační za každý deň voľna navyše? Vzhľadom na to, za aké smiešne peniaze sú mnohí ľudia nútení pracovať – a to nielen v štátoch tzv. Tretieho sveta, ale aj u nás – odpoveď je jasná: Žiaľ, nectíme. Niektorí jednotlivci síce áno, ale spoločnosť ako-taká rozhodne nie.

S poľutovaním je nutné konštatovať, že si ju nectia ako kapitalisti (akcionári, konatelia, prosto vlastníci firiem; súkromní zamestnávatelia), tak ani štát zastúpený vládou (akoukoľvek z tých, ktoré sme tu kedy mali; ako našou, tak ani a už vôbec nie tou v Bruseli – ktorá sa tak síce nenazýva, ale de facto ňou je), ktorá keby si ich ctila, asi sotva by platila svojich vlastných zamestnancov (poštárky, kuchárky na školách, školníkov, upratovačky, lesných robotníkov či stavebných robotníkov opravujúcich naše chátrajúce hrady cez rôzne projektové peniaze pochádzajúce od daňových poplatníkov členských štátov EÚ) okolo úrovne minimálnej mzdy – niekedy trošku viac, niekedy dokonca aj menej. Tak slabo, že pokiaľ majú tú smolu, že nemajú partnera, nemôžu si pri dnešných cenách dovoliť vziať si do podnájmu ani len malý jednoizbový byt v paneláku postavenom za socializmu; povedané Havlovým slovníkom „králikáreň“.  To nie je prejav cti; to je výsmech ľudskej práci.

         Najsmutnejšie je, že si ju nectia ani samotní občania, čoho dôkazom o. i. je aj to, že medzi najobľúbenejšie scénky jedného z najobľúbenejších filmov v rámci celého Česka i Slovenska (Pelíšky) patrí tá, kde Jiří Kodet vykríkne na ulicu „Proletáři všech zemí, vyližte si prdel.“ Proletári sú námezdní, spravidla slabo zarábajúci a ťažko pracujúci robotníci či roľníci, príp. iní zamestnanci. Nikto nemusí schvaľovať politiku bývalej KSČ a už vôbec nie vpád vojsk Varšavskej zmluvy v r. 1968 do Československa, ale urážať za to radových pracujúcich starajúcich sa o naše materiálne potreby je nanajvýš úbohé; je to prejav ak nie primitivizmu, tak potom samotného zla.

         Dôvod, prečo by to tak nemalo byť a prečo by sme si mali ľudskú prácu úprimne vážiť (a náležite ju finančne ohodnotiť), je prostý: Len vďaka nej máme všetky tovary a služby, ktoré vo svojom živote využívame. Niektoré denne (všetky možné potraviny, byty/ domy, svietiace lampy, tečúcu vodu z kohútikov, hrejúce radiátory, splachovací záchod, autá/ autobusy/ bicykle/ vlaky, šaty, nábytky, všetky možné spotrebiče, kuchynské potreby, písacie potreby, papiere, počítače, telefóny, cesty, chodníky, mosty, kontajnery & smetné koše, lavičky, knihy,… výpočet by bol takmer nekonečný; u detí neslobodno zabudnúť na všetky možné hračky), iné len každých pár dní až každých pár rokov (benzínky, lietadlá, lode, kaderníctva, športové potreby, turistické ubytovne, všetky možné opravovne – servisy, lieky, nemocnice, pošty,…); faktom je, že sa nenájde jeden jediný človekom vytvorený tovar či človekom poskytnutá  služba, ktorý/á by nebol/a výsledkom ľudskej práce – či už manuálnej alebo intelektuálnej (väčšinou kombináciou oboch – každý jeden ľudský produkt, ktorý vidíme okolo seba, musel nejaký mozog navrhnúť a nejaké ruky zostrojiť – hoci pomocou strojov, ale plne automatizovaná výroba od ťažby prvotných surovín až po dopravu hotových výrobkov do predajní pre koncových spotrebiteľov je stále len nereálnou utópiou).

Nielen bez vzduchu, vody či jedla, ale aj bez práce by človek ako druh dlho neprežil a veľmi rýchlo vymrel. Práca je teda doslova a dopísmena životne nevyhnutná na existenciu v tomto svete – nie preto, že by sme ju tak milovali, ale prosto preto, že na prežitie a normálne fungovanie v tomto hmotnom svete potrebujeme množstvo tovarov a služieb, ktoré bez ľudskej práce získať skrátka nemožno. Vďaka práci žijeme – a teda kto si neváži ľudskú prácu, neváži si ľudský život.

         A ja sa pýtam: Ako možno práci preukázať väčšiu česť než tým, že ju náležite zaplatíme? Formalitami práci skutočnú úctu neprejavíme. Pozdrav „česť práci“ či oslavy 1. mája sú síce pekným gestom, ničmenej pracujúci sa z nich nenaje; jeho život sa tým nijako nezlepší. Ako som písal už vo svojich dávnejších článkoch venovaných ekonomickej & finančnej ne/spravodlivosti (prvý z nich je tu) , hodnota tovarov a služieb by mala byť priamo úmerná ľudskej práci do nich vloženej. Nie z ideologických dôvodov, ale jednoducho preto, že veškeré tovary a služby sú jej priamym výsledkom. Nebyť práce, nebolo by žiadnych tovarov a služieb – ktoré ňou vyrábame či poskytujeme. Ak má byť náš ekonomický systém spravodlivý, platy, a teda peniaze musia bezpodmienečne odzrkadľovať množstvo práce daného jedinca vynaloženej na produkciu tovarov či poskytovanie služieb pre druhých (keď robím niečo sám pre seba, na žiadne peniaze nárok za to nemám, keďže tým nič pre nikoho druhého nevytváram – no peniaze sú práve na to, aby sme si mohli vďaka nim zaobstarať veci od druhých. Sami od seba si nepotrebujeme nič kupovať).

      Pravda, keďže máme aj empatiu a „zdravý sedliacky rozum“, zamestnanec nemôže dostať presne toľko, koľko vyprodukoval, ale o čosi menej – časť musí odviesť vo forme daní a odvodov (z čoho by sa mu ale malo, príp. mohlo niečo neskôr aj vrátiť). Okrem peňazí na budovanie verejných ciest či chodníkov, škôl, nemocníc atď, časť našich zárobkov sa musí použiť na financovanie tých, ktorí z morálneho hľadiska pracovať nemusia – dôchodcov, invalidov, chorých, ženy na materskej/ rodičovskej, deti v detských domovoch (ostatné deti by si mali živiť ich či už biologickí alebo adoptívni rodičia) či určitú podporu nie vlastnou vinou nezamestnaných. To uvádzam len preto, aby ma nejaký chytrák nechytal za slovíčka.

Faktom však ostáva, že pracujúci nemá dostávať menej kvôli tomu, že z výsledkov jeho práce odchádza značná časť iným práceschopným ľuďom v produktívnom veku – a síce najmä vlastníkom výrobných prostriedkov, v menšej miere aj manažérom, politikom, riaditeľom veľkých štátnych aj súkromných podnikov, dílerom, obchodníkom živiacim sa tým, že kúpia tovar za tisíc eur a predajú ho za tri, vlastníkom nehnuteľností ryžujúcich na predražených prenájmoch, ľuďom nabaľujúcim sa na rôznych európskych (ale aj našich) projektoch a niektorých mimovládkach, realitným maklérom, právnikom,… celkový výčet by bol siahodlhý. Nespravodlivo vysoké platy (neraz až extrémne) majú aj vrcholoví športovci, mnohí umelci (najmä speváci a herci), ľudia z marketingu, modelky, rôzni poradcovia a ďalší.

         Možno si teraz poviete, že predstavitelia vyššie menovaných profesií si nadštandardné príjmy zaslúžia a že na nikom tým neparazitujú; aspoň niektorí. Dovolím si však nesúhlasiť. Pýtam sa, prečo by mal niekto dostávať výrazne viac, pokiaľ jeho práca nie je výrazne ťažšia než práca ostatných? V prípade najbohatších ľudí skôr naopak – väčšina z nich sa zďaleka nenarobí tak ako priemerný robotník vykonávajúci ubíjajúcu manuálnu nekvalifikovanú prácu. Ako som podrobne objasnil už vo svojom prvom článku na túto tému, zárobok má odrážať pracovný čas, obtiažnosť práce, intenzitu práce a kvalitu práce. Nič viac, nič menej.

Pokiaľ niekto dostáva viac, než zodpovedá daným parametrom jeho práce, chtiac-nechtiac zákonite tým okrádajú druhých – ktorí majú o to menej. Mnohí ľudia akoby nechceli pochopiť, že nie každý môže mať viac, než svojou prácou vytvorí. Aby mal jeden viac, než vytvorí, musí mať niekto druhý menej, než vytvorí. To nie je vec názoru, to je zákon zachovania hmoty a energie. A menej mávajú paradoxne väčšinou tí, ktorí vytvárajú najviac a ktorých práca patrí spravidla medzi tie ťažšie, špinavšie, najotupnejšie a najneatraktívnejšie. Ako vypozoroval už Marx, „úmerne tomu, ako sa zvyšuje odpudivosť práce, mzda klesá.“ Neplatí to síce stopercentne, ale značnú nepriamu koreláciu medzi odpudivosťou práce a výškou mzdy nemožno nevidieť.  

         Je pritom úsmevné, že mnohí z týchto nadpriemerne zarábajúcich sa tvária, ako želajú aj obyčajným robotníkom vyššie platy – no ubrať zo svojho nechce nik. A pritom aj a najmä u nich sú peniaze tých, ktorým by ich vraj dopriali. Pripomína mi to jeden Tolstojov výrok: „Sedím na chrbte muža, dusím ho a nútim ho tým, aby ma niesol, no seba i ostatných uisťujem, že mi je ho veľmi ľúto a že si želám zmierniť jeho útrapy všetkými možnými spôsobmi – okrem zosadnutia z neho.“  Obzvlášť to platí pre kapitalistov a politikov. Tvária sa, že chcú pre pracujúcich len to najlepšie; „rozmýšľajú“, kde a ako im pridať na platoch, no sebe neuberú ani cent. Prvoradé je pre nich očividne to, aby ich tí pracujúci živili a aby ich živili čo najštedrejšie. Len nech ich ďalej nesú na svojich pomyslených chrbtoch – speváci im budú do toho spievať, herci a filmoví režiséri premietať filmy (aby žili aspoň prostredníctvom fiktívnych charakterov v nich, keď vo svojich vlastných životoch nič záživné väčšinou neprežívajú…), vrcholoví športovci poskytovať lacnú zábavu v podobe dívania sa na „impozantné“ umiestnenia lopty či puku do siete (aký by bol náš život bez toho ochudobnený…), ľudia z médií a niektorých mimovládok určovať, čo si majú o čom myslieť; čomu majú veriť a čo považovať za „dezinformáciu, konšpiráciu, blud či hoax“, ale (manuálne) pracujúci nech makajú a vytvárajú hodnoty umožňujúce život v tomto svete – za X-násobne nižšie zárobky, než sú tie ich. Veď robia predsa „iba“ prácu, ktorú by mohol robiť „hocikto“… Bez ohľadu na to, že toto nie je žiaden skutočný argument v prospech nízkych miezd týchto ľudí, všetkým takto uvažujúcim odkazujem: Nie, hocikto by rôzne slabo platené otročiny dlhodobo robiť nemohol. A hlavne nechcel.

         Ak obhajuje niekto nízke mzdy početnej časti obyvateľstva vykonávajúcej spravidla manuálne nekvalifikované práce (no závideniahodne nie sú na tom ani napr. začínajúci učitelia, radoví úradníci a mnohí iní zamestnanci) napr. tým, že na ne netreba žiadnu kvalifikáciu či žiadne špecifické zručnosti alebo vedomosti („len“ riadnu psychickú a neraz aj fyzickú výdrž), mal by si dotyčný uvedomiť, že na uspokojenie všetkých našich materiálnych potrieb je nevyhnutná deľba práce.

To znamená, že každú jednu prácu, ktorej výsledky chceme užívať, MUSÍ niekto vykonávať – a to aj keby sme boli všetci géniovia typu Einstein či Tesla. Prečo by mal byť niekto trestaný neadekvátne nízkym platom (a tým pádom nízkou životnou úrovňou) za to, že robí prácu, ktorú tak či tak niekto robiť musí, ktorá spravidla nie je nijak zvlášť atraktívna (skôr naopak), ktorá je neraz ťažká a ubíjajúca a bez ktorej by sme nemohli v tomto svete normálne fungovať??? Obhajovať súčasný stav môže len niekto bez štipky zmyslu pre spravodlivosť a bez akejkoľvek empatie.

         Vo veľkých spoločnostiach, v (mnoho)miliónových štátoch, v akých dnes žijeme (a aj tí, čo žijú v malých štátikoch typu San Marino či Andorra, žijú v plne globalizovanom svete vyše ôsmich miliárd ľudí), kde človek okrem svojich rodinných príslušníkov, kolegov, bývalých spolužiakov, zopár priateľov a zopár susedov osobne nikoho nepozná (najmä nepozná tých, ktorí sa starajú o jeho materiálny životný štandard), ľudia nespravodlivosť v ohodnocovaní ľudskej práce tak intenzívne nevnímajú. Niektorí ju nevnímajú dokonca vôbec (najmä pravičiari). A nevnímajú ani vzájomnú závislosť prežitia jeden od druhého (pravda, nie od každého pracovníka sme existenčne závislí, no faktom je, že každý z nás má životný štandard, aký má, vďaka tisícom a tisícom iných zamestnancov).

Iné je to však v prípade malých kmeňov, napr. niekde v Amazónii, kde sa každý s každým pozná a veľmi dobre si uvedomuje, ako jeho život závisí od spolupráce s ostatnými. Kde človek cíti spolupatričnosť. A teda ak sa vám stále nezdá, že vlastníci výrobných prostriedkov, riaditelia, manažéri, politici, športovci, umelci, sudcovia, advokáti, modelky a pod. si nezaslúžia viac než priemerný robotník v továrni či dojička kráv na družstve, predstavte si, že by ste žili v malej komunite totálne izolovanej od ostatného ľudského sveta; povedzme medzi sto dospelými ľuďmi v produktívnom veku (+ primeraný počet detí, mladistvých a dôchodcov), kde by každý každého osobne poznal, kde by si každý s každým tykal. Pochopiteľne, aby ste prežili a mali v rámci možností čo najvyšší životný štandard, každý by musel robiť nejakú zmysluplnú činnosť, z ktorej by mali osoh aj druhí; bola by nevyhnutná deľba práce. Niektorí by pestovali plodiny a iní lovili zver alebo chovali hospodárske zvieratá, vďaka ktorým by ste mali čo jesť. Iní by šili šaty či vyrábali obuv, aby ste sa mali do čoho obliecť a obuť. Ďalší by stavali príbytky, v ktorých by ste boli v bezpečí pred počasím, divou zverou a kde by ste mali svoje súkromie. Ďalší by vyrábali nábytky, iní zas nástroje potrebné na chod domácnosti a všetkých prác. Niektorí by liečili chorých a starali sa o veľmi starých ľudí, ktorí sa už nedokážu postarať o seba sami, iní by zas vzdelávali deti a mládež. A tak ďalej, a tak ďalej. Výsledky vašej práce by ste si navzájom spravodlivo vymieňali v súlade s tým, koľko času a námahy vám dalo ten – ktorý tovar zhotoviť či zadovážiť, príp. tú – ktorú službu poskytnúť. Mnohí (najmä robotníci a poľnohospodári) by si popri práci spievali, aby im práca rýchlejšie ušla (robievali to aj naši predkovia).

         A teraz si predstavte, že zatiaľ čo by takto väčšina vašich súkmeňovcov pomerne ťažko pracovala, aby zabezpečila chod vašej spoločnosti a prežitie vás všetkých, niekto práceschopný v produktívnom veku by sa rozhodol, že on bude iba spievať. Spieval by pri vás, keď by ste vy pracovali, aby ste si nemuseli spievať sami, keďže jemu by šlo spievanie o čosi lepšie. A požadoval by, aby ste mu dali z výsledkov svojej práce niekoľkonásobne viac, než by ste si nechali sám pre seba. Nejaký iný vypočítavec by zas povedal, že on bude rozhodovať o tom, čo sa smie a čo nesmie, čo sa musí a čo nemusí (teda de facto vytvárať zákony), ako aj o tom, koľko výsledkov vašej práce by šlo pre komunitu a koľko by ste si smel nechať pre seba a takisto by požadoval, aby dostával niekoľkonásobne viac než tí, ktorí tie výsledky práce vytvárajú; než napríklad vy. Ďalší figliar by povedal, že on bude všetko „manažovať“, riadiť a taktiež by pýtal niekoľkonásobok toho, čo dostávate každý mesiac vy, pretože jeho práca je vraj dôležitejšia a nie každý ju vie robiť (zatiaľ čo makať na poli či v lese môže vraj hocikto). Iný prefíkanec by vyhlásil, že všetky spory medzi členmi vašej komunity bude riešiť on; previnilcom voči pravidlám vymysleným človekom, ktorý sa podujal rozhodovať o tom, čo sa smie a čo nesmie, bude ukladať rôzne tresty (napr. ich posielať na dlhé roky do basy), za čo by si takisto zapýtal niekoľkonásobok toho, čo dostávajú tí, ktorí vytvárajú hodnoty udržujúce vás pri živote. Iní dvaja mladí muži, ktorým by sa nechcelo pracovať, ale bavil by ich tenis a boli by v ňom najlepší, by povedali, že oni budú iba hrať tenis a za to, že by vám dovolili pozerať sa na nich, ako ho hrajú, by pýtali takisto všetkého podstatne viac, než máte vy a ostatní pracovníci. A nejaká vypočítavá občianka by povedala, že keďže sa cíti byť najkrajšou, bude predvádzať šaty, ktoré iné ženy vašej komunity ušijú, za čo si vraj takisto zasluhuje viac než ony či nejakí „obyčajní“ robotníci.

         Aby ste si vzájomnú výmenu vašich tovarov a služieb uľahčili a učinili ju spravodlivejšou (viď môj článok o tom, prečo potrebujeme peniaze), vynašli by ste peniaze, ktoré by nejaký člen vašej komunity vyrábal – bol by obyčajným pracovníkom ako tí, čo by rúbali stromy, ťažili kamene, stavali domy či vyrábali nábytky. A nakoniec by prišli dvaja najväčší viťúzi (pekne povedané; nechcem byť vulgárny). Jeden z nich by povedal, že on bude rozhodovať o tom, komu koľko peňazí „požičia“ a za aký úrok, druhý by zahlásil, že jemu patrí pôda, na ktorej všetci z vás pracujú – a obaja by si vypýtali za svoju „prácu“ či za svoje vlastníctvo od vás najviac.

         A ja sa pýtam: Považovali by ste návrhy všetkých týchto šibalov či šibaliek za spravodlivé? Súhlasili by ste s tým, aby ste vy, ktorý tvrdo makáte každý jeden pracovný deň, dostávali niekoľkonásobne menej (príp. veci či služby horšej kvality) ako ten, čo rozhoduje o tom, čo môžete a čo nemôžete robiť; ako ten, čo bude rozhodovať o Vašom spore s Vaším susedom a posielať vás na X rokov do basy za porušenie skôr zmieneným človekom schválených pravidiel; ako tí, čo si budú tenisovými raketami pinkať loptičku; ako ten, čo vám bude pri práci spievať; ako tá, čo bude vašej manželke predvádzať šaty; ako ten, kto bude všetko „manažovať“; ako ten, kto bude rozhodovať o tom, akú pôžičku a za aký úrok si môžete vziať či ako ten, ktorému to všetko bude patriť a ktorý nebude pracovať vôbec? Neverím. Čoho by vlastne mali dostávať viac? Jedla? Šiat? Hračiek pre svoje deti? Vecí do svojej domácnosti? Väčší dom? Prípadne by mali dostávať vari kvalitnejšie jedlo, kvalitnejšie šaty, kvalitnejšiu obuv, kvalitnejší nábytok, kvalitnejšiu lekársku starostlivosť?? Na základe čoho???

         Keby ste žili všetci pokope v jednej malej dedinke, títo ľudia by sa vám a ostatným reálne pracujúcim ľuďom pravdepodobne nedokázali pozrieť ani do očí. A ak by aj dokázali, hnali by ste ich, kade ľahšie. Nestrpeli by ste, aby zatiaľ čo ste Vy a ostatní Vaši súkmeňovci ťažko makali na poli, by sa niekto iný popri vás iba prechádzal a spieval vám do uší – a ešte by si pýtal oveľa viac plodín a všetkého, než by ste si svojou vlastnou prácou zaobstarali vy. Nestrpeli by ste, aby dostával X-násobne viac niekto, kto miesto pracovania akurát rozhoduje o tom, čo smiete a čo nie. Atď, atď. Nikto z vás 91 skutočne pracujúcich ľudí by takýto parazitizmus netoleroval, pretože by ste videli príliš dobre, aké je to nefér; aké je to priam chrapúnske. Mali by ste totiž vycibrený zmysel pre to, čo ľudia v miliónových spoločnostiach strácajú – pre spravodlivosť.

         Len tak mimochodom, dokonca aj v našej ústave sa v druhej hlave v 5. oddieli v článku 36 píše, že zamestnanci majú „právo na odmenu za vykonanú prácu, dostatočnú na to, aby im umožnila dôstojnú životnú úroveň.“  Neviem ako vy, ale pri cenách nájmu za obyčajný (t.j. pomerne malý) jednoizbový byt vrát. energií (kto chce bývať bez vody, elektriny či kúrenia…) pohybujúcich sa od 450 do 600 eur (v BA bežne aj 700, + si treba často pripočítať províziu pre RK vo výške mesačného nájmu) si dôstojnú životnú úroveň za 600 – 800 eur v čistom (áno, pre mnohých pracujúcich – na plný úväzok, podotýkam – je to krutá realita) ja osobne neviem dosť dobre predstaviť. A nutnosť bývať v garzónke by v 21. storočí mala byť len pre niekoho, kto pracuje max. na polovičný úväzok. Ničmenej ceny za ich podnájom o moc nižšie oproti jednoizbákom beztak nie sú. No a deliť sa o byt s cudzími spolunájomníkmi aj po vyštudovaní ako dospelý pracujúci sa za dôstojnú životnú úroveň nedá označiť ani v rámci pokusu o vtip.

Ako to krásne vystihol už básnik Miroslav Válek, „domov sú ruky, na ktorých smieš plakať.“ Inými slovami, domov má dve základné funkcie. Jednak je to ochrana pred zlým počasím (dažďom, zimou, mrazom, vetrom či snežením) a potenciálnymi nepriateľmi (najmä zlodejmi, ktorí by vás počas spánku na lavičke v parku mohli ľahko okradnúť) a jednak je to súkromie, v ktorom vás pokiaľ možno nikto nevidí ani nepočuje a v ktorom si môžete dovoliť byť naplno sami sebou a bez akýchkoľvek zábran vytvorených spoločenskými normami sa oddať prirodzeným prejavom všetkých existujúcich emócií, z ktorých mnohé musíte na verejnosti potlačovať a zadržiavať. Toto si pri užívaní púhej samostatnej izby, spoza dvier ktorej všetko počuť, dovoliť proste nemôžete.

         Poriadne bývanie je základ dôstojného života. Platiť plnohodnotnú, pre spoločnosť potrebnú, nie ľahkú, nie ľajdácku prácu na plný úväzok tak, že si z nej nemôže dotyčný pracujúci dovoliť ani podnájom 1-izbového bytu, je neúcta voči ľudskej práci – a voči ľudskému životu samotnému. Rovnako tak je neúcta voči práci dávať niekomu, kto sa zďaleka toľko nenarobí, (mnoho)násobne viac. Viem, že teraz mnohých pobúrim, ale keďže nepíšem tak, aby sa to ľuďom páčilo, ale tak, ako mi káže svedomie, dovoľujem si prehlásiť takú kacírsku myšlienku, že napriek tomu, že ľudskú prácu presne kvantifikovať nemožno (nejde totiž o prácu vo fyzikálnom zmysle), som presvedčený, že pravdepodobne žiadna, ani tá najťažšia práca by pri rovnakom čase ňou strávenom, rovnakej intenzite a aj kvalite nemala byť viac než 2x toľko platená než akákoľvek iná, hoci aj tá najľahšia práca. Ak niekto nesúhlasí, nech si položí otázku, či by radšej robil tú najťažšiu prácu, ale 4 hodiny denne, alebo tú najľahšiu, aká existuje, no viac než 8 hodín denne (+ nevyhnutná pauza na jedenie do toho, s ktorou by sa to predĺžilo na 8,5 < hod). Aj keby ste po tej ťažšej práci boli takí vyčerpaní, že by ste museli doma prvé dve hodiny iba oddychovať (a najprv sa najesť), stále by vám ostalo o vyše dve hodiny voľného času denne viac než v druhom prípade. Za rovnaký plat, podotýkam. No nebrali by ste to? Veď voľný čas je náš vlastný život, ktorý môžeme využiť na to, čo naozaj chceme.

         Treba si uvedomiť, že práca – rovnako ako peniaze, ktoré ju majú symbolicky vyjadrovať – je len prostriedok; nie cieľ. Veškerý technologický pokrok bol a je motivovaný okrem prirodzenej ľudskej zvedavosti najmä snahou uľahčiť si a skrátiť si prácu. Len preto používame napr. autá, ktorými potrebnú vzdialenosť prekonáme oveľa rýchlejšie (skrátime si teda cestu a ňou strávený čas) a pohodlnejšie. Len preto pílime stromy motorovými pílami a nie ručnými – pretože píliť motorovou pílou je jednoduchšie a rýchlejšie. Prácu potrebnú na spílenie daného počtu stromov si vďaka tomu skrátime a uľahčíme. Len preto začali naši predkovia v minulosti používať na lov rýb siete miesto udíc či oštepov. Len preto sme začali orať pluhom miesto záprahu volov (a len preto voly vystriedali v ešte dávnejšej minulosti ľudí). Príkladov by sa dali uviesť tisíce.

         Pokiaľ niekto namieta napr. tým, že jeho JEHO práca baví (a teda nerobí ju preto, lebo musí, ale preto, lebo chce a napĺňa ho), odpovedám mu: V poriadku, to je tvoja výhoda. Ničmenej faktom ostáva, že VÄČŠINA zamestnaní nemôže skutočne baviť či napĺňať nijakého normálneho človeka – a predsa ich niekto vykonávať MUSÍ. To, že niekoho jeho práca baví, ešte neznamená, že by sme sa nemali usilovať o skrátenie celkového pracovného času stráveného prácami nutnými pre fungovanie spoločnosti. Keď ho jeho práca naozaj tak veľmi baví, môže robiť nad úväzok, príp. sa jej venovať aj mimo pracovnej doby vo svojom voľnom čase, pokiaľ má tu možnosť. Nik mu nebráni. No nemá právo nútiť druhých, aby robili pre spoločnosť (a tým pádom aj pre seba – a na úkor iných svojich priorít) viac, než je potrebné; viac, než im stačí. Každý má trochu iné potreby a priority a nik nemá právo vnucovať tie svoje niekomu inému.

         Navyše mnohí ľudia v tejto veci klamú – len preto, aby sa ukázali v pozitívnejšom svetle; aby sa neukázali ako „lúzri“, ktorí robia neatraktívnu prácu, ktorú nikto robiť nechce, ale ako úspešní frajeri, ktorí si vedia život zariadiť podľa seba a robia presne to, čo chcú. Nuž, ja osobne by som až vtedy uveril niekomu, že nechodí do práce kvôli živobytiu, ale kvôli práci samotnej, keby šiel do nej aj vtedy, keby nemal dostať za ňu ani cent. Možno by zavše naozaj šiel – ale určite nie 5x do týždňa na 7,5 alebo viac hodín denne. Určite nie do tovární, úradov, baní, supermarketov či za volant MHD. Dokonca ani žiadna učiteľka (z ktorých nejedna tvrdí, že ju jej práca baví a napĺňa; nejedna sa tvári, že učiť nie je práca, ale poslanie – čo je, samozrejme, demagógia, obzvlášť ak sa tým ospravedlňuje nízka mzda) by nešla učiť do školy, pokiaľ by vedela, že za to nedostane žiaden plat. Ani jedna učiteľka si v piatok nehovorí „Zas ide ten hrozný víkend, už aby bol pondelok“, žiadna si v pondelok ráno nepovie „Konečne je po víkende, konečne je tu zas pondelok, konečne musím zasa vstávať skôr, konečne môžem byť zas v tom kriku, konečne môžem znova vzdelávať naše deti/ našu mládež a odovzdávať im vedomosti, z ktorých väčšinu nikdy v živote potrebovať nebudú…“.   Myslím, že to isté platí pre absolútnu väčšinu zamestnancov. Netreba sa za to vôbec hanbiť; je to niečo úplne prirodzené a logické.

         No aby sme si mohli dovoliť pracovať kratšie (a mať vďaka tomu viac voľného času), musí byť každá práca adekvátne zaplatená – aj tá najmenej atraktívna; aj tá, na ktorú nie je potrebné nijaké vzdelanie; aj tá, ktorú môže robiť „hocitko“. Práca nemá byť totiž hodnotená podľa toho, kto každý ju je teoreticky schopný vykonávať (ako to býva v trhovom systéme, v ktorom sa cena produktov, ale aj práce riadi do veľkej miery pomerom dopytu a ponuky), ale (pri rovnakom pracovnom čase, rovnakej kvalite a rovnakej intenzite/ rovnakom tempe) podľa jej obtiažnosti. Čím ťažšia, tým si pracovník zaslúži pochopiteľne vyššiu mzdu.

Rovnako tak by nemala byť hodnotená podľa „dôležitosti“ – čo reálne ani nie je, veď jedny z najvyšších príjmov mávajú ľudia, ktorých dôležitosť práce pre spoločnosť je absolútne minimálna, ako sme si pekne ilustrovali na príklade malej komunity, ktorá by musela prežiť bez kontaktu s civilizáciou. Ničmenej ospravedlňujú sa tým vysoké platy mnohých zamestnaní – napr. manažérov, politikov, riaditeľov, ale aj takých lekárov, o ktorých sa hovorí, že zachraňujú životy. Nuž, napriek tomu, že až dvaja moji starí rodičia boli lekári (a vynikajúci), dovolím si namietať. Po prvé, nie všetci (a nie vždy) a po druhé – áno, mnohí ich naozaj zachraňujú. Ale napr. vďaka poľnohospodárom a iným pracovníkom (vospolok veľmi slabo plateným), ktorí sa podieľajú na výrobe základných potravín, je vôbec koho zachraňovať, keďže bez jedla život v tomto svete možný nie je. Bez lekárov by sa niektorí ľudia dožili kratšieho veku a niektorí iní by ho prežívali v horšom zdraví. Bez výrobcov potravín by tu však žiadny ľudský život nebol. Ľudstvo prežívalo aj v dobe, keď nijakí lekári neexistovali – ale bez ľudí zaobstarávajúcich jedlo by žiadna spoločnosť neprežila ani len pár mesiacov. Z pohľadu dôležitosti sú teda pracovníci na poľnohospodárskych družstvách, v pekárňach či v továrňach na výrobu rôznych potravín rozhodne dôležitejší než lekári. To isté by sme mohli povedať o pracovníčkach šijúcich odevy, stavebných pracovníkoch stavajúcich domy či bytovky/ paneláky, pracovníkoch vyrábajúcich materiál potrebný na ne atď.

         Ako som už spomenul pri nevyhnutnosti deľby práce, každú prácu, ktorej výsledky vyžadujeme na uspokojenie našich potrieb, musí niekto vykonávať – a niet jediného dôvodu, prečo by mal niekto dostávať menej než druhý, pokiaľ jeho práca ľahšia rozhodne nie je. To, koľko ľudí ju je teoreticky schopných robiť, je úplne irelevantné – tak či tak by ju niekto robiť musel. Z toho vyplýva, že nijaká práca nesmie byť zaplatená výrazne nadštandardne (pokiaľ nie je nadštandardne ťažká), pretože v tom prípade zákonite nejaká iná práca musí byť zaplatená menej, než si daný pracovník za ňu zaslúži. Toto je fakt, ktorého si veľká časť ľudí nie je vedomá, pokiaľ schvaľuje výrazne nadpriemerné platy určitých profesií. Ide pritom o jednoduchú matematiku; obyčajnú nepriamu úmeru, učivo druhého stupňa ZŠ. V spravodlivej spoločnosti by každá práca mala byť náležite zaplatená – aby si každý mohol dovoliť kúpiť za svoj plat ekvivalent toho, čo sám pre spoločnosť vytvoril (a nebol o niečo okradnutý). A zároveň aby nik nemusel robiť viac, než je potrebné – a mohol tak mať čo najviac voľného času – ktorý je hodný slávenia. Prácu ctiť, ale sláviť by sme mali voľný čas. Nie však samoúčelnými ceremóniami, ale jeho zmysluplným využívaním. Pretože to je náš vlastný život, kvôli ktorému sa niektorým z nás (žiaľ, všetkým rozhodne nie) oplatí narodiť sa na tento svet.

         Robotníci (ale aj predavačky, úradníci a veľká časť iných zamestnancov) v práci bežne odrátavajú čas, koľko ostáva do konca zmeny – čím menej, tým väčšia radosť. Nevedia sa dočkať, až budú môcť povedať „padla“. Taká je realita a my by sme sa nemali báť pozrieť sa jej priamo do očí. Snažiť sa minimalizovať prácu nie je prejavom lenivosti; je to niečo celkom prirodzené. Stačí sa pozrieť na zvieratá, koľko tie pracujú. Pokiaľ zviera nemusí, nepracuje. Napr. väčšina bylinožravcov trávi väčšinu čas buď pasením sa (čo sa prácou rozhodne nazvať nedá, je to ekvivalent nášho jedenia), vyhľadávaním vhodnej vegetácie (čo sa dá prirovnať k prechádzke či turistike bez batohu, teda naľahko) alebo ležaním a oddychovaním. Ani naši najbližší príbuzní – šimpanzy – veľa nepracujú. Každý večer si akurát stavajú na stromoch „hniezda“ – lôžka na spánok, čo im trvá približne 10 minút. Zvyšok dňa venujú najmä kŕmeniu sa, zháňaniu potravy, oddychu, sexu, hrám, starostlivosti o srsť a áno, niekedy aj súbojom. Posadiť človeka za pokladňu, počítač, výrobný pás alebo volant a nechať ho tam celé hodiny deň čo deň vykonávať (často pri umelom osvetlení) tú istú monotónnu činnosť je niečo absolútne neprirodzené. Rovnako tak je proti prírode 7-8 hodín denne hádzať lopatou, dvíhať a ukladať tehly, kopať krompáčom atď. Pre človeka ako denného ľudoopa je taktiež proti prirodzenosti pracovať v noci (nočné práce treba preto zredukovať na nevyhnutné minimum). Snažiť sa skrátiť takto trávený čas nie je znakom lenivosti, ale empatie a zdravého rozumu.

         Viem – človek je tvor činný a aj keby nič nemusel, niečo by robil. Nie sme ako veľhady alebo pytóny, ktorým stačí raz za niekoľko dní až týždňov uloviť korisť a potom celé dni až týždne (niekedy aj mesiace) nehybne odpočívať skrytý v džungli na jednom mieste (pokiaľ nie je zrovna obdobie párenia). Áno, robili by sme aj tak – ale to, čo nás baví a nie to, čo musíme. V tom je zásadný rozdiel.

         Kto stále neverí a nestačí mu príklad so zvieratami, nech sa pozrie aj na deti. Tie sú v priemere oveľa šťastnejšie než dospelí. Pravda, dôvodov, prečo je tomu tak, je viac, no jeden z hlavných je nepochybne ten, že deti nemusia chodiť do práce; nie sú ešte prácou ničené a takpovediac zotročované. Deti chudobných rodičov v chudobných štátoch tretieho sveta, ktoré sú nútené už od útleho detstva pracovať (bežne od 5 – 8 rokov), zďaleka také šťastné nie sú. Trpia. A nik im nemá právo to zazlievať. Práca síce učí určitým hodnotám, no šťastným človeka nerobí. A, žiaľ, ani nešľachtí. Keby tomu tak bolo, bolo by šťastných a šľachetných robotníkov až-až. Vieme však, aká je realita… Len jej výsledky nám môžu k šťastiu dopomôcť – ona samotná však človeka vysiľuje, ubíja, ničí. Často dokonca kazí vzťahy, komplikuje rodinný či ľúbostný život, zanecháva zdravotné následky, fyzické aj psychické. Prácu si netreba idealizovať; je to často len nutné zlo, ak chceme na tejto planéte pobudnúť čo najdlhšie užívaním všetkých vecí, ktoré nám pomáhajú tu prežiť a uspokojovaním našich potrieb robiť nás šťastnejšími.

         Je to totiž práve šťastie, po ktorom túži každý jeden človek bez výnimky. Mám na mysli pocit šťastia, teda anglické happiness; nie šťastie v zmysle luck, teda opak smoly (čiže šťastie na niečo – čo ma ale nemusí ešte robiť skutočne šťastným). Ide predsa o to, byť čo najšťastnejší. To je niečo, čo máme spoločné absolútne všetci, či je niekto pravičiar a či ľavičiar, či teista a či ateista, či konzervatívec alebo liberál, či priaznivec mejnstrímu alebo alternatívnych médií; či beloch, černoch alebo Azijat, či hetero- alebo homosexuál, či muž, žena alebo dieťa. Je to snáď jediná duševná potreba, ktorú máme spoločnú všetci bez rozdielu. Pričom z morálneho hľadiska treba ešte dodať, že pokiaľ možno, o šťastie by sme sa mali snažiť nie na úkor druhých. Pretože keď je niekto šťastný na úkor niekoho iného, ten niekto iný je potom zákonite nešťastný. Plus sa tým deje nespravodlivosť. O toto by sme sa mali usilovať – maximalizáciu ľudského šťastia za minimalizácie nespravodlivosti. Samozrejme, každý potrebuje k šťastiu niečo iné, no spoločným rysom je, že nech nás robí šťastnými čokoľvek, na to, aby sme si to mohli čo len teoreticky vychutnať, potrebujeme v prvom rade čas. A ako som už uviedol, väčšina prác je takej povahy, že nemôže robiť šťastným nijakého normálneho človeka. Daný pracovník si teda môže skutočne vychutnávať život jedine vo voľnom čase. O ktorého maximalizáciu by sme sa mali preto usilovať.

         Záverom si ešte dovolím paralelu s posmrtným nebom či rajom, v ktorý verí väčšia časť ľudskej populácie. Nájde sa vari čo len jeden veriaci, ktorý by chcel v nebi/ raji robiť v továrni, na úrade, predávať v Lidli alebo šoférovať MHD? 5 dní v týždni, 7 a pol alebo viac hodín denne? Neverím. Takto si nebo či raj sotva niekto predstavuje. Nemalo by byť našou snahou priblížiť sa tu na Zemi čo najviac práve pomyslenému raju? Ktorý si síce každý predstavuje trochu ináč, ale to najhlavnejšie majú raje všetkých ľudí spoločné – duše sú v nich šťastné. A tým pádom v nich absentujú veci, ktoré nás šťastnými rozhodne nerobia.

         Pred viac ako sto rokmi sa uzákonením 8-hodinového pracovného času životy pracujúcich síce zlepšili, no od ideálu sme stále ešte ďaleko. Je na čase pokročiť. Ako s náležitým zaplatením práce, tak aj s jej skrátením.

         P.S. Jazykovým puritánom: Ospravedlňujem sa za zopár čechizmov, ktoré som v článku použil a ktoré mi tam sedia viac než ich slovenské ekvivalenty. Keďže popri slovenskej, chorvátskej a nemeckej mám v sebe aj trochu českej krvi (babka z maminej strany bola Češka z okresu Mělník), mám na to právo. Komu to vadí, nech sa nad to povznesie. V tomto svete je nutné vedieť sa povzniesť nad podstatne závažnejšie veci, než je používanie hŕstky slovíčok pochádzajúcich z jazyka, ktorý je tomu nášmu najpríbuznejší zo všetkých a ktorý dnešnú slovenčinu do významnej miery formoval. Je pritom zaujímavé, že používanie čoraz väčšieho množstva amerikanizmov, teda slov pochádzajúcich z jazyka z úplne inej jazykovej skupiny, ľuďom zďaleka tak nevadí a ich zavádzanie sa toleruje nielen v internetových článkoch, v televízii či rozhlase, ale aj na školách zo strany učiteľov a v niektorých prípadoch dokonca už aj vo vedeckých publikáciách. Čím to asi bude…

Dodatok Mariána Moravčíka

K tomuto obsažnému textu pridám len pár veľmi hutných poznámok.
Každý, kto sa aspoň povrchne zoznámil s marxizmom pozná teóriu nadhodnoty. Jej chybou je to, že akceptuje kapitalistický prístup k práci ako komodite tým, že definuje hodnotu práce ako „spoločensky nutný pracovný čas“, a tým, že pripúšťa, že kvantitu „nadhodnoty“ definuje trh určením ceny (výmennej hodnoty) tovaru.
Súčasná kapitalistická ekonómia však pozná aj pojem „pridaná hodnota“. Zdrojom pridanej hodnoty však je buď práca, alebo príroda (prírodný proces). Nikdy nie kapitál. Je teda právnickým „panským huncúctvom“, že si vlastník kapitálu prisvojuje pridanú hodnotu, ktorá vznikla v jeho oblasti podnikania.
Človek, ktorý do procesu vkladá prácu, má nárok na primeraný podiel z pridanej hodnoty, ktorá sa prakticky vždy kvantifikuje až pri spotrebe produktu.
Práca nie je komodita, práca je investícia.
Tieto myšlienky rozoberiem v samostatných textoch neskôr.