Omilienci chodia, za ruky sa vodia,
grajciare skladajú, o mňa nič nedbajú.
Omilienci chodia, za ruky sa vodia,
dobrú jar vítajú, pesničky spievajú.
Kvitniže mi, kvitni, ružička v oblôčku,
veď mi už nebudeš, iba tohto rôčku.
Kvitniže mi, kvitni, ružička na zemi,
veď mi už nebudeš, iba do jeseni.
Nie raz ani nie dva hviezdy som čítala,
keď som za šuhajkom dvierka zavierala.
Nie raz ani nie dva, ani nie sto razy,
viac ti neotvorím, čo ťa aj porazí.
Povedala som ti v zime i v jeseni,
že ty nebudeš mať zo mňa mladej ženy.
Zo mňa mladej ženy a ja z teba muža,
veru nevykvitne z našich líčok ruža.
Pod javor, pod javor, pod zelený javor,
pod tie moje oči načmanil sa diabol.
Zdroj: Život a pieseň podtatranského Važca, Štefan Rysuľa, Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, Bratislava 1960
Pridaj komentár