„Pozeráš sa niekedy do zrkadla?“ spýtal sa ma človek.
„Áno“, odpovedala som.
„Mala by si pozerať inak, postav sa večer pred zrkadlo a premýšľaj o tom čo tam uvidíš.“
Neviem prečo, ale poslúchla som. Zapozerala som sa do zrkadla a zamyslela sa. Odrazu sa v jemnom prítmí zo zrkadla stratil môj odraz a videla som výjav, ktorý vo mne vyvolal veľký smútok. Nesmierny smútok, ktorý bolel a pálil moju dušu na drobný popol a cítila som ako keby so mňa odchádzali posledné záchvevy života. V tom sa ku mne sklonil Boh, objal ma a držal vo svojom náručí dovtedy, kým vo mne nezačalo znova rozlievať mäkké, žiarivé svetlo Lásky. Nadýchla som sa života a Boh ma ako milujúci otec pohladil po vlasoch a lícach rozpálených od sĺz bolesti.
V prítmí stála krásna bytosť s dlhými vlasmi a s očami naplnenými nehou. Pred ňou stál človek, ktorý vyšiel z tmy. Vystrel ku nej ruku a bytosť sa na neho jemne usmiala a v jej očiach sa rozžiarilo svetlo, ktoré rozjasnilo celú jej postavu. Bytosť vystrela k mužovi obe ruky v nádhernom, dojímavom geste, ako keby mu ponúkala ten najvzácnejší dar. Lenže človek zahľadený sám do seba nedokázal vidieť oči bytosti a ani svetlo, ktoré z nej vyžarovalo. Odtiahol svoju ruku, naposledy sa svojimi prenikavými očami zadíval na bytosť, obrátil sa a odchádzal.
Bytosť zodvihla hlavu, mierne ju zaklonila a zatvorila oči, ktoré sa jej naplnili slzami. Stále stála s rukami vystretými k odchádzajúcemu, ktoré prosili „ neodchádzaj“. Naplnil ju trýznivý smútok a ostrá bolesť. Bála sa otvoriť oči, bála sa toho čo uvidí. Bála sa, že znova uvidí prázdnotu a temnotu samotného pekla, na ktoré sa pomaly menili oči človeka, ktorý od nej odchádzal a kráčal v ústrety Infernu, z ktorého bolo veľmi ťažké uniknúť. Smútok a bolesť, ktorý cítila, pomaly zhášal jej svetlo. Ani človek, ktorý dostal od Boha toľko darov, že podľa zákonov ľudskej spoločnosti patril medzi výnimočných ľudí, nedokázal a možno tak ako aj tí pred ním, nechcel vidieť jej svetlo. Svetlo Lásky.
Spustila ruky, sklonila hlavu a bolesť ju prinútila padnúť na zem. Boh si ku nej kľakol a zobral svoje najdrahšie dieťa Lásku, do náručia. Lásku ktorú stvoril ako prvú, keď upokojil Chaos, ktorý vládol celému Vesmíru. S rovnakou bolesťou pozeral na Inferno – Peklo, ktoré si ľudia dobrovoľne zvolili a sami vytvorili na Zemi. Pozeral na človeka, ktorý odchádzal medzi tých, ktorí Ho zapreli a odmietli spolu s ním aj Lásku, ktorú stvoril preto, aby sa človek stal božskou bytosťou. V tme Inferna boli všetci tí, ktorí už tisícročia vytvárali falošné božstvá, aby zabránili človeku spoznať vlastného Stvoriteľa a tým seba samého. Boli tam všetci tí, ktorí slepo verili Diablovi, ktorý sa v rôznych podobách vydával za boha. Boh miloval človeka, ktorý odchádzal. Vedel, že on sám ho nesmie zastaviť, pretože mu dal slobodnú vôľu. A človek stále kráčal ďalej…
Inferno sa pomaly otváralo a lákalo ho falošnými ilúziami o jeho význame a hodnote. Jeho oči strácali jas a srdce chladlo. A vtedy sa rozhodol, že sa ešte raz obzrie naspäť. Zastavil sa, obrátil sa a videl Boha ako kľačí s Láskou v naručí. Videl obraz utrpenia Otca s jeho milovaným dieťaťom. V tej chvíli pocítil rovnakú trýznivú bolesť, akú cítila Láska, keď od nej odchádzal. Prosil Boha o milosť.
A Boh sa rozhodol…
Devana
Slnovratovo 26. august 2023
Pridaj komentár