Hovoriť o 17. novembri 1989 s odstupom desaťročí je nevďačnejšie a riskantnejšie, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Medzičasom dospeli celé generácie, ktoré uvedenú udalosť buď nezažili vôbec, alebo ju vnímali vo veku menších či väčších detí. Takže dnes už značná časť populácie pozná prevratné spoločenské zmeny na rozhraní posledných dekád 20. storočia v silne zjednodušenej schematickej interpretácii, poznačenej podstatnými osobnými, skupinovými, vnútropolitickými alebo zahraničnopolitickými záujmami.
Pertraktovanej téme venujem dlhodobú pozornosť, preto sa na jednej strane nemôžem vyhnúť opakovaniu niektorých kľúčových faktov a na druhej strane musím byť pri ich pripomínaní maximálne stručný. Rozhodujúcim, pretrvávajúcim a dokonca prehlbujúcim sa problémom českej a slovenskej reflexie našich moderných dejín je stupňujúce sa úsilie vidieť a hodnotiť proces zamatovej či nežnej revolúcie ako domácu záležitosť vtedajšej Československej socialistickej republiky.
Zvolená skresľujúca optika vyhovuje najmä protagonistom, ktorí si desaťročia prepisujú životopisy a pripisujú si historické zásluhy, na základe ktorých si vyhradzujú nárok na dedičné privilegované postavenie a rodinný prospech v rozličnej podobe – od nekritického uctievania cez výnosné posty až po privatizačno-reštitučné konzekvencie. Miestni zlatokopi principiálne ignorujú globálne a kontinentálne súradnice, v rámci ktorých bol prevrat v Československu len jedným z koliesok v celkovom mechanizme rozsiahlych geopolitických transformácií.
Je všeobecne známe, že Michail Gorbačov po nástupe do funkcie generálneho tajomníka Ústredného výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu začal uskutočňovať sériu významných politických reforiem, ktoré vyústili do jeho neskoršieho ustanovenia za prvého a posledného prezidenta Zväzu sovietskych socialistických republík. V konečnom dôsledku viedli k zániku dovtedy centralizovanej federácie a k vzniku viacerých štátov, ktorých vzťahy sa v nejednom prípade vyprofilovali ako konfliktné a nepriateľské.
To však nie je výsledok individuálneho konania jedného človeka s akoukoľvek osobnou charizmou a s akokoľvek v tom čase nespochybniteľnou autoritou generálneho tajomníka ÚV KSSZ. Samo obsadenie kľúčovej mocenskej pozície by bolo nemysliteľné bez podpory KGB (Výboru štátnej bezpečnosti ZSSR). Sovietske spravodajské služby sa cieľavedome usilovali o revitalizáciu etablovaného spoločensko-ekonomického systému, o zvýšenie jeho výkonnosti a efektívnosti, ako aj o racionálnejšie usporiadanie medzinárodných vzťahov na základe spoločnej zodpovednosti oboch superveľmocí (USA a ZSSR) za všeľudské hodnoty transatlantickej civilizácie.
Zrejme nikdy a nikto vyčerpávajúco nezodpovie otázku, kde sa stala kardinálna chyba, ktorá namiesto oživenia a obnovy (prestavby do zlepšenej podoby) priniesla množstvo fatálnych negatívnych javov v celosvetovom meradle. Je pochopiteľné, že predstavitelia amerických mocenských elít videli v perestrojke a glasnosti možnosť dosiahnuť svoj hlavný strategický cieľ, ktorým bolo zničenie Sovietskeho zväzu ako najsilnejšej konkurenčnej vojenskej kapacity. Lenže evidentne aj im chýbala vízia nasledujúceho vývoja, čo potvrdzuje nepretržitá eskalácia hospodárskych, sociálnych a bezpečnostných problémov.
Ale nechajme, nech sa ich mierovým riešením a ozbrojeným prekonávaním trápia majitelia vojensko-priemyselného komplexu do výšky svojich ziskov. Našim vybraným spoluobčanom dožičme, aby sa v súvislosti so 17. novembrom 1989 nezabudli pochváliť svojimi nehynúcimi revolučnými zásluhami. Slávnostné okamihy im len trocha okoreňme závažnými informáciami z knihy Karla Pacnera Velké špionážní operace – Studená válka (vydal Albatros, Praha), podľa ktorých napríklad v Poľsku a v Maďarsku zostali útvary štátnej bezpečnosti nedotknuté. Dokonca ich vrcholní šéfovia, ktorí desaťročia pôsobili proti USA, praktickými krokmi iniciatívne ukázali Američanom, že sú ich dôveryhodnými a spoľahlivými partnermi, a tak spravodajskí profesionáli vlastným úsilím pracovať aj pre nových pánov zabezpečili svojim krajinám vstupenku do NATO. Podoba s konaním viacerých ďalejslúžiacich kádrov vo všetkých sférach českej a slovenskej spoločnosti je – pravdaže – čisto náhodná.
Mgr. art. Pavol Janík, PhD. (magister artis et philosophiae doctor)
predseda Spolku slovenských spisovateľov (2003 – 2007)
tajomník Spolku slovenských spisovateľov (1998 – 2003, 2007 – 2013)
šéfredaktor časopisu Spolku slovenských spisovateľov Literárny týždenník (2010 – 2013)
Jeho diela preložili do 28 jazykov a publikovali v 50 krajinách.
