Európa už dávno nie je svetadielom mieru. Po zrušení Železnej opony sme mali krátku nádej, že sa ním stane, ale čoraz častejšie zažívame konflikty, vojny a násilné presadzovanie vlastných záujmov. V tomto zmysle začal rok 2026 úplne šialene.
Strach o život vstúpil do našich psychiky aj počas vojenského konfliktu na Ukrajine. Ľudské utrpenie ma nenecháva ľahostajným a vo všetkom hľadám kus človečiny. Vyrovnať sa s vraždením nevinných ľudí nie je možné. Teda, nenahovárajme si, že môžeme byť pokojní. To, čo sa na Ukrajine deje, je tragédia, ktorú si z našich bezpečných príbytkov nevieme ani predstaviť. Horúcim regiónom je aj blízky východ. Na druhej strane Perzského zálivu, v Iráne prebiehajú protesty.
Ja osobne som, samozrejme, za čo najskoršie ukončenie vojny a zbytočných strát na ľudských životoch. Jednoznačne uprednostňujem mier vo všetkých podobách: mier v duši, mier vo verejnom prostredí, mier v medziľudských vzťahoch, mier ako neprítomnosť vojny a násilia.
Ak si chce človek zachovať v medzinárodných konfliktoch odstup a nadhľad, je potrebné – analogicky, ako to robí napríklad sudca pri rozvodovom konaní – oboznámiť sa s históriou, ktorá viedla k rozvodu alebo akémukoľvek konfliktu, pričom každé závažné rozhodnutie dozrieva istú dobu. Prirovnanie je veľmi obrazné, azda až pritiahnuté za vlasy, pretože všetky existujúce konflikty majú oveľa hrozivejšie dôsledky.
Súčasná tragédia musí dospieť k urýchlenému koncu a čo najskoršej konsolidácii života ľudí, postihnutých priamo aj nepriamo. Potom však pravdepodobne nastane dlhé obdobie veľmi zložitých rokovaní na najvyššej úrovni, ako aj na úrovni hospodárskych, energetických a potravinárskych a iných rezortov štátov Európy a zvyšku sveta, pretože vzájomne poprepájané vzťahy v rámci globalizácie sa popretŕhajú a budú sa musieť hľadať nové modely. Niekto veľmi stratí, niekto veľmi získa, a to aj v globálnom meradle. Najviac si to „odskáču“, samozrejme, tí najobyčajnejší ľudia na oboch stranách barikády.
Je chybou, keď sa medzinárodné právo nedodržiava, keď spravodlivosť a demokracia sú často len ilúziou. Keď platí jediné právo, právo silnejšieho. Diplomacia ako nástroj urovnávania medzinárodných sporov sa často stáva divadielkom pre naivných romantických rojkov.
Myslím si, že by sme sa nemali snažiť o návrat do toho spôsobu života a systému, v ktorom sme žili v rokoch pred tragédiami. To by bola asi chyba, veď aj pri mnohých zdravotných ťažkostiach sa človek nesmie vrátiť k pôvodnému spôsobu života, ktorý ho priviedol ku kolapsu. Práve naopak, treba ho primerane zmeniť. Podobne to vidím aj v spoločnosti – aj v nej je potrebné zbaviť sa doslova zhubných návykov. Vojna je najhorší spôsob ako „riešiť“ problémy a rozpory.
Aká by bola cesta k mieru, okrem dodržiavania pravidiel? Verím, že prísne dodržiavanie ľudských práv. Na celospoločenskej úrovni sa vojny dejú aj preto (a myslím, že hlavne preto), lebo z nich má niekto prospech. Že náklady víťaznej vojny sú oveľa menšie ako potenciálny zisk. Ideálne by bolo, aby kultúra a vymožiteľnosť ľudských práv boli na takej úrovni, aby nebolo možné zneužívať ľudí na vedenie vojny. Ľudské práva takto definované sú, len sa nesmú pripúšťať výnimky za rôznych „núdzových situácií“.
V každom prípade želajme celému svetu, mier vo všetkých významoch tohto obyčajného, ale slávneho slova. Potrebujeme svet, v ktorom sa spory budú riešiť v rokovacích miestnostiach, nie na bojovom poli. Svet, v ktorom vojny budú zastavené ešte predtým ako vypuknú. Svet, ktorý nebude čakať na straty životov predtým, ako sa začne konať.
Dušan Piršel
Dodatok Mariána Moravčíka
V dodatku budem trochu konkretizovať ľudské práva a najmä jedno, ktoré prestalo patriť do „európskych hodnôt“, hoci každá európska krajina ho má napísané do ústavy. Ide o právo odmietnuť aktívnu účasť na bojovej činnosti. Listina ľudských práv vyslovene hovorí, že „nikoho nie je možné nútiť do vykonávania vojenskej služby proti jeho vôli“.
Ak budeme chcieť žiť v Európe v mieri, budeme musieť odstaviť od moci a dôsledne potrestať ľudí, ktorí denne páchajú zločiny proti ľudskosti tým, že podporujú politiku smerujúcu ku konfrontácii a vojne, ale so zámerom, že vojenská služba sa bude týkať „niekoho iného“ a so zámerom nebrať do úvahy slobodnú vôľu ľudí, ktorých hodlajú poslať na smrť.
