Slávka:
Neviditeľné príbehy minimalizmu: Una Mattina
Minimalistická hudba je žáner, ktorý nie vždy osloví. Je to hudba pre chvíle, kedy menej znamená viac. Neohuruje zložitými štruktúrami, virtuozitou ani okázalosťou – jej sila pramení z jemnosti a opakovania. Zľahka pozýva.
Una Mattina od Ludovica Einaudiho je minimalistická skladba, ktorej hudobný motív ako mantra otvára dvere do sveta introspekcie. Aj napriek zdanlivej jednoduchosti, ma nabáda načrieť hlbšie. V husľovej verzii nórskej interpretky Mari Samuelsen, upravenej z pôvodne čisto klavírnej podoby, nadobúda skladba novú dramatickosť. Kým klavír so svojimi oddelenými tónmi pôsobí v originále skôr ako kontemplatívny vnútorný monológ, husle svojím plynulým prechodom medzi tónmi vyvolávajú u mňa dojem vyrozprávania krátkeho príbehu. Aranžmán od Christiana Badzuru obohacuje skladbu o doprovod jemne podopierajúci dej, harmonicky dotvárajúc zádumčivú atmosféru.
V podaní Samuelsen, známej aj vynikajúcou interpretáciou náročných diel ako Vivaldiho Štyri ročné obdobia, sa skladba premieňa na zážitok, ktorý nekončí posledným tónom – ale tým, čo v človeku zostane, keď utíchne.
Devana:
Pohladenie duše Time Forgets
Stáva sa, že človek má občas náročnejšie dni, či obdobie, keď si potrebuje oddýchnuť, nabrať novú silu, alebo v bláznivom hluku všedných dní pohladiť dušu.
Jedna z takých skladieb „minimalistickej hudby“ je Time Forgets od kórejského klaviristu a skladateľa Yirumy. V minulosti som pri krásnych nežných tónoch klavíra dokázala na pár chvíľ zabudnúť na starostí, problémy, povinnosti. Dokonca som pri tejto skladbe napísala pár veršíkov.
Dnes som sa ku nej znova vrátila a premýšľam o tom, ako ľudia zabúdajú na jednoduchú krásu, ktorá robí svet znesiteľnejším, spoločnosť ľudskejšou a dokáže naplniť zmysly človeka láskou a nehou.
Niekedy naozaj stačí na okamih sa zastaviť a nechať iba plynúť čas, vďaka ktorému dokážeme zabudnúť na trápenia a bolesti. Čas, ktorý dokáže premeniť minulosť na spomienky…
Minimalizmus nás spravidla upokojuje. Vracia nám do duše poriadok a predvídateľné usporiadanie, jednoduchú harmóniu. Podobne na nás pôsobia aj malé obce. Také malé, že ich ulice ani nemalo zmysel pomenovať. Miesto, kde sa hneď cítime doma.
Silu minimalizmu, s jednoduchým rytmom a opakovaním motívu, ktorý si poslucháč rýchlo osvojí, vedia využiť aj rockové skupiny, a ich podanie nás dokáže aj excitovať a energizovať. Na mňa takto spoľahlivo funguje skladba Where Streets Have No Names od írskej skupiny U2, no do emočnej dokonalosti ju priviedlo chorvátske duo 2Cellos (Stjepan Hauser a Luka Šulić), tu naživo v koloseu v Pule.