Môj brat mal práve dvadsaťtri.
Odvtedy sme ho nevideli.
September odchádzal váhavým krokom hostí.
Osiky v záhrade jak mesto po slávnosti
skladali z korún výzdobu.
Spomienka do domu. Na prahu slova kľačí.
Nie, ja už neverím, že roky ako vtáci
jej zrno z pŕs mi vyzobú.
Ako ten živý chlieb ju denne povyslovím,
keď zástup mŕtvych tiel, mlčiaci z útrob novín,
do srdca sa mi prelomí.
Zas ľudí predávať. Zas puchnúť z krvi synov.
Ó, stádo tančiace pred večnou gilotínou,
hmyz lezie v tvojom svedomí.
Dvanásta jeseň už pŕchne z kalendára
na hroby, trávy, jazerá.
Dvanásta jeseň už pŕchne na spomienku,
čo do výkriku naviera.
Dost! Dosť!
Pridaj komentár