Milan Rastislav Štefánik – vojak a generál

V predchádzajúcom článku (https://belobog.sk/milan-rastislav-stefanik-astronom/) som stručne popísal odbornú dráhu Štefánika ako astronóma. Po vypuknutí vojny už bol Štefánik vojakom, diplomatom a politikom. Jeho politickému pôsobeniu sa chcem úplne vyhnúť kvôli dlhodobej rivalite medzi Štefánikom a Benešom, kvôli ktorej je jeho osoba hodnotená veľmi rôznorodo podľa osobných sympatií pisateľov. 

Chcel by som sa však v krátkosti venovať jeho vojenskej kariére. Hlavne preto, že som v niektorých publikáciách našiel dosť znevažujúce vyjadrenia, doslova v tom zmysle, že desiatnik Štefánik, ktorý nikdy poriadne nebojoval, dostal hodnosť generála, aby sa pri diplomatických poslaniach neštítili jeho partneri stisnúť mu ruku. Dotyčného autora nebudem citovať v zdrojoch, aby som mu nerobil reklamu. Stručný popis Štefánikovej oslnivej vojenskej kariéry bude zaujímavý, aj ak ste sa s daným textom nestretli.

V čase vypuknutia Veľkej vojny už bol Štefánik občanom Francúzskej republiky, práve bol na vedecko-diplomatickej misii v Maroku a takmer súčasne s oznámením, že sa stal rytierom Čestnej légie, dostal povolávací rozkaz k 102. pešiemu pluku v Chartres. Štefánik sa najbližšou loďou vybral do Francúzska a 9. 8. Už bol v Bordeaux, no prejavila sa jeho vredová choroba žalúdka a mal podstúpiť operáciu. V Chaptalovom sanatóriu, kde ho odoslali na operáciu, ho však prehlásili za simulanta, ktorý sa operáciou chce vyhnúť vojenskej službe. Operácia sa teda nekonala, ale kvôli zdravotnému stavu ho neodoslali na front, ani do Srbska, kde sa žiadal odoslať, aby sa pripojil k českým a slovenským zbehom, ktorí bojovali proti rakúsko-uhorskej armáde.

Intermezzo v Chaptalovom sanatóriu sa stalo neskôr vítaným materiálom v ohováračských kampaniach proti Štefánikovej osobe. Rozhodne však nebol zbabelec a nemal v úmysle vyhnúť sa boju. Skôr ako technicky a organizačne zdatný, činorodý človek, cítil, že by jeho schopností bolo škoda, keby ich ako radový pešiak nemohol uplatniť. Od začiatku vojny sa žiadal preložiť k letectvu. Mal už skoršie skúsenosti s pilotovaním lietadla a mal pripravených niekoľko technických prístrojov, ktoré mali letectvu pomôcť v účinnejšom nasadení.

V januári 1915 sa Štefánikovi podarilo nastúpiť do leteckej pilotnej školy. Počas výcviku si všimol, že letectvo zanedbáva meteorológiu, v ktorej bol odborníkom. Pritom práve kvôli počasiu bol v tom čase ešte každý let nebezpečný. Ešte počas pilotského výcviku sa Štefánik snažil presvedčiť nadriadených o nevyhnutnosti zriadiť pri leteckých útvaroch meteorologickú službu. Podarilo sa mu zorganizovať niekoľko prednášok, po ktorých nasledovali aj praktické cvičenia z používania prístrojov a budovania meteorologických staníc.

V apríli 1915 ukončil výcvik na stíhacie lietadlo Maurice Farman a kvôli svojej energii a iniciatíve preukázanej na poli meteorológie končil kurz ako desiatnik. Už začiatkom mája ho však povýšili na podporučíka. V zdôvodnení udelenia dôstojníckej hodnosti bolo okrem technických schopností a energie uvedené aj „organizácia českých elementov vo Francúzsku pre národnú obranu“.

Krátko po absolvovaní kurzu, 13. mája 1915, Štefánika prevelili do bojovej stíhacej divízie v Le Bourget, ktorá patrila do skupiny armád generála Focha. Štefánik vykonával prieskumné lety. Už pri prvom bojovom lete s pozorovateľom kpt. d´Aragonom preukázal chladnokrvnosť pri stretnutí s nepriateľskými stíhačkami aj pri ostreľovaní protilietadlovým delostrelectvom.
Kpt. d´Aragon si Štefánika vyžiadal na trvalú spoluprácu a odvtedy lietali spolu. Za prvé tri mesiace bojovej činnosti nalietal Štefánik cez 80 hodín počas 38 bojových letov.

Okrem bojových letov Štefánik intenzívne pokračoval v organizovaní siete meteorologických pozorovacích staníc a výcviku ich obsluhy. V rámci tejto aktivity patrí Štefánikovi aj ďalšie, málo publikované svetové prvenstvo. Fronty sa veľmi skoro zastavili a vojna sa zmenila na únavnú pozičnú. Hľadal sa akýkoľvek prostriedok na prekonanie nepriateľovej obrany. Nemci ako prví začali používať chemické zbrane. Francúzi ako jedno z opatrení začali do meteorologických staníc inštalovať aj monitorovacie prístroje na detekciu bojových chemických látok. Štefánik teda významne prispel ku vzniku špecializovanej protichemickej služby vo vojsku. Za túto činnosť a bojové lety bol Štefánik vyznamenaný vojnovým krížom s palmou.

Jedna z meteorologických pozorovateľní bola priamo pri štábe generála Focha. Neskorší poľný maršal a vrchný veliteľ spojeneckých ozbrojených síl si skoro všimol aktívneho a iniciatívneho podporučíka a ich vzťah časom prerástol až do priateľstva. Maršal Foch si Štefánika veľmi cenil a na jeho adresu sa raz vyjadril, že to bol „jeden z najskvelejších vojakov, akých som v tejto vojne spoznal“. Keby bol Štefánik karierista a zbabelec, získal by týmto príležitosť na teplé štábne miesto a do konca vojny sa mohol uspokojiť s funkciou náčelníka meteorologickej služby vo francúzskej armáde.

Podľa viacerých svedectiev súčasníkov, aj podľa Štefánikových zápiskov, sa však cieľavedome usiloval o to, aby prospel svojim rodákom na Slovensku. V jeho aktivitách čoraz viac prevažovala „organizácia českých elementov vo Francúzsku pre národnú obranu“. Už v prvých mesiacoch vojny bolo na strane spojencov veľa zbehov, vojnových zajatcov, ale aj predvojnových emigrantov, ktorí boli ochotní bojovať proti Rakúsko-Uhorsku.

Vláda Francúzska si uvedomovala, že potenciál tejto vojenskej sily nie je zanedbateľný. Platila však konvencia o vojnových zajatcoch, podľa ktorej bolo zakázané vojnových zajatcov nútiť bojovať proti armáde svojej krajiny a zaraďovať ich do vlastných bojových jednotiek. Štefánik však veľmi rýchlo pochopil, že ak československé jednotky dostanú punc národnooslobodzovacích bojovníkov, ak zároveň vznikne akási „exilová vláda“, situácia sa zmení a konvencia nebude brániť vo využití takýchto jednotiek. Toto sa stalo jedným z jeho argumentov na podporu politických štruktúr zahraničného odboja, ktorými dláždil cestu Masarykovi a Benešovi.

Práve kvôli organizácii československých jednotiek a kvôli náboru nových bojovníkov – vlastencov, sa Štefánik žiadal preložiť do francúzskych stíhacích jednotiek v Srbsku. Na tomto fronte bolo podstatne viac Čechov a Slovákov, ktorí boli zajatí alebo zbehli, lebo proti Francúzsku bojovali prevažne Nemci. Netreba pochybovať, že ako občan Francúzska a dôstojník nemohol Štefánik túto činnosť vykonávať bez priameho poverenia. Už v roku 1915 sa teda Štefánikovi podarilo presvedčiť vládu Francúzska, že suverenita Československa je aj v jej záujme.

Štefánik sa do Srbska, do zostavy francúzskej leteckej eskadry, ktorá tu pôsobila, dostal v septembri 1915. Okrem bojových a pozorovacích letov v tomto čase vykonával z vlastnej iniciatívy aj agitačné lety, v rámci ktorých na nepriateľské zákopy zhadzoval vlastnoručne zostavené letáky. Tieto lety boli mimoriadne nebezpečné, lebo si vyžadovali nízky let nad zákopmi, kedy bolo lietadlo v dosahu aj ručných zbraní. V Srbsku však bol Štefánik len asi dva mesiace. V tom čase sa už srbský front rozpadal pod tlakom R-U armád a do bojov proti Srbsku sa aktívne zapojila aj armáda Bulharska. Práve pred Bulharmi museli Francúzi aj so Štefánikom pešo utekať cez hory do Albánska. Tento pochod v zlom počasí a so zlou stravou sa podpísal na Štefánikovom zdravotnom stave a po návrate si vyžiadal dlhodobejšie liečenie.

Po absolvovaní liečenia, asi od polovice roka 1916, už Štefánik ako pilot lietal málo. Francúzska vláda ho poverovala misiami zameranými na organizovanie československého vojska v zahraničí. V druhej polovici roka 1916 bol s takouto misiou v Rusku, už ako major, na prelome rokov 1916-17 v USA, ako podplukovník vo funkcii zástupcu vrchného veliteľa československého vojska. V odôvodnení udelenia tejto hodnosti sa píše: „…v súvislosti s jeho vysokou morálnou autoritou, ktorú si dokázal vytvoriť medzi svojimi spolurodákmi česko-slovenskej národnosti a úlohami, ktorými je poverený pri nasledujúcej misii“.

Začiatkom roka 1918 bol Štefánik ako plukovník, a čerstvý dôstojník (2. Stupeň) Čestnej légie, poverený organizovaním samostatného československého vojska v Taliansku. Bolo to po porážke talianskeho vojska pri Caporette, keď hrozilo zrútenie frontu. V priebehu niekoľkých mesiacov zorganizoval československý prápor, ktorý mal do 20 tisíc vojakov. No pre československú vec malo najväčší význam podpísanie 21. apríla 1918 (z diplomatického pohľadu) medzištátnej zmluvy o zriadení česko-slovenského vojska v Taliansku medzi ČSNR, ktorú reprezentoval Štefánik, a za taliansku stranu ministerským predsedom Orlandom a ministrom vojny Zupellim. Bola to prvá medzištátna zmluva zatiaľ neexistujúceho Česko-Slovenska a šlo o jeho faktické uznanie.

Štefánikova hodnosť, aj keď ju formálne dostal dočasne v súvislosti s misiou, ktorou bol poverený, mala vždy priamy vojenský význam, nie reprezentačný. S misiou k československým légiám v Rusku odchádzal Štefánik koncom roka 1918 ako brigádny generál. Francúzska vláda mala záujem podriadiť légie jednotnému – francúzskemu veleniu a keďže v légiách už v tom čase boli generáli, práve s ohľadom na nich nemohol byť ich nadriadeným veliteľom plukovník.

Dočasnosť vojenskej hodnosti neznižuje jej faktický význam. Treba si uvedomiť, že počas Veľkej vojny boli takmer všetky hodnosti dôstojníkov len dočasné počas trvania vojny. Napríklad aj slávny americký generál Patton končil Veľkú vojnu v hodnosti plukovníka, no v súvislosti so zaradením do regulárnej armády v roku 1920 mu bola udelená hodnosť kapitána a plukovnícky orol sa mu na výložky vrátil až v roku 1938. Ďalším dôležitým faktorom bola skutočnosť, že Štefánik nebol profesionálny vojak a nepočítalo sa s tým, že po skončení vojny ostane vojakom.

Verím, že sa mi podarilo dostatočne ukázať, že pochybnosti o vojenskej hodnosti Štefánika sú len zlomyseľným ohováraním a na podčiarknutie uvediem citát Leva Sychravu, diplomata novej Československej republiky a prvého veľvyslanca ČSR vo Francúzsku, ktorý pôsobil v Štefánikovej delegácii ČSNR v Taliansku: „Cítil se jako rovný mezi rovnými a podle toho i jednal. Cítil, že jeho vlastní oběť a veľké oběti těch, které zastupoval, dávají mu k tomu právo.“