Hľadanie Slovenska v Strednej Európe (1).
Pôvodne vyšlo 5. 5. 2025 tu: https://www.ziarislav.sk/od-stefanika-k-hodzovi-a-oslobodeniu/
Výročie Štefánikovej smrti spustilo vlnu vyjadrení slovenských politikov. Asi každý si ho priklonil na svoju stranu.
ŠTEFÁNIK BOL V SÚVISLOSTIACH
Milan Rastislav Štefánik bol všestranný človek a aj jeho rozhľad a rozprestrenie bolo všestranné. Nebol zameraný na jednu stranu, ako tvrdil istý politik, že len na západ. Bol hrdý Slovan, čím sa napájal na Štúrovcov a a zapodieval sa aj myšlienkou monarchie. Bol to on, kto uviedol do diplomatických salónov pôvodom moravského Slováka z Dolňácka – T.G. Masaryka, aby spolu presadzovali Masarykom spracovanú, už predtým však žijúcu obrodeneckú, česko-slovenskú myšlienku. Milan Rastislav pripravoval pôdu pre vznik Česko-slovenskej republiky nie len na Západe, teda vo Francúzsku, Británii a USA, ale aj na východe – rokoval s Ruskom, Japonskom, Čínou… A samozrejme, aj s juhom – v Talianskom, kde udržiaval širšie vzťahy. Štefánik síce nebol pri podpísaní Clevelandskej a Pittsburgskej dohody o federatívnom a autonómnom postavení Slovenska v pripravovanej ČSR, avšak nepochyboval o samospráve Slovenska v novom štáte, a ani o samospráve Moravy a Podkarpatskej Rusi. Práve táto otázka – hlavne postavenia Slovenska, bola koreňom úrazu vo vzťahu s Benešom, s ktorým mal spor. K riešeniu tohto sporu nanešťastie nedošlo – pre jeho záhadnú smrť po návrate do vybojovanej republiky.
SLOVENSKO BEZ SAMOSPRÁVY
Česko-Slovenská republika sa teda stala centralistickým štátom, v rozpore s dohodami Masaryka s „uhorskými“ Slovákmi, ku ktorým patril Andrej Hlinka, Milan Rastislav Štefáník a ďalší. Hore spomenuté dve dohody s americkými a uhorskými Slovákmi boli písomné, dohody medzi Štefánikom a Masarykom boli ústne. Ich nenaplnením sa začali spory v novej Česko-slovenskej republike, ktoré sa neskončili až do zániku jej prvej i druhej podoby. Autonomistické hnutie síce dohodou ľudovej a národnej strany dospelo k naplneniu, ale len nakrátko – v podmienkach predvojnových. Prepojenie Poľska s Nemeckom pod rukou Benešovou smerovalo k odtrhnutiu časti Oravy a Spiša, mníchovská dohoda Hitlera s Francúzskom a Anglickom viedla v Mníchove k roztrhnutiu už i tak oklieštenej Česko-slovenskej republiky, po Viedenskej arbitráži, ktorá odtrhla juh. Česko-slovensko sa rozpadlo v tlakoch začínajúcej sa 2. sv. vojny.
Myšlienka čs. federácie (z Clevelandu) ožila v Košickom vládnom programe, kde bola podmienkou pre obnovenie ČSR, ktorá mala byť ale priklonená viac na Východ. Predstáv o politickom i národnostnom vývoji bolo teda viac, ku slovu sa dostali len niektoré. Beneš zaúradoval, po druhý raz v neprospech akejkoľvek samosprávy Slovenska. Prezident, ktorý možno podnietil príslovie „Kto uteče, ten vyhraje“, sa znovu chopil moci, ktorú vybojovali iní, a nasledovala druhá vlna zatvárania slovenských „autonomistov“. Tentokrát už nevznikali „zápisky z Mírova“, lebo keď na benešovský centralizmus nadviazal Gottvald, vydávanie kníh sa stalo prísnou výsadou jednej strany a nasledovali prosesy s „buržoáznymi nacionalistami“.
AKO JE TO S OSLOBODENÍM?
A teraz prichádza ďalšie výročie, na ktorom si mnohí prihrievajú politickú polievku. Výročie ukončenia 2. sv. vojny. Najnovšie je v popredí spor, či sovietska armáda oslobodila Česko-slovensko.
V tejto chvíli môžeme úplne obísť filozofickú, či vedomeckú otázku o tom, čo vôbec môže niekto niekoho oslobodiť, pokiaľ by utláčaný nevyvinul nejaké snahy, a pokiaľ by sa teda neoslobodzoval aj sám. Je dosť možné, že by sme dospeli k zápornej odpovedi. Skutočnosť je taká, že od národnooslobodzovacieho hnutia v polovici 19. storočia majú Slováci za sebou dejiny neustáleho oslobodzovania sa, i keď by sme sa iste mohli dopátrať aj časti národa, ktorá má za sebou dejiny neustáleho vyhovárania sa a hlivenia.
V týchto dňoch je v popredí teda otázka konca 2. sv. vojny a v Čechách i na Slovensku niektorí presadzujú tvrdenie, že Sovietsky Zväz nás neoslobodil, pretože svojim víťazstvom nad Nemeckom zaviedol komunizmus.
Je toto tvrdenie pravdivé? Tu by sme sa mohli pozastaviť pri časovej osi.
Aby bolo jasné, pisateľ sa nevyjadruje k tomu, koho a či Sovietsky zväz oslobodil. Už aj preto, lebo veď na Dukle bojoval spolu so sovietskymi vojakmi 1. čs. armádny zbor, a teda Slováci a Česi viditeľne bojovali proti nemeckým nacistom tiež. A teda vo veci boja národov by tu bolo možné a vhodné používať množné číslo. O tom všetkom možno viesť rozpravy, ale o jednom ťažko – že s prechodom sovietskeho frontu tu zavedený komunizmus v skutočnosti nebol. Toto tvrdiť, to by bola dejinná výhovorka, alebo rovno lož.
SOVIETSKY FRONT NENASTOLIL KOMUNIZMUS
V máji 1945 sa obnovilo Česko-Slovensko, už bez Podkarpatskej Rusi, časti Oravy a Spiša, ale inak zhruba v duchu, v akom bolo pred dosiahnutím slovenskej autonómie, teda samosprávy – v 1. ČSR. V rozpore s už nežijúcim Štefánikom, v súlade so snahami Beneša… Isteže, boli tu tlaky zo strany Sovietskeho zväzu, ale skôr zákulisné, ako priame, ak opomenieme samotný prechod frontu spojený s vyvážaním obyvateľov východného Slovenska do gulagov. Obnovený poriadok bol demokratického rázu, ak teda opomenieme už spomenutú národnostnú otázku. V roku 1946 vyhrala na Slovensku voľby demokratická strana, komunisti sa tu netešili príliš veľkej obľube. V Čechách vyhrala voľby strana komunistická. A keďže režim bol centralistický, pri prevrate v Prahe, vo februári v roku 1948, získala aj na Slovensku hladko úplnú moc strana komunistická. Niektorí teda podotýkajú, že Slovensko bolo jedinou krajinou, v ktorom bol komunizmus nastolený zo západu (z Čiech).
Vlastne aj do Ruska bol komunizmus privezený zo Západu. Myšlienkovo tam smerovali snahy vyhranenej časti francúzskych socialistov (komúna), ale tiež marxizmus-leninizmus, ale hlavne priama podpora ruských komunistov Nemeckom na sklonku 1. sv. vojny, na ktorú poukazujú mnohí historici. O tom sa hovoriť môže a nemusí, ale nespochybniteľná je skutočnosť, že komunisti najprv vyhrali voľby, a až potom uskutočnili prevrat, takmer 3 roky od konca vojny. A teda neuchopili moc prechodom sovietskeho frontu. I keď iste front zákonite zanechal svoje spoločenské následky. Treba však vidieť, že keby nebolo útoku zo strany Západu, teda najprv Mníchov a potom 2. sv. vojna, tak by nebolo ani takého protiútoku zo strany východnej, ktorý sa zastavil až v Berlíne.
ZMRAZENÉ MYŠLIENKY
Komunizmus zmrazil myšlienku hľadania lepšieho uskutočnenia česko-slovenskej vzájomnosti. A po jeho páde nastal výrazný vývoj iným smerom. To ale neznamená, že by myšlienka česko-slovenskej vzájomnosti bola už nezaujímavá. V podstate sa môže ďalej napĺňať. V našich národoch stále žije. Už od dôb Štúra a vlastne i Štefánika. Je to jedna z podôb slovanskej vzájomnosti, presnejšie, vzájomnosti stredoeurópsko-slovanskej.
Napriek mnohým ťažkostiam a sporom bola myšlienka česko-slovenskej vzájomnosti v minulosti v ľudskej rovine napĺňaná, i keď si nenašla odraz v stálejšom štátnom usporiadaní. Dalo by sa povedať, že ľudia to zvládali, politici nie.
A pri prehľade o spoločenskom a myšlienkovom dianí by sme sa mali pozrieť na jeden vážny myšlienkový počin, ktorý vyšiel z dielne politika a novinára Milana Hodžu. Ten sa vo vyhranených podmienkach unitárnej 1. česko-slovenskej republiky a potom 2. sv. vojny pohyboval niekde v rozmedzí od colnej únie stredoeurópskych krajín až po stredoeurópsku konfederáciu. Niektorí toto považujú za predzvesť Európskej Únie. V skutočnosti je tomuto spojenectvu zameraním, i keď nie naplnením, podstatne bližšia V-4 ka, prípadne niečo, čo by mohlo ako následok pokračujúceho hľadania prísť. Ale o tom nabudúce.
